Island je známy najmä ako krajina dažďov, ľadovcov a aktívnych sopiek. Napriek vlhkému oceánskemu podnebiu sa však na jeho území nachádzajú rozsiahle oblasti s minimálnou alebo žiadnou vegetáciou, ktoré fungujú ako významný zdroj atmosférického prachu. Tieto plochy vznikli kombináciou ľadovcovej erózie, sopečnej činnosti a silných vetrov a patria medzi najvýraznejšie prachové zdrojové oblasti v severných zemepisných šírkach.
Video o sopečnej aktivite na Islande
Rozloha aktívnych prachových oblastí na Islande sa odhaduje na približne 44 000 km², čo predstavuje podstatnú časť ostrova. V odbornej literatúre sú tieto územia označované ako studené púštne prostredie alebo prachové zdrojové oblasti, nie ako klasické horúce púšte známe z nižších zemepisných šírok.
Dlhodobé meteorologické pozorovania ukazujú, že na Islande sa v priemere vyskytuje viac než 100 prachových dní ročne, v niektorých regiónoch dokonca až okolo 130–135 dní. Z hľadiska frekvencie ide o hodnoty porovnateľné s viacerými suchými oblasťami sveta.
Prach namiesto piesku
Prachové udalosti na Islande sa odlišujú od typických pieskových búrok tým, že unášaný materiál je mimoriadne jemný. Väčšina týchto oblastí sa nachádza v blízkosti ľadovcov alebo bývalých ľadovcových plání a povrch má charakteristické tmavé až čierne sfarbenie.
Ide o prach vulkanického pôvodu, ktorý vzniká mechanickým rozrušovaním sopečných hornín ľadovcami a následnou eróziou vetrom. Častice majú často ostré hrany, nepravidelné tvary a mikroskopickú pórovitosť, čo zvyšuje ich abrazívne vlastnosti.
Veľkostne sú tieto častice extrémne malé – niektoré dosahujú rozmery desať- až stonásobne menšie než priemer ľudského vlasu. Vzhľadom na túto jemnosť môžu prenikať hlboko do dýchacích ciest a predstavujú potenciálne zdravotné riziko, najmä pri dlhšej expozícii.
Chemické zloženie a prítomnosť ťažkých kovov
Chemická analýza islandského prachu ukazuje zvýšený obsah niektorých ťažkých kovov v porovnaní s prachom z kontinentálnych púští. Medzi nimi sa nachádza aj titán, ktorý je prirodzenou súčasťou vulkanických hornín.
Hoci je titán cennou surovinou využívanou v medicíne, letectve a kozmických technológiách, praktická ťažba titánu priamo z islandského prachu sa neukázala ako technicky ani ekonomicky uskutočniteľná. Úvahy o jeho získavaní zostali len na teoretickej úrovni.
Extrémne vetry a erózne procesy
Island patrí medzi oblasti s častým výskytom veľmi silných vetrov, ktoré zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri vzniku prachových búrok. Počas extrémnych meteorologických situácií môžu rýchlosti vetra presahovať 30 m/s, čo zodpovedá sile veľmi silnej búrky až hurikánu nižšej kategórie.
Boli zdokumentované prípady, keď sa v priebehu jedného dňa prenieslo viac než 10 ton jemného materiálu na meter šírky meraného profilu. Takéto udalosti vedú k výrazným zmenám krajiny – k odstraňovaniu vegetácie, obrusovaniu hornín a rozširovaniu odkrytých plôch náchylných na ďalšiu eróziu.
Vplyv prachu na sneh a ľadovce
V zimnom období sa prach často usádza na snehovej pokrývke. Tmavé častice znižujú odrazivosť snehu a ľadu, čím zvyšujú absorpciu slnečného žiarenia a urýchľujú topenie. Tento proces prispieva k ústupu ľadovcov a zároveň k vytváraniu nových prachových zdrojových oblastí.
Významnú úlohu zohrávajú aj subglaciálne sopečné erupcie, ktoré môžu spôsobiť náhle ľadovcové povodne známe ako jökulhlaup. Po ústupe vody zostávajú rozsiahle sedimentačné plochy s jemným materiálom, z ktorých sa prach uvoľňuje do ovzdušia ešte dlhé obdobie po udalosti.
Prachové búrky v netypických podmienkach
Pozorovania ukazujú, že prachové búrky na Islande nemusia vznikať výlučne počas sucha a silného vetra. Boli zaznamenané aj prípady, keď sa prach dostával do ovzdušia počas dažďa, pri minimálnom vetre alebo v mrazivých podmienkach. V týchto situáciách zohráva úlohu prehrievanie tmavého povrchu slnečným žiarením a vznik lokálnych výstupných prúdov vzduchu.
Po významných sopečných erupciách boli pozorované aj epizódy opätovného zdvíhania sopečného popola zmiešaného s miestnym prachom, ktoré mali výrazné environmentálne a zdravotné dôsledky.
