Návštevu predsedu maďarskej vlády Viktora Orbána v Kremli ruská propaganda využila pred domácim publikom na prezentáciu tézy, že Rusko nie je v izolácii.
Napr. komentátor webového portálu Zakon i pariadok sarkasticky napísal: „Vari je to žart: predstaviteľ európskej krajiny (!), ktorá v súčasnosti predsedá v Európskej únii (!), pricestoval do hlavného mesta izolovaného-preizolovaného štátu. (!)”
Orbán sa v Moskve stretol s Putinom, pýtal sa ho na mierové plány (foto)
V zápätí označil Orbána za vyjednávača, ktorý dokazuje pochopenie toho, že i keby v Moskve chceli rokovať s Macronom či Scholzom, aj tak ich do Kremľa nevpustia. Nasledujú špekulácie, aký materiál na obchodovanie a od koho V. Orbán do Kremľa priniesol a koho je vlastne poslom.
Čo tam po tom, že predstavitelia orgánov EÚ aj NATO sa od Orbánovej návštevy dištancovali a zdôraznili, že na ňu nemal od nikoho mandát. Čo na tom, že Kyjev jasne povedal, že nijaký odkaz po maďarskom premiérovi do Moskvy prezidentovi Putinovi neposlal.
Hlavne, že doma mohol Orbán pestovať legendu, že je veľkým mierotvorcom schopným ako jediný z členských štátov EÚ viesť dialóg s obomi stranami. A že slovenský premiér mohol domácemu i európskemu publiku povedať, že keby mu to zdravotný stav dovolil, tak by do Moskvy s maďarským kolegom kvôli mieru cestoval aj on.
Aká však bola v skutočnosti odpoveď ruských predstaviteľov na mierotvornú misiu maďarského predsedu vlády? Sám Orbán musel po cestách do Kyjeva a Moskvy konštatovať, že „postoje oboch krajín sú veľmi vzdialené.” Až sa človeku tisne na pery: „Dobré ráno, pán Orbán”.
Maďarský premiér akceptoval status quo
Dôležité je i to, že maďarský mierotvorca žiadnu požiadavku na adresu Kremľa, aby zastavil agresiu proti Ukrajine a rešpektoval medzinárodné právo a územnú celistvosť Ukrajiny, nevzniesol.
Akceptoval status quo, ktoré je výsledkom ruského zločinu proti mieru a frapantného porušenia medzinárodného práva. Na svoj návrh na prímerie a začatie vyjednávaní si maďarský premiér od Putina vypočul, že rozhodnutie v tomto smere musí urobiť Ukrajina. Teda napadnutý štát, ktorý vojnu nezačal.
Ruský prezident formuloval ultimatívnu požiadavku, aby sa Ukrajina vzdala štyroch oblastí na juhu a východe, na ktoré si Moskva robí imperialistický a revizionistický nárok: „Hovoríme o úplnom stiahnutí všetkých vojsk z Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a zo Záporožskej a Chersonskej oblasti.” Teda aj z území, ktoré má Ukrajinská armáda ešte stále pod kontrolou.
Ruský vládny cynizmus
Zároveň, Putin obvinil Kyjev, že nechce ukončiť vojnu a nepripúšťa prímerie, lebo tým pominie dôvod na predĺženie stanného práva a budú sa musieť konať prezidentské voľby.
Bývalý prezident Dmitrij Medvedev k tomu dodal, že ďalšie podmienky budú už len horšie. Teda berte, kým sme dobrí. Berte, čo vám dávajú, odkázal Ukrajincom zástupca tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie.
Tento ruský vládny cynizmus je jasným odkazom všetkým mierotvorcom: Ak chcete mier, donúťte ukrajinské vedenie, aby akceptovalo ruské ultimátum. My, ruské impérium, si ulúpené územia ponecháme a dobyjeme ďalšie. A ak nám v tom budete brániť, zvážime použitie jadrových zbraní proti „kolektívnemu Západu.”
To je oficiálna ruská odpoveď mierotvorcom Viktorovi Orbánovi a Robertovi Ficovi. Je to zároveň aj odpoveď všetkým tým, ktorí opakujú propagandistickú mantru, že rusko-ukrajinský konflikt je zástupnou vojnou medzi USA a Ruskom.
Zástancovia tejto tézy by nám konečne mali objasniť, ako ten „zástupný konflikt” vznikol. Či tak, že prezident Joe Biden nejako donútil Putina, aby 24. februára 2022 napadol Ukrajinu a Anglosasi tak mohli začať bojovať proti Rusku a spôsobiť zabíjanie Slovanov.
Alebo či zástupný konflikt prepukol tak, že prezident Putin zdvorilo žiadal od Bidena, aby nenamietal proti anexii ukrajinských území a americký prezident nemal pochopenie pre tento prirodzený nárok ruského impéria na rozširovanie, keďže Rusko predsa nemá hranice.
A donútil tak úbohého mierumilovného Putina zabíjať ukrajinských slovanských bratov, ktorí drzo požiadali členské štáty EÚ a NATO o pomoc miesto toho, aby svoje územia bez podmienok odstúpili Ruskej federácii v mene slovanskej vzájomnosti.
Pondelňajšie raketové útoky
O tom, aký je vzťah ruského vedenia k mieru, najlepšie svedčia rozsiahle raketové útoky na ukrajinské mestá, ktoré ruské ozbrojené sily uskutočnili 8. júla a ktoré priniesli desiatky mŕtvych a ranených a obrovské materiálne škody. Vrátane poškodenia kyjevskej detskej nemocnice, pod troskami ktorej sú nevinné deti.
Ruský rozsiahly raketový útok zasiahol najväčšiu detskú nemocnicu v Kyjeve, hlásia desiatky mŕtvych aj zranených (foto)
Mierotvorcom, ktorí všetkých, čo nesúhlasia s heslom „ani náboj na Ukrajinu” a pokračujú vo vojenskej pomoci brániacej sa tejto druhej najväčšej slovanskej krajine, pokladajú za militarististov či vojnových štvácov, stále nedochádza, že ruský prezident sa im vysmieva a zneužíva ich.
Putin nemá žiaden záujem o spravodlivý mier rešpektujúci medzinárodné právo. Chce naďalej vojenskou silou presadzovať svoje imperiálne a revizionistické ciele. Ide mu len a len o to donútiť Ukrajinu, aby prijala jeho ultimátum. A mierotvorcovia pomáhajú vyvíjať na Ukrajinu politický a morálny tlak, aby sa tak stalo.
Predpoklad Orbána má jeden háčik
Prvou časťou Putinovho ultimáta, ktoré tlmočil svetu Orbán je, že k už ulúpeným ukrajinským územiam treba pripojiť ďalšie.
Ukrajina nemá svoje územia v štyroch vymenovaných „republikách”, ktoré Ruská federácia vo svojej ústave jednostrannej vyhlásila za svoje, brániť, ale má ich vydať. Druhou podmienkou pre „mier” je to, že Ukrajina ostane neutrálna a odzbrojí sa. Takže, keď Rusko v budúcnosti dostane chuť na ďalšie jej územia, nebude sa mať čím brániť.
Konflikt na Ukrajine nemá vojenské riešenie, Fico podporuje okamžité prímerie a začiatok mierových rokovaní
V pozadí tejto Orbánovej hry na mier je zrejme predpoklad, že Donald Trump v prípade víťazstva v prezidentských voľbách zorganizuje „mier” tak, že sa na ňom dohodne s Putinom. Teda podľa princípu „o Ukrajine bez Ukrajiny”. Orbán o tejto predstave čo to porozprával, keď sa vrátil z USA po jeho stretnutí s republikánskym kandidátom na prezidenta.
Tento Orbánov predpoklad má však jeden háčik – prečo by mal americký prezident pomáhať Rusku naplniť jeho imperiálne ambície a rozšíriť jeho ekonomické a ďalšie kapacity pripojením veľkej časti ukrajinského územia? Veď ide o kľúčového spojenca Číny, ktorá je hlavným vyzývateľom USA.
Orbán pravdepodobne kalkuluje tiež s tým, že keď Spojené štáty za „panovania“ nového prezidenta prestanú Ukrajine pomáhať, EÚ aj vzhľadom na posilnenie tzv. patriotických síl v jej viacerých členských krajinách nebude mať politickú vôľu dostatočne pomáhať Ukrajine, aby odolala ruskému vojenskému tlaku.
Následný kolaps ukrajinského štátu, jeho podriadenie ruskému vplyvu a jeho delenie by umožnilo mierotvorcovi Orbánovi naplniť historický sen o navrátení aspoň časti územia, o ktoré prišlo Veľké Maďarsko na základe Trianonskej mierovej dohody.
Perspektíva bábkového ukrajinského štátu kontrolovaného Ruskom však nastoľuje otázku, či by na vyliečenie maďarskej trianonskej traumy stačilo iba pričlenenie Zakarpatskej Ukrajiny a či by povzbudení maďarskí revizionisti nedostali zálusk aspoň na časť Félvidéku.
