Pandžábsky vidiek žije z poľnohospodárstva. V dlhých ryžových lánoch pracujú ľudia tradičným náradím. Jedinou mechanizáciou sú nákladné autá, inak všetko robia po starom, od kosenia, mlátenia až po oddeľovanie zrna od pliev.
Byť hosťom v usadlosti je pre našinca rozpačitým zážitkom. Pohostinnosť sikhov je pravdepodobne bezhraničná, ale v súlade s ich tradíciami.
Gazda Saurabh nás pozval do svojho jednoduchého domu. V niekoľkých miestnostiach boli iba postele, televízor a akási truhlica. Vo veľkej hale sedeli na zemi ženy a na ručnom šijacom stroji šili sárí.
Saurabh nám gestom naznačil čosi ako: „Dáš si?“ Nechceli sme pána domu uraziť, a tak sme prikývli. Zvyknutí na európsku kultúru nám neskoro svitlo, že v tomto kraji asi pohárik páleného nedostaneme.
O chvíľu nám ženy priniesli čerstvo nadojené mlieko. Nezostávalo nám nič iné, len ho vypiť a neuraziť tunajšiu pohostinnosť. Ťažko by sme vysvetľovali, že u nás je chlap s pohárom mlieka skôr na smiech…
Svojmu ďalšiemu hostiteľovi sme sa neskôr pokúšali vysvetliť, že určite majú vynikajúce dojnice, ale uprednostnili by sme radšej čaj. Tak nám ho gazdiná uvarila – sypaný čaj zaliala horúcim mliekom! Našťastie do druhej nohy nám nechceli naliať a na „kapurkovú“ nás neprehovárali…
