Prekvapila ma ich odpoveď a priznám sa, že som si niečo nové uvedomil. Povedali mi, že to čo chcú vidieť, sú ľudia. Chcú sa stretnúť s ľuďmi, počúvať ich príbehy, zažiť, akí sme….
A to podotýkam, že nehovoria po slovensky!
A vtedy som si to uvedomil. Áno, človek, my ľudia sme tou najväčšou hodnotou, všade na zemi, v akejkoľvek krajine či spoločnosti, v práci, či v škole…
A možno aj o tejto hodnote človeka môžeme spolu premýšľať, keď počúvame slová Ježiša, ktoré sa čítajú v nedeľu 4. júla, alebo ak chcete ináč na 14. nedeľu v období cez rok na sv. omši v rímskokatolíckej Cirkvi. Sú z Lukášovho evanjelia, z úvodu 10 kapitoly:
„Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov.“
O akej žatve tu Ježiš hovorí? Myslím, že o žatve, ktorou je každý človek, ktorou sme my sami, o nás ľuďoch. Ale nepočúva sa to ľahko, že sme „nejakou úrodou“ akého si Pána žatvy.
Oveľa lákavejšie je uveriť vyhláseniu, že Ja, Ty, My sme tí „páni, páni žatvy.“ My ľudia predsa sejeme a rozsievame v mnohých oblastiach života, na poli spoločnosti, vzdelávania, vedy, kultúry, umenia či športu a ešte všelikde inde. A záleží nám na výsledkoch, na úrovni, na novinkách, na originálnosti značky a na tituloch. O ne zápasíme, namáhame sa a aj ich dosahujeme. Vždy znovu a dookola.
Len ktovie, či pasovanie sa do úlohy „pánov žatvy“ nie je pre nás príliš veľké sústo. Pozorujúc život okolo seba, akosi sa mi zdá, že všetky tie výsledky, projekty, programy, rekordy a zápasy o ne, spôsobujú, že nestíhame; Akoby zapratali celý náš obzor, až tak, že už v ňom niet miesto a čas pre človeka samotného….Nejako prestávame byť ľuďmi. Ale čo z nás zostane, keď nebudeme stíhať byť ľuďmi? Žeby nejakí dravci, predátori či nie azda aj vlci?
Napadá má scéna z prebiehajúcich majstrovstiev sveta vo futbale. Hráč, ktorý dvakrát pri spracovaní lopty v gólovej šanci zahral rukou a potom strelil gól. Rozhodca to nevidel a tak sa ho pri návrate do stredového kruhu „ľudsky“, a s úsmevom pýta či hral rukou. A on sa dušuje, a („ľudsky alebo neľudsky“?) tvrdí, že určite nie.
Premýšľam, čo by sa stalo, keby sa ten hráč priznal. Neuznali by gól? Vylúčili by ho zo zostavy? Vyhlásili za blázna? Alebo by boli ľudia, ktorí by to ocenili, vážili by si ho za to, považovali by to za hru fair play? Nechám to na vás, aby ste to posúdili.
Ja osobne mám z toho pocit, že nejaký výsledok bol tento krát dôležitejší ako človek.
Možno svet, ktorý vytvárame, budí dojem, že je tu len história, ktorú píšu víťazi. Že príbeh človeka – jednotlivca nie je dôležitý; len to čo dosiahne a vytvorí. Ale ja verím tomu, že je tu Niekto, kto si pamätá aj príbehy tých porazených. Niekto; ozajstný Pán žatvy. Ten, pre ktorého sme my ľudia tou „hodnotou“, ktorú rozsial do tohto sveta, aby prinášala úrodu. Nielen tým, čo navonok vytvoríme, ale aj tým, kým sa pri tom vo vnútri a v našich vzťahoch staneme.
Verím, že je to Ten, o ktorom dnes hovorí Ježiš. A som mu za to vďačný, že mi to pripomína, lebo tiež mám tendenciu na to niekedy pozabudnúť. A táto viera, je pre mňa zdrojom pokoja. Viem, že sa nemusím naháňať, ako niekto, kto sa považuje za Pána žatvy. Naopak, v stretnutiach s ľuďmi s úžasom sledujem, koľko vzácnosti je v človeku a v jeho životnom príbehu.
Nastáva čas dovoleniek, ľudia cestujú do iných krajín, investujú peniaze a čas, chcú spoznať nové hodnoty… Aké?
Počet hviezdičiek v hoteli? Potemkinovské fakultatívne výlety? Neviem aké vylepšenia pojmu all inclusive? Skleníkové uzavretie sa do sveta, v ktorom niet možnosti zakúsiť, akí sú ľudia, ktorí vytvárajú skutočnú atmosféru života v krajine, ktorú sme navštívili? Áno, mnohým toto stačí.
Ale našťastie je stále viac aj takých, ktorí si prv, než navštívia inú krajinu, vybudujú kontakty s ľuďmi, ktorí v nej žijú. Aby mohli spať v obyčajných domoch, jesť miestne jedlá, vnímať rodinné vzťahy, mať niekoho, kto im pretlmočí ľudské príbehy iných kultúr a duchovných svetov…
Chcem vám všetkým popriať, aby ste si nachvíľu oddýchli od úlohy „pánov žatvy“. Túto úlohu už niekto obsadil, nemusíme riešiť jej náročnosť, ktorá nás presahuje. Skôr si vychutnajme to, že možno niekde neďaleko nás je človek, ktorého životný príbeh by sa pre nás stal plodnou inšpiráciou. Vyjdime k nemu, navštívme ho, vypočujme si ho. Iste, vždy je rizikom vyjsť v ústrety človekovi, a to je riziko neprijatia, alebo odmietnutia. Ale hodnota človeka stojí za toto riziko.
A prajem vám aj to, aby ste sa neprestali presviedčať o tom, že určite je veľa takých ľudí, pre ktorých je obohatením váš život.