December v období socializmu mal nezameniteľnú atmosféru, ktorú si dnes už mnohí dokážu len ťažko predstaviť. Bol to mesiac čakania, zháňania, nervozity, ale aj tichých domácich radostí. Vianoce a Silvester sa niesli v duchu improvizácie, skromnosti a silných rodinných momentov. Ľudia si museli poradiť s tým, čo mali, a práve preto majú tieto spomienky dodnes osobité čaro.
Vianoce sa nezačínali koledami, ale zháňaním
Predvianočný čas sa v Československu nezačínal sviatočnými piesňami, ale honbou za vianočným stromčekom. Väčšinou išlo o živý strom, často krivý, riedky alebo s nejasným pôvodom. Kto mal známosti v lesoch alebo na správnom mieste, bol vo výhode. Ostatní stáli dlhé hodiny v radoch a dúfali, že na nich zostane aspoň niečo zelené, čo sa bude dať ozdobiť.
Keď sa stromček konečne dostal domov, čakala ho ďalšia skúška – príprava a upevnenie. Skracovanie kmeňa, osekávanie konárov a boj so stojanom boli každoročnou realitou. Keďže stojany neboli vždy dostupné, vyrábali sa doma z kovu, dreva alebo čohokoľvek, čo bolo poruke. Hlavné bolo, aby stromček vydržal stáť aspoň do konca Štedrého večera.
Ozdoby, ktoré sa dedia dodnes
Keď stromček konečne držal, prišli na rad ozdoby. Minimalizmus vtedy neexistoval. Platilo jednoduché pravidlo – čím viac, tým lepšie. Sklenené gule, šišky, muchotrávky, vtáčiky na štipci, Mikulášovia, snehuliaci či trpaslíci zaplnili každú vetvu. Československé sklárstvo malo vysokú úroveň a ozdoby sa často dedili z generácie na generáciu.
Neodmysliteľnou súčasťou boli aj reťaze zo zlatých vlasov a sladkosti. Tie často pochádzali z balíčkov od ROH a slúžili nielen ako dekorácia, ale aj ako nenápadná priebežná maškrta. Deti potajomky ochutnávali, rodičia to ticho tolerovali a stromček sa postupne „odľahčoval“.
Svetlá, sviečky a anjelské zvonenie
Elektrické osvetlenie bývalo samostatnou kapitolou. Stačila jedna pokazená žiarovka a celý svetelný reťazec zhasol. Kto mal náhradné, mal vyhrané. Ostatní sa spoliehali na sviečky v kovových držiakoch, takzvané žabky, ktoré síce vytvárali čarovnú atmosféru, ale zároveň si vyžadovali neustálu pozornosť.
V mnohých domácnostiach nechýbalo ani anjelské zvonenie – kovový kolotoč so štyrmi sviečkami, ktorý sa po zapálení roztočil a jemne cinkal. Tento zvuk sa pre mnohých stal jedným z najsilnejších symbolov Vianoc a dodnes vyvoláva spomienky na detstvo.
Darčeky z nutnosti aj zo srdca
Darčeky pod stromčekom bývali skromné a praktické. Mäkké balíčky často znamenali ponožky, svetre alebo košele ušité doma. Napriek tomu mali veľkú hodnotu. Vznikali z nedostatku, ale aj z lásky a starostlivosti. Kto mal v rodine šikovnú krajčírku alebo pletiarku, bol na tom lepšie než ten, kto sa spoliehal na obchody.
Móda bola snom. Farebné oblečenie pôsobilo ako z iného sveta v šedi bežných dní. Džínsy do zvonu, mikiny, tenisky či kožené bundy patrili medzi najväčšie túžby. Tuzex predstavoval symbol nedosiahnuteľného luxusu a darčeky odtiaľ sa stávali rodinnými legendami. Kožuch bol znakom prestíže, často vykúpený dlhým šetrením a vedľajšími príjmami.
Silvester bez pozlátka, ale s ľuďmi
Silvester nebol len o domácom sedení. Najmä mladí ľudia vyrážali do kultúrnych domov, na diskotéky, chaty alebo do hôr. Oslavy boli jednoduché – víno, chlebíčky a hudba z kazetových prehrávačov. Ohňostroje boli skôr výnimkou, dôležitejšia bola spoločnosť a pocit, že na chvíľu mizne všedná realita.
Silvester mal menej okázalosti, ale viac spolupatričnosti. Ľudia si pripíjali lacným sektom, jedli domáce pohostenie a čakali na polnoc s nádejou, že nový rok prinesie aspoň malé zlepšenie. A práve v tom spočívala jeho sila – v jednoduchosti, blízkosti a spoločných chvíľach, na ktoré sa spomína dodnes.
