Predstava o Jordánsku ako o púštnej krajine nie je celkom na mieste. Sever a juh sú ako dva svety. Kým ten severný je plný zelene, kopcov a údolí, juh patrí nehostinnej krajine, v ktorej sa objaví skvost v podobe Wadi Rum – najfarebnejšej púšte celého Blízkeho Východu.
Prvé záblesky púšte
Keď sa povie Jordánsko, každý si hneď predstaví krásnu Petru ukrytú medzi kopcami Mojžišovho údolia so svetoznámym obrázkom Pokladnice. Krajina, ktorej vládne kráľ Abdulláh II., toho však dokáže ponúknuť rozhodne viac. Nepatrí k najväčším, a tak to nikam netrvá príliš ďaleko, čo je pri cestovaní obrovskou výhodou. Necelé dve hodiny jazdy na juh smerom k prímorskej Aqabe z mestečka Wadi Musa, ktoré je vstupnou bránou do Petry, sa rozprestiera kráľovstvo piesku. Krajina naokolo je kúzelná. Z prašných kamenistých rovín vyrastajú kopce. Niektoré sú zašpicatené, ostré, iné zase akoby zrezané pripomínajú stolové hory. Život tu zdanlivo nie je, ale to je len prvý dojem, pretože sem-tam sa objaví malá dedina s niekoľkými domami, kozami a stádom tiav. Objavia sa prvé pieskové duny a človek vie, že je už veľmi blízko. Z hlavnej cesty sa odrazu odvíja cesta hlbšie do vnútrozemia. Až tá vedie k mestečku Rum, odkiaľ sa vyráža na výlety do púšte. Cestu kopírujú úzke koľajnice, ktoré slúžia na prepravu fosfátov. Ak prejde vlak, domáci neváhajú odstaviť svoje autá a túto zaujímavosť si zvečniť fotoaparátmi či mobilnými telefónmi. Predsa len – vlak v púšti nie je každodennou záležitosťou.
Za mestečkom Rum
Púšť Wadi Rum a výlety majú dnes pod palcom Beduíni z kmeňa Zalabia. Sú potomkovia beduínskych nomádov, ktorí pred tisíckami rokov prešli do týchto oblastí z Jemenu či Saudskej Arábie. Dnes je Jordánsko a oblasť Wadi Rum miestom, ktoré volajú domov. Svoj pôvodný život vymenili za moderný svet a väčšina z nich dnes pracuje v turizme. Návštevnícke centrum je prvý miestom, kam sa človek túžiaci po zážitkoch na púšti dostane. Parkujú tu džípy, autá, mikrobusy turistov, ale sem-tam sa okolo prejde aj vznešený koráb púšte. Pobehujú tu mladí Beduíni a zdá sa, že majú skutočne všetko pod palcom. Tu na začiatku Wadi Rum stojí skala s príznačným názvom Sedem pilierov múdrosti. Pripomína kamenné prsty vystreté k nebu a jej meno je dedičstvom T.E.Lawrenca, ktorý je v západnom svete známejší skôr ako Lawrence z Arábie. Pomenoval tak svoju knihu a jej názov sa tu udomácnil natoľko, že aj miestni Beduíni ho používajú a postupne zabúdajú na pôvodné mená.
Mestečko Rum vyzerá ako zhluk betónových budov. Žije v ňom niekoľko stoviek ľudí. Prechádza ním jedna hlavná cesta, ktorá sa rozvetví ako košatý strom, aby sa jej natiahnuté ruky dostali ku každému domu. Sedím vzadu na korbe džípu a ten sa neustále natriasa. Moderní Beduíni tu však majú všetko čo potrebujú. Malé obchodíky s potravinami či vecami do domácnosti, čajovňu bez ktorej by v týchto častiach sveta ľudia takmer neprežili a dokonca tu je aj škola pre malé deti. Vyučovanie práve končí a niekoľko detí vybehne v uniformách priamo na cestu. Zvíri sa prach, na chvíľku zastavia a potom sa rozbehnú a stratia sa v uličkách. Až za mestečkom sa otvára nádherná krajina. Piesková, premiešaná s kameňmi, posiata kopcami často bizarných tvarov – krajina plná príbehov. Asi kilometer od mestečka kráča smerom domov tucet ľudí v zástupe. Vracajú sa po niekoľkých dňoch z púšte. Aj to sa tu dá zažiť. Na vlastnej koži skúsiť život na púšti, šliapať dlhé kilometre, spať pod hviezdami a zbierať zážitky.
Čaj pod prameňom
Stačí pár kilometrov po prašnej ceste, okolo ktorej vyrástli poriadne ostré štíty kopcov a objaví sa z ničoho nič veľký opustený košatý strom, aký zvykne rásť sám na zelenej lúke neďaleko lesa. Naokolo sú napadané skaly a medzi hnedými kameňmi sa vo výške niekoľkých metrov zaleskne zeleň. „To miesto voláme Lawrencov prameň,“ hovorí beduínsky šofér džípu a ukazuje na netypicky zelené miesto. Tu pod skalami natiahli Beduíni svoj veľký stan, kde niekoľko z nich sedí či leží a ukrýva sa pred slnkom. Chlapci varia čaj na uhlíkoch a niekoľkých vetvičkách a následne ho nalievajú každému do malého pohárika. Chutí výborne, pretože ho vylepšujú bylinkami či dokonca púštnou mätou.
Tá je aromatickejšia a silnejšia než obyčajná mäta a po ponorení do kanvice čaju ním horúci nápoj veľmi príjemne nasiakne. Často používajú aj šalviu a na dokreslenie pohodovej atmosféry postavia na rozžeravený uhlík malý kúsok jemenského kadidla, ktorý presýti vzduch. Kedysi tadiaľto viedli obchodné cesty z Arábie a kadidlo putovalo na sever do Sýrie či do dnešného Turecka. Jeho vôňa opätovne pripomína tieto takmer zabudnuté časy. Beduínske ženy sa snažia predať niekoľko ručných výrobkov od náhrdelníkov, náramkov až po náušnice, no aj tak si ľudia najčastejšie odnášajú vrecúška čaju. Vyšliapaný chodník vedie k veľkej skale, ktorá sa pred tisíckami rokov musela odlomiť z masívneho brala. Nikto nevie, kedy sem spadla, no niekdajšie civilizácie ju poznali, pretože dodnes na nej vidno niekoľko zaujímavých petroglyfov. Znázorňujú to, čím boli obklopení každý deň, a preto je do tvrdého kameňa vysekaných niekoľko tiav.
V úzkom kaňone
Cestou k úzkemu kaňonu al-Chazali sa odrazu objaví pôsobivá, niekoľko metrov vysoká piesková duna. Farby púšte sa začínajú naplno prejavovať až zem pripomína paletu, kde si maliar mieša niekoľko odtieňov šedej, hnedej, oranžovej až červenej. Všade je piesok, no tu i tam z neho vyrastajú trsy trávy či nízke kríky, ktoré upútajú pozornosť voľne sa pasúcich tiav. Obrovská piesková duna sa stala symbolom Wadi Rum, a tak sa pri nej zastaví skutočne každý. Chuť rozbehnúť sa až nahor je obrovská, no po chvíli človek príde na to, že bežať sa tu nedá a s nohami zaborenými miestami až po kolená v piesku je problematické aj kráčanie. Výhľad odtiaľ je fantastický. Púšť sa rozbieha do štyroch svetových strán a naráža na skaly pripomínajúce roztečený vosk. Príroda sa tu naozaj vyšantila. Kto by povedal, že tie maličké, takmer nepatrné zrnká piesku spolu s vetrom dokážu vytvarovať tak nádherné veci? Skaly sa zbiehajú k sebe no akýmsi nedopatrením nesplynuli, ale medzi sebou nechali niekoľko metrový kaňon. Miestni mu vravia al-Chazali a ak je vonku pekelná horúčava, tu nájdu tieň, chladný vzduch a príjemné prostredie.
Za stromom sa vinie kamenná cesta hlbšie a hlbšie do kaňonu a hoci má len dvadsať, možno tridsať metrov je to fascinujúce miesto. Kaňon by bol aj dlhší, avšak zablokovali ho obrovské balvany a tie určili, pokiaľ môžu ísť ľudia. Niektoré miesta sú vyplnené vodou, až vznikli malé jazierka. Takýto nález mohol Beduínom či obchodníkom niekoľkokrát zachrániť v minulosti život. Nič nie je na púšti vzácnejšie ako voda a tá je tu ukrytá. Steny zdobia petroglyfy na viacerých miestach. Pôvodne sa myslelo, že patrili civilizácii Thamudov z južnej Arábie, no ďalšie a ďalšie poznatky určujú známych Nabatejcov za umelcov, ktorí stvárnili obrázky. Tí sa podpísali pod Petru a patria tak k najslávnejšej civilizácii v Jordánsku. V skalách sú vyryté obrázky postáv so vzpriamenými rukami, kozorožce, zvieratá, ťavy alebo odtlačky chodidiel. Nájdeme aj zopár nápisov, no sú písané tak archaickou arabčinou, že aj Beduíni s ňou majú dnes problémy.
Beduínska idylka
Džípy za sebou nechávajú dlhú, zaprášenú stopu a chvíľu trvá, kým sa prach usadí a krajina sa upokojí. Petroglyfy sú roztrúsené na púšti akoby ich niekto nabral do dlane a len tak z výšky hodil do diaľky. Pri skalách si Beduíni rozložili ďalší stan. Priniesli niekoľko tradičných vecí, vyzdobili ho a trávia tu čas kým sú sami. Pred stanom stojí asi tridsať tiav, ktoré každého záujemcu povozia po okolí. V diaľke sa z piesku dvíha zašpicatený kopec pripomínajúci pyramídu. V tejto krajine zázrakov by nebol problém uveriť takejto fatamorgáne. Na prahu púšte stojí skutočný, moderný kemp, kde človek môže stráviť noc. Stany sú vybavené ako jednoduché no vkusné hotelové izby a neďaleko ohniska sa dvíha vôňa beduínskych pokrmov. Večer, keď prikryje Wadi Rum nočná obloha, Beduíni sa smejú, že žijú v „milión hviezdičkovom“ hoteli. Na grile sa otáča kus jahňaciny, rytmické údery bubnov sa strácajú v diaľke a obláčiky dymu z vodnej fajky stúpajú k čiernemu nebu. Beduínska idylka predstavuje zážitok na celý život.
