Cestopisy nečíta, život mu ich píše sám. Talentovaný cestovateľ Martin Navrátil, špecialista na Áziu.
Tvoj prvý zájazd…
Do Škótska, s CK BUBO, mal som 17 a ešte študoval, so sprievodcom – Tomášom Hušekom, ktorého stále považujem za najlepšieho sprievodcu, ktorý ma neskôr zaúčal. Stále u nás robí, ale už nesprevádza. O rok na to nasledoval zájazd do Jordánska. Potom som chvíľu cestoval na vlastnú päsť, zbieral skúsenosti, ktoré som mohol pretaviť do práce profesionálneho sprievodcu.
Najkrajšia cesta je vraj pre cestovateľa tá neobjavená, máš takú vo svojom itinerári?
Jednoznačne Čína, kam chodievam už 10 rokov, ale čím častejšie, stále viac je toho, čo nepoznám. Prvý výlet do Číny vznikol súhrou náhod – bývalá priateľka, ktorá študovala čínštinu, letenka za 15000 SKK tam a späť, získanie víz z Veľvyslanectva Čínskej ľudovej republiky, sa stali prvým impulzom pre zaujímavý výlet a mohol som si tak splniť jeden z prvých veľkých cestovateľských snov. Úplným rajom na Zemi je pre mňa Jemen. Kam by som veľmi chcel ísť sú Afganistan a Pakistan. Čo zároveň súvisí aj s ďalším mojím veľkým snom, ale ten prezradím, až keď sa splní (smiech).
Ako vnímaš rozdiel medzi Čínou a Japonskom?
Keby som prvý krát navštívil Japonsko, tak budem mať problémy s Čínou, ale som rád, že najprv prišla Čína. Japonci sú blázniví, ale v pozitívnom zmysle slova – svojou kultúrou, životným štýlom, tým, akí sú. Po prvé sa tam človek vôbec nedohovorí anglicky. Jedna z najhorších krajín na angličtinu, akú poznám. Japonci na všetko povedia „yes“, nemôžu povedať nie, lebo by to pre nich znamenalo stratu tváre.
Aké predpoklady musí mať sprievodca?
Nedá s naučiť sprevádzať podľa všeobecného návodu. To je ako tanec. Počujem hudbu a musím ju vedieť tancovať. Čo platí na jedných, nemusí na iných. Vyžaduje to silnú dávku empatie. Vedieť vycítiť nálady skupiny, byť tvrdý pri určovaní pravidiel, aby klienti dostali, čo majú dostať. Na konci zájazdu je výstup od klienta. Každý klient chce mať dobrý pocit, že jeho koruna bola dobre použitá. Neplatia malé peniaze, ale to, čo robíme, nikto na SR nerobí – napr. Japonsko, Severnú Kóreu, Irán. 90% robí sprievodca, ostatné 10% je servis okolo toho. Priemerný vek našich klientov sa pohybuje medzi 40-50 rokov. Klientela sa stáva náročnejšou, v zmysle uspokojovania informačných potrieb. Ubúda záujemcov o klasické zájazdy z minulosti, s ktorými som začínal, trebárs do Škótska, hoci z nostalgie za starými časmi ich stále mávame. Ak by sme hovorili o víne, označil by som ich za archívne ročníky, ktoré si chceme uchovať, ale rozvíjame nové značky. Základom našej filozofie a úlohou sprievodcu samotného je a stále zostáva presvedčiť klienta, aby svojho knižného sprievodcu odložil na spodok batohu a „nahradil“ sprievodcom, ktorý má krajinu naštudovanú a zažitú. Po tých rokoch sme kvázi jej súčasťou a skrz nás klient získava informácie ako od domácich. Len my mu to musíme navyše vedieť správne podať. To je alfa omega každého dobrého sprievodcu. Nehovoriac o organizačnom talente, ktorý v konečnom dôsledku tvorí výsledný dojem a zážitok z dovolenky. Dnes už nestačí len niekam ísť, ale aké zážitky klientom pripraviť. Ako jedia domáci, ako sa počíta po čínsky a prečo…To je to, čo si potom ľudia povedia a zapamätajú. Spokojný klient je najlepšia reklama, do ktorej sme a propos tohto roku nedali ani korunu.
Pri svojom osobnom priemere 18 zájazdov do rok, netrpíš prepracovanosťou?
Ja mám skôr iný problém. Som typ s neposedným zadkom. Keď som doma viac ako dva týždne, žerú ma mrle. Voľakedy som chcel ostať v zahraničí, avšak už som na tom tak, že sa rád vraciam do Bratislavy, aj keď tomu tak vždy nebolo. Niekedy túžim po bežných dňoch, bežne vstávať , bežne chodiť do práce, mať bežné jedlo, stretávať „bežných“ ľudí – takto však viem relaxovať maximálne tak na týždeň. Vôňa kerozínu je mojím afrodiziakom. Letiskové haly a lietadlo sú mojím druhým domovom. Ako som už spomínal, ľudia na zájazdoch nechcú zažiť len to, čo majú v programe, čiže, povedzme, ak sa chcú ísť niekam najesť, odporučím, pomôžem a odkážem ich na niečo špeciálne. Robím to rád a samozrejme s ohľadom na zvyklosti, ktoré máloktorý turista pozná a môže ho to zbytočne rozladiť. Toho bezradného pocitu sa ich snažím ušetriť. Napríklad, zoberme si Čínu, kde sa tradične polievka podáva na záver a má sa ňou spláchnuť jedlo. U nás sme zvyknutí úplne inak. Aj to mi dáva zmysel, byť tu pre toho turistu a poskytnúť mu pocit domova na cestách, aby sa cítil isto aj na neistých miestach. A užil si.
Keď už sme pri jedle, čo najextravagantnejšie si jedol?
Nechcem sa tváriť, že som v živote už všetko možné skúsil (smiech), ale pri spomienke na tlčúce srdce hada s krvou a žlčou vo Vietname, ktoré sa po prehltnutí nesmie prehrýzť, ktoré vraj pôsobí ako viagra – avšak nezaručujem, je mi ešte stále zle. Následne už len z počutia o ďalšej delikatese, tento krát z južnej Číny, mušom koláčiku na štýl bublaniny, len miesto hrozienok sú tam muchy, ktorú by som určite nevyskúšal a ani nechcem.
Slováci ako turisti…
Čím ľudia viacej cestujú, dokáže ich menej vecí nadchnúť (prečo nie je indický Tádž Mahal väčší, Čínsky múr širší), kým veci, ktoré nie sú natoľko známe, ich prekvapia viac. Niekto to berie, ako to je, chcel sa dotknúť, vidieť, poprechádzať, iný naopak, hundre, ale viac menej je to individuálne… Rozdiel medzi Slovákom a Čechom, čo sa toho týka, Slovák nemusí na dovolenke nutne robiť „kultúrneho fašistu“ a uštvávať sa, ale vie aj oddýchnuť, kým Češi sú v tomto „náročnejší“ a potrebujú skôr behať ako oddychovať. Čo máme ale oba národy spoločné (Slovania vo všeobecnosti) a čím sa líšime od Západniarov, je neustály boj s časom a so samými sebou. Tam ľudia vypnú z práce, normálne sa usmievajú, kým my sme vo večnom strese od rána do večera.
Čo sa týka vzájomnej akceptácie odlišností kultúr pri cestovaní, v tomto smere sa Slováci postupom času stávajú tolerantnejšími v porovnaní s ostatnými národmi. Keď ich upozorním, že tibetskí mnísi sa neradi nechávajú fotiť počas bohoslužby, akceptujú to a riadia sa tým. Predsa, na zachytenie zážitku na domov, je nutné isté veci akceptovať, nebyť primárne egoistickí, aby sme boli levmi spoločnosti a mali doma o čom rozprávať. Niektoré veci sa menia, čo je prirodzený proces. Dokonca aj vidieť mnícha s mobilom, už nie je žiadnou raritou, aj keď väčšina z nás má predstavu mnícha zo Sedem rokov v Tibete, odmietajú tieto veci akceptovať a bývajú tak zbytočne sklamaní. Mali by sme však teraz chodiť v kroji doma a fúkať do fujary len kvôli tomu, aby mal doma Francúz o čom rozprávať? Spomedzi exotických destinácií narastá medzi Slovákmi záujem o Kubu a Thajsko.
Čo Afrika?
Afrika je exotickou, ale naši ľudia sa jej boja, majú predsudky. Napr. Rwandu považujem za najbezpečnejšiu zo všetkých afrických krajín. Napriek obavám z toho, čo tam bolo. Je to také isté, ako keby niekto povedal, že nechce ísť do Chorvátska, lebo sa tam v 90-tych rokoch počas občianskej vojny neľútostne vraždilo, pritom, každý by reagoval, že to už dávno. To isté s Rwandou, ktorá je službami na vyššej úrovni ako Slovensko. Ľudia sú radi, že sú radi a chcú zabudnúť. V Afrike som sa stretol s veľkým nepochopením, že som neveriaci. Žijú tam kresťania, ktorým akoby som v tej chvíli povedal, že nepijem vodu, nedýcham vzduch, doslova sa im zrútil svet, bol som v ich očiach ten najväčší zvrhlík na svete. Napriek tomu, že čítam a študujem Biliu aj Korán ako príjemný zdroj informácií, myslím si a domnievam sa, že v súlade s náboženstvom žijú ľudia tam, kde je islam a budhizmus.
Akých ľudí si mal možnosť spoznať na zájazdoch?
Zájazdy väčšinou tvorí pestrá spoločenská vzorka ľudí rôznych pováh a profesií. Asi najvtipnejšie bolo, keď som mal na zájazde jednu pani z ministerstva a tá hovorila o novom zabezpečení ukrajinských hraníc. Kým na izbe som býval s prevádzačom cez ukrajinsko-slovenskú hranicu, ktorý sa tým kedysi živil, tak si viete predstaviť. (smiech) V rámci jednej expedície za zatmením Slnka, som sprevádzal známeho českého astrofyzika Jiřího Grygara, s ktorým sme si vymenili úlohy, keď som ho svojím výkladom nechcel rušiť a ja som bol ten, ktorý počúval. Ďalšie vzácne stretnutie som zažil počas poznávacieho zájazdu Čína, Tibet, Nepál, India, počas ktorého som sa zoznámil so slovenským diplomatom, politikom a spisovateľom Jozefom Banášom, autorom knihy Kód 9, ktorej vznik táto expedícia ovplyvnila. Dal mi ju prečítať ešte pred jej vydaním a ako som spomenul aj v recenzii na záver knihy, od Kódu 9 som sa odtrhol, až keď som ho dočítal. Nadchýname sa Brownom a Coelhom, a pritom v tejto knihe máme oboch v jednom.
To zároveň svedčí o veľkosti charakteru a osobnosti…
Vo všeobecnosti bývajú títo spoločensky známejší ľudia veľkými v malom, mám na mysli, vzorom pre ostatných tým, že si nepotrpia na zbytočné maniere a veľa krát ukážu priamo na mieste, že ich moc neopantala. Boli sme v staročínskom Siane , keď ma pán Banáš poprosil, aby sme si šli sadnúť niekde mimo reštaurácie, len tak na ulicu. Svojím nadšením strhol ostatných, ktorí sa tvárili, žeby nikdy len tak na ulicu nešli. Tešil sa z každej maličkosti. A keď ľudia videli, ako si nesie batoh, komunikuje s neznámymi pocestnými, boli celí bez seba. Aj dnes si nájde čas pri svojej zaneprázdnenosti a pošle SMS na meniny, na Vianoce. Tým chcem povedať, že v takých prípadoch už nejde o klienta, ale o viac. S niektorými ľuďmi si skrátka sadnem ako loptička do golfovej jamky.
Veľa čítaš, píšeš blog…
Áno, to je pravda. Od marca 2012 mám vytvorený vlastný blog, zameraný na cestovanie resp. moje postrehy z cestovania. Zážitky sa mi zatiaľ nepletú, len keď príde Alzheimer, vtedy ani fotky nepomôžu (smiech). Neznášam cestopisy, aj v televízii by som vymazal všetky cestopisné relácie. Ich autori sa často tvária ako Indiana Jonesovia. Je jedno, či niekto cestuje 3 dni, 10 rokov, celý život. Nemá právo sa tváriť, že najlepšie precestovali danú krajinu a vie, ako to má byť, sťaby vlastnil patent na cestovanie. To mi vadí. Cestovateľ v pravom zmysle slova je ten, ktorý vymyslí výlet, kde veľa ľudí nebolo, a nemusí byť zákonite na tom mieste prvý. Cestovateľom sa môže nazvať podľa mňa Ľ. Felner, P. Barabáš, ale nie „objavovatelia“ klasiky, tzv. bielych miest z bedekra na mape sveta. Poznám ľudí, ktorí nemusia robiť „kultúrnych fašistov“ a každú kultúrnu pamiatku odškrtávať, že bol som, bol som, bol som…ale sú na jednom mieste a viac si vychutnajú na úkor kvantity. Všetci sprievodcovia sme tak trošku egocentrici. Potrebujeme to k svojej práci. Hoci si nevediem žiadny cestovateľský denník, ani fotodokumentáciu, moje ego pohladí, keď ma niekto pochváli za vystúpenie v TV alebo v rámci cestovateľských utorkov v bratislavskom Poluse, ktoré CK BUBO pravidelne organizuje, o ktoré býva pomerne veľký záujem. Cestovanie sa stáva fenoménom dnešnej doby spolu so zdravým životným štýlom. Ale to som trochu odbočil… Čo sa týka čítania, najnovšie som fanúšikom japonskej literatúry a čínskej beletrie, ktorú ale neodporúčam ľuďom v ťažkej depresii, prudko vracia do reality. Rád čítam aj historické knižky, problém je v tom, že ten, kto ich píše, často nebýva sebakritický.
Čo znamená pre Teba vôňa domova a čím Ťa lákajú diaľky?
Diaľky ma lákajú svojim neznámom. Keď odchádzam preč, na nejaké neznáme miesto, láka ma, ako sa z neho dostanem. Milujem pocit, keď mi nikto nerozumie. Doslovne, vtedy si pýta môj adrenalín najesť. Rád poznávam nepoznané. Domov je pre mňa pocit istoty. Na čo sa teším najviac, až zhodím batoh, zájdem do kníhkupectva, nakúpim si knihy, naposledy v cene 300 eur, k tomu párky, 10 dkg tresky, rohlíky, pokecám s maminou , poprechádzam po Bratislave. Kedysi som na toto mesto nadával, ale už nie. Mám ju veľmi rád nielen preto, že som sa tu narodil a stále žijem. Páči sa mi na nej, že je malá, kľudná, človek pozná ulice po mene.. ale vôňa diaľok to vždy prehluší, aspoň zatiaľ. Keďže ja aj oddychujem, tým, že cestujem, tzv. choroba z povolania. (smiech) Krajiny si vyberám pocitovo, kde sú letenky, koľko času mam a čo ma v tom momente zaujíma, teraz mám africké cítenie.
Vo svete si už takmer ako doma, ako dobre poznáš Slovensko?
Odkladám na penziu, rovnako aj Európu. Nebol som za Košicami, čo je trošku hanba. Mojimi srdcovkami na Slovensku sú: Bratislava, Košice (bol som tam 2x a som nadšený, ako je mesto vylepšené, nečakal som toľko historických pamiatok, veľa kaviarničiek aj v porovnaní s Bratislavou, cítim sa tam ako v Taliansku), Slovenský raj (namiesto Tatier), slovenské hrady (málo ľudí na Slovensku vie, ale Číňania sa o tom učia a v Európe je to vysoko cenené, že máme najviac hradov na svete, ak to vezmeme na rozlohu, súčasne o čom veľa Slovákov nevie, hoci sa Slováci považujeme za veľmi hrdý národ – inde v Anglicku by to predali, my nie, že Košice majú najstarší erb v Európe). Nesmiem zabudnúť na drevené kostolíky a Malé Karpaty, stvorené na prechádzky. Chybou nás Slovákov je prílišná dávka nacionalizmu, ktorou žiaľ odrádzame. A to je zlé. Už len takí Maďari nám ukazujú, čo je to byť hrdým kultúrnym národom. Za najhrdší národ považujem Číňanov a samozrejme Nórov (všetko nórske je najlepšie na svete, a keď je aj v obchode niečo, čo nie je nórske, tak si kúpi len vtedy, ak by nórsky nemali, v opačnom prípade uprednostní aj predražený domáci výrobok). My dávame do histórie nejakých duchov a hľadáme, čo tam nie je. Okrem toho, vezmime si kvalitu služieb na Slovensku. Teraz nechcem frflať, ale stačí prísť na bratislavské letisko, kde nedostanem ani mapu?…neviem kam ísť, ako sa dostať do mesta, taxikári, ktorí ma chcú ošklbať čo najrýchlejšie. Inde, keď pristanem, mám zadarmo prístup k informáciám, nemusí byť nutne mapka, stačia dobré tipy na reštaurácie, hotely, nielen nutne „štvorku, päťku“, lacnejšie taxi služby, kde sa nespolieham na rýchlejší taxameter. Všetko začína a končí nutne pri peniazoch. My chceme byť milionármi za krátky čas, najlepšie za noc (grimasa).
Popri novodobých 7 divoch sveta – Veľký Čínsky múr, Petra, Socha Krista Spasiteľa, Machu Picchu, Chichén Itzá, Koloseum, Tádž Mahal, ktoré miesta na Zemi sú pre Teba tými NAJ, Tvojím 8. divom?
Nuž, nevyberá sa mi ľahko, avšak z toho, čo mi napadá, začnem Sanou, hlavným mestom Jemenu, ďalej bývalé kráľovské mesto Bagan v Barme, Mayské pyramídy v Guatemale, Národné parky juhozápadu USA a mesto New York! Čo ma osobitne udivuje, je čínska kultúra, pretože je to najstaršia kultúra na svete a za 2 500 rokov sa viac menej nezmenila. Aj pod nánosom najvyspelejšej vedy a techniky, McDonaldov (ten má tam najväčšie zisky), alias moderného konzumu si stále uchovávajú svoje tradičné čínske, myslím tým silnú vieru v kultúru ducha čínskeho človeka, napriek tomu, že náboženstvo nemajú. Ako keď čítaš cestopis Milión o putovaní Marca Pola po Ázii a máš pocit, že zažívaš, čo zažíval on. Kým, fascinuje ma na nich ešte jedna vlastnosť, a síce, že nič cudzie neodmietajú. Keď tam bola naposledy olympiáda, zahrali sa na národ, ktorý prijal západnú kultúru (nejedli ráno cesnak), dočasne sa zbavili svojich tradícií, ku ktorým sa následne vrátili po jej skončení. Vtedy si jednoducho povedali, že sa na chvíľu prispôsobia na úkor svojho, len ak to má priniesť zisk. Vedia, žeby sme ich nepochopili a tvárili sa, že to vieme ako „kultúrnejší Európania“ lepšie, tak preto nám dali tento pocit, aby sme aj nabudúce prišli k nim a krajine to pomohlo. Toto umenie oni dokonale ovládajú. Kým my sa často krát tvárime, že rozumieme kultúram, ale zo všetkého najviac by sme najradšej vychovávali. A to je presne to, čo mi na cestovateľoch zo Západu tak veľmi vadí. Ak by si chcel Číňan zájsť po autentický zážitok z minulosti k nám, už jedine do skanzenu. My od tradícií minulých predkov upúšťame – pálenie Moreny, stavanie májov na dedine, či iné. A zostáva len smutne poznamenať, že knižka o Slovensku, ktorú písali kedysi arabskí cestovatelia o obyvateľoch na vtedajšom území nášho štátu, je na rozdiel od čínskej kultúry, iba spomienkou na staré zašlé časy.
Rozmýšľaš, že sa ešte niekedy vrátiš k práci učiteľa?
Vzhľadom na pomery, aké sú v školstve momentálne, asi nie. Historické vedomosti mi ale v mnohom pomáhajú na cestách predstaviť bližšie históriu a historické súvislosti, viažuce sa k jednotlivým miestam. Priamo na mieste sa tak dotýkam histórie ako stránok kníh, za čo som vďačný môjmu terajšiemu zamestnaniu. Od nepamäti ma veľmi zaujímala Hodvábna cesta, cez ktorú sa z Ázie do Európy dostalo mnoho čínskych vynálezov (hodváb, porcelán, papier). Vždy, keď som tam, akoby ožíva príbeh Marca Pola (karavány, trhoviská..), sťaby to bolo teraz napísané, sťaby sa nič nebolo odvtedy zmenilo.
Predsa len, ak by si mohol, kde by si chcel žiť?
Niekedy som uvažoval nad Hongkongom, Pekingom..a keď budem raz veľký a veľmi bohatý, jednoznačne New York, ktorý ma fascinuje tým, že sa tam ľudia majú veľmi radi. Preferujú slobodné žitie, ale s rešpektom na iného. Amerika pre mňa stelesňuje miesto, kam ľudia utekali pred nejakými neprávosťami, diktátorskými režimami, a ani teraz tomu nie je inak. Ak by som však zdedil starý anglický zámoček s obrovskou knižnicou a vinotékou, bol by som najšťastnejší Navrátil na svete!
Kde je tvoj pomyselný kraj sveta?
Hľadám. Ešte som ho nenašiel. Asi to pojmem skôr filozoficky, keď už nebudem viac cestovať a usadím sa…
