S akými ambíciami ste nastupovali na štart pražského rozbehu majstrovstiev Európy na 60 metrov? Čo ste v ňom chceli dokázať?
Čakala som čas okolo 7,40 až 7,42. Plus – mínus nejaké drobné tisícinky. Cítila som sa lepšie ako bol nakoniec môj výsledok v rozbehu 7,47. S tým som nepočítala… Ale som si vedomá jednej chyby, ktorej som sa dopustila. Nebežala som tak, ako som chcela. Nemala som taký rovnomerný prechod medzi štartom a švihovým behom. Tam som sa trochu zasekla. Potom som sa opäť rozbehla, čo spôsobilo stratu rytmu i lepšej pozície vo výsledkovej listine. Ale na druhej strane v Prahe som začiatkom marca zabehla druhý najlepší čas kariéry, takže nejako extra tragicky to všetko aj s odstupom času neberiem.
S akou taktikou ste sa vlastne chceli prebojovať až do semifinále behu žien na 60 metrov?
Rozhodla som sa bežať si svoje tempo. Chcela som si urobiť takú ´bublinu´ okolo seba. Taký tunel, ktorým by som bežala až do cieľa. Skúsenosti mi radili, aby som sa nenechala strhnúť súperkou vedľa mňa. Štart mi vyšiel. S ním môžem byť spokojná. Ale ako som už povedala, hneď po prechode do švihového behu som urobila menšiu chybu. Trochu som sa zasekla. A keď šprintér sám počas behu cíti, že to už nie je ono, že to nie je také plynulé, tak v takom prípade potom už nemôžete kalkulovať s nejakým extra dobrým časom.
Dávali ste si pred štartom tohto silno obsadeného rozbehu na halových ME nejakú nádej, že by ste predsa mohli prekĺznuť do semifinálových bojov?
Nádej tam určite bola. Nádej je predsa vždy (smiech). Ja som si však verila. Škoda, že to nevyšlo. Myslím si, že možno práve môj čerstvý rekord z tohoročných halových majstrovstiev Slovenska mohol byť posledným postupovým časom (krátka odmlka). Žiaľ, tentoraz to nevyšlo.
Myslíte si, že osobné životné maximum by určite bolo vstupenkou do ďalších bojov na halových majstrovstvách Európy?
Mala som určite na viac, než som v Prahe v rozbehu predviedla. Ak by som bežala naozaj bezchybne, mohla som posunúť môj osobný rekord ďalej. O nejaké tie stotinky určite. Lenže sa mi to nepodarilo.
Aké najväčšie plus ste získali vďaka tejto účasti na halovom šampionáte v Prahe?
Ja som si to maximálne užívala. Bolo to fakt moje tretie veľké podujatia v priebehu troch rokov. Konečne som nebola taká vystresovaná, že som nevedela, čo so sebou (smierch). Už si pomaly zvykám aj na šampionáty takejto vysokej medzinárodnej úrovne. Tešila som sa. Bola som dobre pripravená. Verila som si. Mala som za sebou veľmi dobrú prípravu. Len trošku mi to nevyšlo podľa mojich predstáv (smiech). Ale, keď si zoberiete tú konkurenciu, v ktorej som bežala, tak podľa mňa až taká veľká tragédia to predsa nie je (smiech).
Mnohým mladým ľuďom pripadá atletika nudná, radšej majú kolektívne loptové hry, pripadne športy, ktoré sú plné adrenalínu a napätia.. Čim si kráľovná športu získala vás?
Atletiku za svoj šport som si vybrala už na základnej škole. Pre mňa osobne vôbec nie je nudným športom. Behanie ma vždy bavilo. Keď sa mi v ňom darilo, bola som spokojná. Na pretekoch si ma všimla šéftrénerka košického športového gymnázia Henrieta Rusnáková, ktorá ma posunula k trénerovi Miškovi.. Páči sa mi na nej najmä to, že je to individuálny šport. V atletike platí, že čo natrénujete, to máte. Atletika je v tomto smere spravodlivý šport.
Keď ste začali s pravidelným atletickým tréningom, museli ísť bokom aj tradičné ´žúrky´, diskotéky, večierky a podobne? Nechýbali vám všetky tieto aktivity, ktoré sú pre študentov také typické?
Samozrejme, že mi chýbali. Aspoň niekedy. Určite áno (krátka odmlka). Viete, mnohokrát je toho na človeka veľa. Športovať, študovať, cestovať… Jedno s druhým. Rada by som na chvíľu vypla. Trochu si oddýchla. Vtedy mi sem – tam príde aj ľúto, že nikde nemôžem ísť. Že si nemôžem posedieť večer vonku s kamarátkami. Iba tak oddychovo pri káve, pri hudbe. Byť s nimi. Ale potom si spomeniem, prečo atletiku vlastne robím. Poviem si svoje méty, ktoré chcem v atletike dosiahnuť – a idem radšej trénovať. Atletika je moje veľké hobby.
Na druhej strane práve vďaka atletike ste mohli, na rozdiel od spomínaných kamarátok, viac cestovať, poznávať svet, viac z neho vidieť. Zaujalo vás nejaké miesto tak, že by ste sa do neho chceli niekedy vrátiť, že by ste si chceli zopakovať pobyt v ňom?
Tak aby pravdu povedala, ešte som veľa tých miest na tejto zemeguli neprecestovala (smiech). Zatiaľ nemám také miesto, kam by sa chcela ešte raz vrátiť, zopakovať si pobyt v ňom. Ale veľmi príjemným mestom pre mňa bol napríklad minulý rok Zürich. Veľmi pekné historické centrum, príjemní a priateľskí ľudia všade okolo vás. Atmosféra v meste bola veľmi príjemná. Všetci nás zdravili, držali nám palce, povzbudzovali nás, usmievali sa. V Zürichu sa mi naozaj páčilo. Bol to pekný zážitok. Som veľmi rada, že som tam bola.
Na webovej stránke mate prezývku Smeja. Kto vám ju vymyslel? Ste naozaj pozitívne naladeným človekom?
Už ani neviem, kto mi ju dal. Mám ju už dávno. Charakterizuje ma. Som človek, ktorý sa na veci pozerá z tej optimistickej stránky. Naozaj som pozitívne naladeným človekom. A tak to má predsa byť, nie? (smiech)
Medzi vaše obľúbené oddychové aktivity a koníčky patrí aj nakupovanie kníh. U mladej 22-ročnej dievčiny by sme skôr čakali nakupovanie oblečenia, topánok, módnych doplnkov a ´vychytávok´ v štýle ´nákupných maniačok´, prípadne behanie po obchodoch v predsa len trochu miernejšej verzii…
Ja mám rada aj knihy. Rada si prečítam dobrú knihu. Ale mám rada aj nakupovanie. Ako každá mladé dievča. Vy ste tú informáciu na webovej stránke zle prečítali… Lebo tam medzi nakupovaním a knihami je predsa čiarka (smiech).
Fakt? To sme si nevšimli? Takže ako je to s tými vašimi koníčkami?
Mám rada aj nakupovanie, aj knihy (smiech)
Akému žánru literatúry dávate prednosť?
Moje obľúbené knihy sú najmä tie, v ktorých sa môžem zoznámiť so zaujímavým životopisom nejakej osobnosti. Rada čítam takúto literatúru. Ale pokojne si prečítam aj dobrý román, nejaký svetoznámy bestseller, na ktorý ma niekto upozorní, poradí mi ho. Ani v tomto umení nemám nejaký extra vyhranený vkus.
Akú zaujímavú knihu ste čítali naposledy? Od ktorého autora?
Charles Bukowski: Najkrajšia žena v meste.
Minulý rok ste sa zúčastnili na ME v Zürichu, teraz v marci na halových ME v Prahe. Akú najbližšiu métu máte teraz pred sebou vytýčenú?
Veľmi ma potešilo, že v priebehu dvoch rokov som sa dostala na dve významné špičkové podujatia. Na majstrovstvá Európy 2014 v Zürichu a na halové majstrovstvá Európy 2015 v Prahe. Je síce pravda, že som bola veľmi šťastná aj vtedy, keď som v roku 2013 splnila limit pre účasť na ME pretekárov do 22 rokov vo fínskom Tampere. To bol predsa môj prvý veľký atletický šampionát! Bola to nádhera, ale so seniorskými majstrovstvami Európy sa to vôbec nedá porovnať. Zürich a Praha boli predsa len vyšší ´level´ atletiky ako súťaže mladých vo Fínsku. V Zürichu a v Prahe boli všetci pretekári, čo v Európe vo svojich disciplínach niečo znamenajú! A dostať sa do takej kvalitnej spoločnosti, to je tá pravá odmena za tréning a drinu, ktorú som v príprave podstupovala – a ktorú stále podstupujem (krátka odmlka). Nebudem teraz hovoriť o rekordných časoch a medailách. Tie v mojich šprintoch vzhľadom na obrovskú konkurenciu visia veľmi vysoko. Mojim cieľom, s ktorým nastupujem na každé preteky, je odviesť na pretekoch maximum. Ukázať na čo reálne mám. Predovšetkým musím mať dobrý pocit zo seba. Musím byť spokojná s výkonom, ktorý som na pretekoch dosiahla. A potom prídu aj tie ďalšie méty… Zatiaľ o nich nechcem takto verejne hovoriť, aby som ich nezakríkla.
Ktoré preteky v živote by ste si chceli zopakovať, ak by to bolo možné?
Keď tak teraz nad tým uvažujem, tak čo sa týka super atmosféry… Tak určite by som ešte viackrát v živote chcela prežiť ohromnú atmosféru, aká bola na pretekoch IAAF World Challenge 2012 v Berlíne. Obrovský kotol plný divákov, ktorí milujú atletiku, ktorí jej fandia a rozumejú jej. Ak v takom prostredí stojíte na dráhe, po tele vám naskakuje husia koža. Tam som mala z tej atmosféry fakt zimomriavky. Taká neskutočná atmosféra dokáže človeka vyburcovať k dobrému výkonu. Ja som na tomto medzinárodnom mítingu bola v behu na 100 metrov piata. Veľmi dobrú atmosféru mal aj šampionát v Zürichu, ale tam sa mi nedarilo. Super atmosféra bola aj v Prahe. Bolo to krásne ako diváci povzbudzovali. Bolo to fakt super.
Kedy ste pri vašom športe boli najšťastnejším človekom?
Bolo to vo chvíli, keď som ako juniorka na slovenskom šampionáte tejto vekovej kategórie zvíťazila v behu na 100 a 200 metrov. Bola som dvojnásobná majsterka Slovenska! Stála som na stupni víťazov a po tvári mi tiekli slzy. Boli to slzy šťastia, že som to vôbec dokázala (krátka odmlka). Iba moji najbližší a môj tréner pán Miško vedeli, prečo plačem. V začiatkoch kariéry som sa vážne zranila a nemohla som rozvíjať rýchlosť. Preto som musela behať 400 m. Nedarilo sa mi v nich. Absolútne nie. Trápila som sa na tréningu i na pretekoch. Často ma predbehli aj mladšie súperky. Postupne som sa z tých zdravotných problémov dostala a s trénerom sme zmenili disciplínu. Od štvorstovky som prešla na kratšie trate, na rýchlejšie šprinty, a postupne som dokázala vyhrávať preteky. Zmena mi veľmi prospela. Keď som bola opäť zdravá, začalo sa mi dariť. Práve na tom stupni pre víťazov som si spomenula na všetko to zlé, čím som musela ako mladá atlétka prejsť. Nebolo to vôbec jednoduché. Preto som sa vo chvíľach šťastia tak veľmi rozplakala…
Zažili ste preteky, po ktorých by ste po rodných Košiciach najradšej chodili kanálmi, aby ste absolútne nikoho nestretli?
Ježišmária, tých bolo (smiech). Napríklad po majstrovstvách Európy v Zürichu som sa ani nechcela vrátiť domov. Vôbec. Myslela som si, že každý mi bude vyhadzovať na oči moje nevydarené preteky. Veď s tými stratenými klincami som musela mnohým pripadať ako blázon. Ako totálny blázon (krátka odmlka). Ale fakt to tak bolo. Neviem, v ktorej fáze behu som ich stratila, ale stalo sa… Bez klincov sa šprint na úrovni robiť nedá… Nie je to dobrý pocit, keď vám súperky ukážu päty, a vy sa na ne nechytáte… V žiadnom prípade.
Počkajte, vy chcete povedať, že na majstrovstvách Európy v Zürichu ste na stovke tak tuho šprintovali do cieľa, že ste postrácali klince na tretrách?
A vy o tom neviete? Veď sa to všade spomínalo… Fakt sa to stalo. A ja stále neviem, kedy počas behu sa mi to stalo. Ale teraz netvrdím, že s klincami by som postúpila ďalej. To vôbec nie. To nebolo v tých nešťastných klincoch. To sa ani teraz neodvážim tvrdiť. Na postup do semifinále som pri prvom štarte nemala nárok! Boli tam oveľa rýchlejšie a lepšie šprintérky. Ale behať šprinty bez klincov sa nedá. To bola riadna smola, čo sa mi tam prihodila…
Vaša reprezentačná kolegyňa Lucia Slaničková zažila nedávno počas dvoch dní pri atletike dva rozdielne pocity. Jeden deň plakala zo zúfalstva, na druhý deň plakala od radosti a od šťastia. Zažili ste v živote niečo podobné? Zažili ste na jednom šampionáte oba protipóly týchto veľkých emócií?
O tom, kedy som po pretekoch plakala od šťastia, som vám už hovorila. Aj o tom, kedy mi po tvári tiekli slzy od zúfalstva a z beznádeje. Obidve tieto situácie veľmi dôverne poznám. Našťastie, na rozdiel od Lucky Slaníčkovej, nikdy som to nezažila na jednom šampionáte, počas jedného víkendu. To sa mi našťastie ešte nestalo v takom krátkom časovom úseku… Ale môžem vám povedať, že pri atletike, a pri ženskej dvojnásobne, o takéto okamihy nebýva vôbec núdza. Preteky sú plné emócii, adrenalínu, napätia. Keď je po všetkom, ten pretlak psychického vypätia sa musí nejako prejaviť. Musíme to zo seba dostať. Nikto to ventiluje krikom, niekto plačom, výskaním, skákaním. Koľko ľudí, toľko spôsobov (krátka odmlka). Mám však radšej, keď ľudia skáču a výskajú od šťastia, než by mali plakať zo zúfalstva a z beznádeje.
Čo na vaše športovanie hovorí vaša rodina, ako vaše výkony vnímajú vaši najbližší?
Žijem iba s mamou, ktorá ma vždy podporovala vo všetkom, čo som robila. Má so mnou obdivuhodnú trpezlivosť, pretože veľa času trávim mimo domova. Chodím na sústredenia, na preteky a tak dokola. Prídem domov, okamžite narobím vietor, okamžite ma je plný byt. Učím sa do školy, potom zasa pobaliť a na ďalšie sústredenie, na ďalšie preteky. Opäť som minimálne celý víkend preč… Ja sa doma veru veľa nezdržiavam. Ale mama má so mnou trpezlivosť. Okrem toho, že mi drží palce, ma dokáže aj poriadne skritizovať. Je môj najväčší kritik. To musím na ňu teraz prezradiť (smiech).
Športovala niekedy aktívne? Aký má za sebou športový životopis, že vám dokáže poradiť, že vás dokáže aj otvorene skritizovať?
Nikdy profesionálne nešportovala. Nerobila žiadny šport. Ale ona sa na moje výkony pozerá ako mama. Keď jej ukážem na videu nejaké moje preteky, hneď mi povie: ´aha tam si už nevládala. Musíš to nabudúce inak urobiť. Mala by si sa nad tým zamyslieť.´ Z takéhoto hľadiska mi ona vie poradiť, pomôcť mi. Aj ma skritizovať, ak si kritiku zaslúžim (smiech).
Pri vernom opisovaní tohto „zemetrasenia“ u vás doma po vašom návrate z pretekov, ste spomínali aj učenie sa do školy. Kde chodíte do školy? Pre aký odbor ste sa rozhodli pri výbere vysokej školy?
Som poslucháčkou druhého ročníka Strojníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach.
Dá sa vysokoškolské štúdium dobre skĺbiť so špičkovým športom? Idú tieto dve časovo veľmi náročné veci dohromady?
No, aby som pravdu povedala, je to veľmi ťažké a zložité.. Ale dá sa to dať celé spolu dokopy. Dá sa to tak skombinovať, aby som povinnosti do školy stíhala. S vypätím všetkých síl, ale stíhala (smiech).
Ste poslucháčkou druhého ročníka vysokej školy. Vzhľadom na povinnosti v atletike máte v škole individuálny študijný plán, alebo študujete na dennom štúdiu?
Nie, nemám individuálny plán. Študujem riadne na dennom štúdiu. Je to veľmi náročné dať to všetko dohromady, ale keď človek chce, tak to dokáže. Len treba chcieť.
Dievčina a technický odbor. Dokonca strojárina… Baví vás vôbec škola, ktorú ste si vybrali?
Ale áno. Je to celkom zaujímavé štúdium. Na škole sa učíme zaujímavé veci. Študujem odbor manažment technických a enviromentálnych rizík v strojárenstve. Sú to veci veľmi aktuálne a potrebné. V súčasnosti je to predsa oblasť, ktorá mladých ľudí dosť interesuje.
Čo to pre vás znamená, že na základe výborných výsledkov v úvode tejto sezóny vás koncom minulého mesiaca zaradili medzi športovcov, ktorých podporuje Národné športové centrum v Bratislave?
Som rada, že som sa dostala do NŠC. Od zaradenia medzi športovcov NŠC si sľubujem najmä väčšiu podporu pri financovaní mojich sústredení. Vďaka podpore NŠC budem môcť na ne častejšie chodiť, čo mi určite pomôže pri ďalšom športovom raste. JE to prvý krok k tomu, aby som mala vytvorené naozaj profesionálne podmienky. Takú podporu som už dávnejšie potrebovala… Keď som sa to dozvedela, bola to pre mňa veľmi dobrá správa.
Štefan Žilka
