Pani Anna Wielandová žije polstoročia v paneláku v centre Popradu. Ako povedala, vonku chodieva už len na prechádzky. Okoloidúci ani netušia, že ide o barónku. Ona sama sa tak nerada necháva vo svojich 93 rokoch označovať.
Vyrastala pri tom ako baronesa v obci Vlková neďaleko Kežmarku. Z jej rodu pochádzala aj láska spisovateľa Janka Chalúpku Barbora von Wieland, známa ako Babetta, či poľný maršal, poručík Juraj Wieland, ktorý bojoval aj proti Napoleonovi.
Život rodiny Wielandovej sa však zmenil po druhej svetovej vojne, keď ich veľkostatok vo Vlkovej skonfiškovali. Mladá Anna sa však po vzore svojej mamy životu prispôsobila. Aj dnes sa na pohnuté udalosti doby pozerá s nadhľadom. Vo Vlkovej po jej rodine ostali iba chátrajúce kaštiele.
Pani Wielandová, stretli sme sa vo vašom byte v paneláku, ale narodili ste sa v iných podmienkach, je to tak?
Áno, keď som sa v roku 1930 narodila, moji rodičia mali statok vo Vlkovej, kaštieľ, stojí tam ešte dnes. Moja mama sa narodila v roku 1898 a otec v 1886, bolo medzi nimi teda dvanásť rokov. Ja som sa narodila ako tretie dieťa v poradí. Medzi mnou a staršou sestrou ešte bola sestra Alexandra, tá ale zomrela ako trojročná.
Kam ale siahajú vaše korene?
Nepoznala som starých rodičov, všetci už boli mŕtvi, keď som sa narodila. Viem však, že moja rodina bola na Spiši už začiatkom 19. storočia. Korene môže mať v Nemecku, aj Maďarsku.
Do akých pomerov ste sa narodili?
Mali sme kaštieľ, hoci my sme ho tak nevolali, to iba všetci okolo nás. Otec mal pozemky, lesy, a z toho žil. Bol vyštudovaný, mal poľnohospodársku školu v Košiciach, rok bol aj v Poľsku na jednom statku a tam sa učil. Bol to vzdelaný človek.
Otec sa staral o statok, mama o domácnosť? Ako si pamätáte na život v kaštieli?
Mali sme kuchárku, aj pokojskú, ktorá nám upratovala a obsluhovala, keď prišli hostia. Kuchárka varila, vždy sa dohodla s mamou, čo bude variť. Mali sme celkovo dosť veľkú rodinu, pretože otec bol z desiatich detí, mama z piatich. Chodilo sa na návštevy, mali sme so všetkými veľmi dobré vzťahy.
Všetci žili v okolí Vlkovej?
Mali sme rodinu po celom Spiši. Boli to baróni a grófi. Vo Vlkovej žil len otcov brat, ktorý mal za manželku maminu sestru. Mala som sesternicu, ktorá bola o dva roky staršia odo mňa. Moja sestra bola zase odo mňa o desať rokov staršia. Mali sme dobrý vzťah, neznášala som len, keď sa so mnou sestra chcela učiť, vtedy sme sa pohádali. Inak bolo dobre.
Bolo to teda asi pekné detstvo…
Áno, pekné detstvo to bolo.
Kedy sa všetko zmenilo?
Prišla vojna a potom, po roku 1945, bolo všetko skonfiškované.
Ako ste prežili vojnu, pocítili ste ju na vlastnej koži?
Otec sa narodil v roku 1886, takže už nerukoval. Ale pamätám si na obmedzenia, napríklad nebolo dostať mäso. Na dedine, na statku, sme však mali všetky domáce zvieratá, všetko sme chovali. Od nich sme teda mali mäso. Tiež viem, že bol problém s benzínom do nášho auta.
V závere vojny ste boli ešte mladá slečna, v tom čase pätnásťročná, ako ste to celé prežívali?
Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Vojna sa skončila v januári a od 1. apríla sa všetko skonfiškovalo. Otec ale mohol naďalej pracovať na statku. Miloval to, a nič iné ani nechcel robiť. Teda sa tomu venoval aj naďalej už ako zamestnanec, no viedol gazdovstvo tak ako predtým.
Mohli ste tam teda ostať?
Áno, mohli sme ostať. No presťahovali sme sa do dvoch izieb s kúpeľňami, do hosťovských. Nie kvôli tomu, že by nás boli vyhadzovali, ale nebolo peňazí na to, aby sme vykurovali ten obrovský dom. Dokopy bolo v kaštieli sedem izieb, tiež salón, jedáleň. V dvoch izbách boli kachľové pece, ostatné mali ústredné kúrenie. Bývali sme v tých dvoch, inak by sme potrebovali kuriča. Neskôr v kaštieli sídlil národný výbor.
Bola to pre vás zrejme veľká zmena, zvykali ste si ťažko?
Nevnímali sme to tak. Bola vojna, boli ťažké časy, a potom prišlo toto. Isteže, nikto sa netešil, ale moja mama bola ten typ, že všetko brala tak, ako je a nebol čas sa nad tým zamýšľať. A keď ona bola pokojná a „nerobila si z toho nervy“, my sme si tiež nerobili.
Otec robil ďalej ako zamestnanec, pretože nikto sa tak nerozumel poľnohospodárstvu ako on, bol vedúci. Nevravím, že to bolo jednoduché, lebo predsa len sme prišli fakticky o všetko.
Nemali sme ani peniaze, ani halier, a vtedy bola aj výmena peňazí. Otec ležal napríklad v nemocnici v Levoči a my sme nemali peniaze na benzín, ani na autobus. Staré už neplatili a nové, naopak, ešte neplatili. Pamätám si, že sa to všetko odohrávalo behom pár dní.
Zmenili sa časy, zmenili sa aj ľudia v dedine?
Nemôžem povedať, že áno, lebo viacerí nás mali radi. Môj otec bol férový, vedeli, že je odborník. Ak niekto potreboval pomôcť, prišiel za ním. Predtým sme doma mali kuchárku a pokojskú, a potom k nám prišla jedna pani, staršia Nemka. Vyhodili ju z domu, ako to bývalo s Nemcami v tých časoch. Prišla teda za nami s tým, že bude zadarmo pracovať, len aby sme jej dali bývanie a stravu.
S titulom baronesa ste to ale asi nemali ľahké, pocítili ste aj nejaké obmedzenia?
Isteže, nemohla som ísť študovať na vyššiu školu.
Kam teda ďalej viedli vaše kroky?
Skončila som obchodnú školu v Poprade, po nej som pracovala tri roky v kancelárii v Poprade a potom celý život v Tatrách na recepciách, aj ako vedúca. Ovládala som slovenský, nemecký, maďarský jazyk písmom aj slovom perfektne, a neperfektne angličtinu. Doma sme napríklad hovorili po maďarsky, v dedine po slovensky, v škole do roku 1945 po nemecky. Potom som sa učila angličtinu aj francúzštinu, taký základ.
Kedy ste museli opustiť kaštieľ?
Ani sme ho nemuseli opustiť. Urobili sme tak až v roku 1961, keď sme sa nasťahovali do bytu v Poprade. Pracovala som tu, po presťahovaní som začala dochádzať za prácou do Tatier. Vo Vlkovej v tom čase nebolo nič, nebol tam obchod. Byt sa dal dostať a dal sa splácať nejakých tridsať rokov, takže nebol problém. Každý nám aj požičal, pretože sme museli niečo zložiť. Viem, že som chodila a zbierala po tisícke. Veľmi radi sme sa presťahovali, mala som vtedy už len sestru a mamu, otec už nežil. Mama mala 98 rokov, keď zomrela, sestra 90 rokov.
Po tom, ako ste sa presťahovali, ste ešte zvykli chodievať do Vlkovej?
Nie, respektíve nebola som sa pozrieť pri dome, len pri rodinných hroboch. Tie sú v parku. Otec, mama aj sestra sú pochovaní v Kežmarku, ale starých rodičov mám tam.
Ale asi vám padne zrak aj na kaštieľ, nie je vám ľúto, ako vyzerá dnes?
Nie, iste, kaštieľ je zdevastovaný, no nikdy som sa naň nešla pozrieť bližšie. Ako vtedy povedala moja mama: „čo tu nadávate, nielen nám zobrali, ale aj tisícom ľudí, tak čo chcete“. Nikdy sa neľutovala. Mali sme ale v rodine aj takých, ktorí stále rozprávali o tom, čo im zobrali a čo stratili.
Toto mama neznášala a nechcela ani počúvať. Boli sme vychované v duchu, že je to tak a treba to tak brať. Bola som zamestnaná a sestra, keď prišla sem, do Popradu, učila a dávala hodiny angličtiny, francúzštiny a nemčiny. Potom sa neskôr zamestnala v Slovenskej sporiteľni.
Ostali ste však sama, nenašli ste toho správneho?
Nie, ani ja, ani moja sestra. Viete, ak aj ten správny videl, že mám ešte dve ženy na krku, mamu aj sestru, asi sa aj zľakol.
Dvadsiate storočie bolo turbulentné, prinieslo veľa zmien, aj z politického hľadiska. Raz sme boli Československom, potom tu bol Slovenský štát, neskôr sme opäť tvorili jeden štát s Čechmi . Ako ste to vnímali vy?
Bola som za Československo, pretože Česi boli tolerantnejší. Ľutovali sme, že Československo sa rozpadlo. Osobne sme ale nemali nijaké problémy, ani v dedine, ani vôbec. Nemôžem povedať, že by mi niekto vytýkal, ani to, že som barónka, ani to, že som pôvodom Maďarka. Brali ma takú, aká som.