Aký je podľa vás stav Ozbrojených síl v roku 2012 a ako by ste ho komentovali ?
Tuchyňa:
Treba sa najprv pozrieť na to, čo je príčinou stavu, v akom sú. Ja ju vidím v tom, že neustále nevieme vytvoriť akúsi koncepciu údržby, prípadne rozvoja ozbrojených síl. A pokiaľ takýto dokument – záväzný pre všetkých účastníkov – nebude vedením štátu prijatý a schválený, tak do tej doby ozbrojené sily neustále z roku na rok budú zápasiť o svoj život. Toho sme svedkami predovšetkým v posledných rokoch. Tieto roky sú poznamenané finančnou krízou a keď sa dívam dopredu, tak nevidím akési vyhliadky. Ale postavme si otázku inak. Tak potom na čo máme mať takéto ozbrojené sily? Keby sa skutočne nebodaj (aj u nás) stali tak, ako povedzme v Španielsku, alebo kdekoľvek inde teroristické útoky, kto bude s týmito teroristickými útokmi zápasiť? To začneme riešiť až vtedy? No to už bude trošku neskoro! Potom už môžeme riešiť jedine následky. Takže je treba rozmýšľať o tom, či vôbec a v akej sile potrebujeme ozbrojené sily.
Mikluš:
Ozbrojené sily sú závislé od politickej podpory, od možnosti legislatívy a hlavne samozrejme v súčasnej dobe od ekonomických možností. … Aj my vojaci chápeme, že sú veľké problémy v sociálnej, zdravotníckej a v mnohých ďalších oblastiach. Ale obrana a bezpečnosť je súčasťou nášho sveta a i naše malé Slovensko musí pokračovať vo svojich záväzkoch ako v rámci NATO, tak aj v rámci Európskej únie. A napriek tomu, že sme relatívne malí, nemali by sme ostať na chvoste, na konci. Preto sa nádejám, že v rámci možností sa aj politická podpora a ekonomická podpora zvýši. Ale hlavne – čo ja by som ako vojak ocenil, bez ohľadu na to, či teraz sú väčšie alebo menšie peniaze – aby sa urobila perspektíva. Aby sa aspoň na desať, pätnásťročné obdobie armáde povedalo zhruba koľko prostriedkov vám dáme a vy si naplánujte svoje strednodobé a najmä dlhodobé plány. Pretože ich realizácia aj tak nebude z roka na rok. To bude treba vypracovávať najprv dokumentačne, potom dohovormi, potom projektami, potom nákupmi, potom výcvikom.
Cérovský:
Ozbrojené sily sú v súčasnosti žiaľ vo veľmi zlej situácii. Dalo by sa to nazvať, že až kritickej, pretože známe programy, ktoré boli schválené niekedy v roku 2002, teda Ozbrojené sily Model 2010, tie sa bohužiaľ nenaplnili hlavne v oblasti modernizačných programov. Armádu to dostalo do veľmi prekérnej situácie. No a to práve spôsobilo mnohé negatívne dopady na to, že súčasný stav bojovej techniky v Ozbrojených silách je z nejakých 70 až 90 percent zastaraný. Technika sa musí vyraďovať a tým, že nie je nová tak vlastne ozbrojené sily strácajú svoju kvalitu a z hľadiska perspektívy je to veľmi negatívny moment.
Bulík:
Ozbrojené sily si viem samozrejme predstaviť v každej situácii a v každom čase v lepšej kondícii, či v lepšom stave pre plnenie všetkých rozsiahlych úloh, od bežných, ktoré sú na podporu civilného obyvateľstva až po naozaj tie rýdzo bojové. Vieme dobre, že predovšetkým finančná kríza a nedostatok finančných prostriedkov spôsobuje isté odďaľovanie modernizačných projektov a programov pre ozbrojené sily nielen na Slovensku, ale aj v iných štátoch. Každopádne si myslím, že je to istým spôsobom na škodu veci. Pretože nové úlohy, ktoré čakajú ozbrojené sily v jednotlivých štátoch i v rámci koalícií, jednoducho vyžadujú mať malé, flexibilné, veľmi účelne postavené jednotky a zostavy tak, aby sa prostredníctvom nich dali plniť všetky požadované úlohy. Ten tlak na postupné znižovanie počtov ozbrojených síl na druhej strane musí zákone priniesť ich modernizáciu. Toto musí ísť v jednote.
Keby ste teraz sedeli na stoličke šéfa armády, čo by ste v prvom rade robili a čo by ste politikom navrhovali? Ktoré zložky ozbrojených síl by mali ďalej rozvíjať?
Tuchyňa:
No našťastie si ňu sadnúť nemusím, lebo už som mimo akejkoľvek služby a zákon mi to ani nedovoľuje. Mne to pripadá tak, ako keby sme nechávali ozbrojené sily vyhasnúť – zomrieť, no ale potom vstup do života je trošku drahší a náročnejší. Takže aj o tom je treba rozmýšľať. Lebo hovorím: to sa ľahko urobí, ale potom sa to ťažko obnovuje. Takže funkcionárom ozbrojených síl želám len trpezlivosť, a dostatok snahy ako veci riešiť. Ani my sme tých peňazí nikdy nemali dosť. Ale jakš-takš sme žili a stačili. O všetkom nerozhodujú funkcionári Ozbrojených síl. Ich úlohou je … pravdivo informovať i s poukázaním na to, čo môže do budúcnosti nastať. Pretože oni túto situáciu nezlomia.
Mikluš:
Všetky tri zložky ozbrojených síl treba rozvíjať, lebo oni sú prepojené navzájom akoby pupočnou šnúrou. V moderných operáciách v prvom rade sa nasadzuje letectvo, aby vytvorilo podmienky pre činnosť pozemných síl. A samozrejme ako letectvo tak pozemné sily potrebujú logistiku, alebo tie sily výcviku a podpory. Takže ja by som naopak podporoval, aby sa všetky tri zložky kompatibilne rozvíjali a aby sami seba dokázali viesť a zabezpečiť.
Cérovský:
Veľmi významnou možnosťou potenciálneho hľadania východísk z finančnej krízy v ozbrojených silách je spolupráca. A to či už v rámci štátov V4, ale najmä mám na mysli spoluprácu s Českou republikou, kde vidím najmenej problémov pre hľadanie nejakých spoločných riešení, ktoré by pre obidve strany priniesli význam a znížili by náklady na ozbrojené sily. No a v poslednom čase som registroval aj aktivity súčasného náčelníka Generálneho štábu generála Vojteka, ktoré hodnotím pozitívne. Asi pred dvomi mesiacmi na vojenskej rade prezentoval konkrétne návrhy ako rozšíriť, respektíve naštartovať systém takzvaných aktívnych záloh. Myslím, že tak možno hľadať cestičky lacnejšieho potenciálu z hľadiska existujúceho personálu, ktorý si už službu v Ozbrojených silách odslúžil a aj s tou výzbrojou, ktorú eventuálne máme.
Bulík:
Náčelník Generálneho štábu v tomto prostredí a v týchto podmienkach môže formulovať len požiadavky. Nemá možnosť ovplyvňovať finančné zdroje. Nemá možnosť ani ovplyvňovať modernizačné nákupy a projekty. Takže ja osobne by som odporúčal predovšetkým politickej elite Slovenskej republiky, ministrovi obrany, aby sa s podstatne s väčšou odvahou pustili do riešenia toho najnutnejšieho, čo ozbrojené sily v súčasnej dobe potrebujú a podľa mňa je to dopravné letectvo, je to modernizácia komunikačných a informačných technológií a potom by som neobchádzal ani otázku modernizácie automobilovej techniky a techniky pozemných síl.
Odporúčali by ste v súčasnej situácii politikom, aby zrušili niektoré spôsobilosti armády? Ak áno, ktoré?
Tuchyňa:
No, to je treba si sadnúť k zákonu o ozbrojených silách, zákonu o obrane. A ja to hovorím už dávnejšie, že musíme spraviť analýzu čo sú z týchto úloh, ktoré majú v týchto zákonných dokumentoch ozbrojené sily vytýčené, schopné vôbec splniť. Ak niečo nie sú schopné plniť, no tak je treba zvážiť, v akom rozsahu a prípadne to vyškrtnúť. Poviem to lapidárne tak, že z ústavy vyplýva brániť suverenitu, celistvosť a nedotknuteľnosť Slovenskej republiky. Sme to schopní urobiť?
Mikluš:
No v prvom rade treba vychádzať z toho, k akým záväzkom sme sa zaviazali a komu – to je rozhodujúce. To bude musieť byť politické rozhodnutie. Potom my vojaci, ak by bolo také politické rozhodnutie žiaľ negatívne, to znamená, že by sa zmenšili spôsobilosti, tak potom my navrhneme z čoho treba ukrojiť. Ale v žiadnom prípade to neznamená, že zruším jeden druh vojska a nechám druhý. Pretože znovu hovorím, pozemné sily, vzdušné sily, sily výcviku a podpory, logistika sú vzájomne prepojené. To sa nedá trhať. My predsa nemôžme byť závislí od iných nevojenských zložiek alebo civilných zložiek, pretože v konečnom dôsledku my musíme byť pri realizácii svojim úloh a spôsobilostí samostatný, sebastačný.
Cérovský:
To je naozaj veľmi zložitá otázka. Určite by jej bolo treba venovať dlhší čas na analýzu. Ale v každom prípade ja som v princípe zásadne proti znižovaniu spôsobilosti. Lebo ak sa raz niečoho zbavíme, tak v podstate je to cesta nenávratná. A treba si uvedomiť, že Ozbrojené sily (aj Slovenskej republiky) začali sa budovať v roku 1918 a postupne sa vybudovali na nejakú úroveň. Ak my teraz začneme uvažovať, že či zrušíme letectvo alebo vrtuľníkové kapacity, či už bojové, dopravné, podporné, časť ozbrojených síl alebo niektoré ich schopnosti, tak si myslím, že to by bolo veľmi veľmi zlé riešenie. Aj na tanky sa dnes dívajú v zmysle: na čo sú nám tanky? To je veľmi citlivá otázka. Aby sme sa ich len tak hodili do šrotu a nemali ich. To čo som predtým hovoril o spolupráci povedzme v rámci V4, to ešte neznamená zrušenie spôsobilostí, ale hľadanie lacnejších riešení.
Bulík:
Táto otázka samozrejme nie je úplne nová. Diskutuje sa mnohé obdobia. Každopádne je to možné, ale podľa môjho názoru len v prípade, že sa dohovoria viaceré štáty alebo koalície, že sa takýmto spôsobom budú nedostatkové spôsobilosti, ktoré by takto vznikli na strane jedného štátu nejakým spôsobom vyrovnávať alebo zdieľať. Potom by to bolo možné. V inom prípade by som neodporúčal, aby trebárs sa Slovenská republika jednostranne a bez toho, aby sme videli tieto kroky na inej strane, napríklad v iných štátoch, aby sme sa ochudobňovali a opúšťali niektoré spôsobilosti, ktoré ešte sme schopní ďalej plniť. Takže ešte raz zopakujem. Áno, je to možné, ale len v širšej zhode s ostatnými partnermi v rámci koalícií.
A to zdieľanie si viete kde predstaviť?
To zdieľanie si viem predstaviť v špecializovaných alebo špeciálnych jednotkách, môžu to byť chemici, môžu to byť ženisti, môžu to byť vzdušné sily jednoznačne, aj ochrana vzdušného priestoru, môžu to byť samozrejme aj časť tých pozemných klasických spôsobilostí. Ale každopádne nové budúce ozbrojené sily by mali byť predovšetkým o pozemnom komponente a ten potom by mal byť dotváraný príslušnou požadovanou kapacitou spôsobilosti, ako je napríklad dopravné letectvo a ďalšie špecializácie, ktoré sú nevyhnutné, aby sa zabezpečil chod pozemných síl.
Zhováral sa Ján Petrovič
generálmajor Ing. Marián Mikluš (funkciu zastával od 19.augusta 1998)
generál Ing. Milan Cerovský (funkciu zastával od 4. decembra 1998)
generál Ing. Ľubomír Bulík, CSc. ( funkciu zastával od 21.decembra 2004)
Od 15. decembra 2011 ozbrojené sily vedie generálporučík Ing. Peter Vojtek.