Počas liturgického roka Katolícka Cirkev v liturgii prežíva naše dejiny spásy. Od adventného očakávania Mesiáša, cez vtelenie Božieho Syna, ktoré slávime na Vianoce, prežívanie jeho utrpenia a obeti v pôste, až po zavŕšenie dejín spásy eschatologickými časmi, ktoré budú predchádzať druhý Ježišov príchod. To posledné slávime v posledných dňoch liturgického roka. Ak si pamätáte úryvky z Matúšovho Evanjelia, ktoré sa čítali v posledných dňoch, keď vrcholil liturgický rok, zarazí vás jedna skutočnosť: Je zvláštne, že adventné obdobie nového liturgického roka začína pokračovaním tej istej Ježišovej eschatologickej reči z Matúšovho Evanjelia, ktoré sme čítali pri vyvrcholení starého liturgického roka. Čítame tam:
„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá. Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“ (Mt 24, 37-44).
Advent je obdobím očakávania. Pripomíname si ako Izraelský národ očakával Mesiáša. Ján Krstiteľ pripravoval ľud na radostné mesiánske časy, ktoré prorok Izaiáš opisoval nádhernými obrazmi mieru a pokoja: „Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu.“ (Iz 11,6-7).
Preto úryvok dnešného evanjelia vyznie na prvý pohľad trochu čudne v období očakávania mieru a pokoja. Hovorí skôr o triedení ľudí, o pripravenosti, o bdelosti. Ale to je práve ono! Ježišov pokoj nepríde do sveta bez nás, alebo akosi pomimo nás. Ježiš síce v evanjeliu hovorí o posledných časoch pred jeho druhým príchodom, ale tie posledné časy v podstate prežívame od čias, kedy Ježiš vystúpil na nebesia a zoslal Ducha Svätého. A práve skrze Ducha Svätého Kristus prebýva a pôsobí v nás.
My sme si zvykli vnímať eschatologické udalosti opisované v evanjeliách, ako upozornenie, ako zdvihnutý prst, ktorý nám hrozí, aby sme si dávali pozor, aby sme neboli zatratení. Aby sme vystihli ten pravý čas, dokonca niektorí vypočítavajú čas konca sveta.
Ale keď sa pozeráte na eschatologické reči z pozitívneho hľadiska, sú výzvou na prijatie Ježišovho víťazstva nad zlom a uskutočňovanie Kristovho mieru a pokoja. Keď hovorí evanjelium, že „…jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá“, dá sa to chápať aj tak, že iba tí, ktorí majú srdcia pripravené túžbou po Ježišovi, sú schopní prijať ho do svojho srdca a úplne zmeniť podľa neho celý svoj život a tak sa vlastne stať inými, než ľudia tohto sveta. Určitým spôsobom oddelenými od tohto sveta. Stanú sa nositeľmi lásky, mieru a pokoja, ktorý vychádza z ľudského srdca, ktoré je premenené Kristovým Duchom a prežíva mier so samotným Bohom.
Kristus neprichádza len v advente, alebo len na konci čias. Ježiš sa dotýka v ktorejkoľvek chvíli srdca človeka. A je na človeku, či je pripravený prijať ho, alebo ho odmietne.
Ak ho prijmem a nechám sa ním premeniť stávam sa vo svete tvorcom pokoja. Ježiš vo svojej Veľkňazskej modlitbe sa za nás modlil ako za takých, ktorí „nie sú zo sveta“. Hovorí: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta… Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta.“ (Jn 17,16;18)
A načo nás Ježiš poslal do sveta? No aby skrze tých, ktorí Krista prijali a on sa stal ich životom sa naplňovalo to Izaiášovo proroctvo, ktoré sme vyššie citovali. Ono sa nenaplní bez nás, alebo pomimo nás. Ono sa stále naplňuje všade tam, kde sme ochotní pod vplyvom Kristovho Ducha odpúšťať, milovať (A to dokonca aj svojich nepriateľov.), trpezlivo znášať protivenstvá a útoky, ale nekompromisne stáť na Ježišovom Slove a žiť ho vo svete.
Máme byť bdelí a pripravení kedykoľvek, v hociktorej situácii, byť Ježišovým nástrojom mieru a pokoja vo svete.
Prajem vám všetkým, drahí moji, aby ste sa stali takými tvorcami pokoja a nie hocijakého, ale Kristovho pokoja, pretože tento svet zúfalo potrebuje ľudí, ktorí vo svojom živote budú sprítomňovať Ježišov pokoj a tak budú premieňať svet okolo nás. Sme za to zodpovední všetci. Aj pozvaní sme všetci, ale vzatí na túto úlohu budú iba tí, ktorí to myslia vážne a ktorí sú ochotní dať k dispozícii celé svoje srdce a celý svoj život a nepremeškajú, biblicky povedané, čas svojho navštívenia.
Nech Vás Pán Boh žehná!
Jozef Fričovský, dekan v Brezne
