Už niekoľko dní nás všetkých zamestnáva nadchádzajúca rotácia jednotiek. Pre nových treba zabezpečiť dočasné ubytovanie, vybaviť stravovacie karty, harmonogram preberania funkcií, materiálu a techniky a mnoho ďalších vecí. Veliteľstvo a národný podporný prvok (NSE) má plné ruky práce. Náš dopravák už dva týždne zlaďuje prepravu a počty osôb, ktoré pôjdu striedať strážnu čatu a príslušníkov provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) na Mnohonárodnú základňu Tarin Kot v provincii Uruzgan. Prípravy sú zložitou operáciou, ktorej jednotlivé fázy musia bezpodmienečne do seba zapadať. Spolu s rotujúcimi vojakmi priletia zo Slovenska aj príslušníci Metodickej pomoci (MePo), ktorí budú dohliadať na odovzdávanie a preberanie operačnej úlohy striedajúcich sa jednotiek. Skupina je zložená z funkcionárov generálneho štábu a veliteľstiev, ktoré zabezpečujú prípravu a zabezpečenie príslušníkov v operácii ISAF. Skúsenosti prídu načerpať aj stážisti, na ktorých sa budeme tešiť v decembri, keď nás prídu vystriedať.
Na zozname cestujúcich zo Slovenska sú však ešte dve osoby, ktoré tu v Afganistane čaká tiež náročná misia, aj keď odlišná od tej našej. Tá ich bude trvať iba desať dní, ale bude intenzívna, vyčerpávajúca a možno aj trochu nebezpečná. Danica Kleinová a Viktor Cicko nebudú mať konvenčné zbrane. Ich hlavnou výzbrojou bude mikrofón a kamera. Idú totiž nakrúcať materiál na toľko očakávané filmové dokumenty s pracovným názvom „Sám vojak v poli“, ktoré majú ambíciu zaujať diváka nasledovanejšej televízie na Slovensku. Všetko je teda perfektne pripravené a rotácia môže začať.
Obloha bez jediného obláčika dáva priestor rozpálenému slnku, aby privítalo čerstvé posily zo Slovenska, ktoré pomaly schádzajú po schodíkoch pristavených pri lietadle. Prichádzame im oproti, „rozoberáme“ si ich do skupín a odvádzame k pripraveným autám zaparkovaným na okraji letiskovej plochy. Bez zbytočného zdržiavania sa presúvame do britského kina, ktoré svojou kapacitou postačí na usadenie vyše stovky ľudí. Každý sa potrebuje oboznámiť so základnými pravidlami života na základni s dôrazom na činnosť pri vyhlásení varovných signálov. „Toto nie je cvičenie,“ napadne mi, keď vidím vážne tváre nových vojakov počas prezentácie rozletu črepín a zaujatia najbezpečnejších polôh pri raketovom útoku. V tvárach je im vidieť únavu z dlhého letu, útlm z prudkej zmeny počasia, štipku nervozity, ale hlavne odhodlanie urobiť maximum pri plnení úloh slovenského kontingentu tu v nepokojnom Afganistane. Pamätám si veľmi dobre svoje pocity, keď som sedel so svojimi spolubojovníkmi v rovnakom kine pred tromi mesiacmi a snažil sa „stráviť teplotnú facku“, ktorú som dostal už v otvorených dverách lietadla. Spomínam si na premietané obrázky, ktoré som poznal už zo Slovenska. S vedomím, že od rýchlosti, akou sa hodím na zem pri zvuku sirény, bude závisieť môj život, sa mi zdali x-krát prezentované postupy zrazu úplne iné. Presne viem, ako sa teraz cítia chlapi sediaci oproti mne, keď im dávam priestor na otázky v závere prednášky. Každý je momentálne sám s vlastnými myšlienkami ako sám vojak v poli. Viem však, že o pár týždňov už budú dokonale scelení so svojimi kolegami, ktorí prišli tri mesiace skôr.
Prednáška končí, vojaci sa rozchádzajú ubytovať sa a ja sa začínam venovať Danici a Viktorovi. Predstavím im predbežný časový a priestorový plán nakrúcania. Čaká nás skutočne ťažkých desať dní. Ich cieľom je nakrútiť čo najviac materiálu z bežných pracovných činností každej z našich jednotiek. Zároveň chcú „vyspovedať“ asi dvanásť vojakov, ktorí sa dobrovoľne podelia o svoje pocity, očakávania s ktorými prišli do Afganistanu, či so skúsenosťami, ktoré počas troch mesiacov v operácii nadobudli. Ak chceme všetko stihnúť, nemôžeme si dovoliť ani pol dňa meškania. Po odložení ich osobnej batožiny v slovenskom tábore a prevzatí identifikačných kariet začíname napĺňať prvý bod programu – nakrúcanie odmínovania síce blízko základne, ale predsa len „za plotom“ v nechránenom priestore. Naši ženisti majú po troch mesiacoch v operácii za sebou už takmer 10 tisíc metrov štvorcových odmínovanej plochy, čo nie je málo.
Pancierovým Hummerom prechádzame cez dvojité oplotenie do otvoreného terénu za našimi odmínovačmi. Spoza zdravotníckeho Tatrapanu budeme mať dostatočný a hlavne bezpečný výhľad na chlapov pohybujúcich sa v ťažkých vestách a prilbách s detektorom kovov v ruke. Je dôležité dodržať bezpečnú vzdialenosť, pretože črepina si vás nájde, aj keď si myslíte, že ste ďaleko. V prilbe a veste teda kameraman Viktor zapína červené tlačidlo „REC“ na svojej kamere a spoločne aj s rovnako „balisticky chránenou“ Danicou začíname zber filmového materiálu. Osem odmínovačov sa strieda v pravidelných intervaloch. V prestávkach s nimi Danica vedie rozhovor o ich myšlienkach a pocitoch vo chvíľach, keď im detektor signalizuje prítomnosť kovového predmetu zahrabaného niekoľko centimetrov v zemi. Ako si zachovávajú pokoj a rozvahu, keď sa pomalými vpichmi nožom v nepreverenom teréne snažia zistiť tvar predmetu, ktorý môže reagovať aj na najmenší tlak? Ako nemyslieť na svoje osobné problémy a sústrediť sa iba na pár centimetrov štvorcových pred sebou? Cítia sa v tej chvíli ako „sami vojaci v poli“? Aj odpovede na tieto otázky budú obsahom pripravovaného dokumentu.
Novinárske „šťastie“ praje našej dvojici aj v Kandaháre. Počas odmínovania deti pastiera pasúceho kozy desiatky metrov od plota základne podpália suchý krovinatý porast a o pár sekúnd nás zahalí hustý dym. Išlo zrejme o pomstu vojakom za to, že ich pred odmínovaním vyhnali z nebezpečného priestoru aj s ich stádom. Oheň však môže aktivovať doposiaľ neobjavené míny. Rozplynutie tmavého oblaku preto prečkáme spolu s odmínovačmi v bezpečí obrneného vozidla. O bezpečnosť odmínovačov sa starajú ich kolegovia z družstva ochrany. Zrakom prečesávajú okolitý priestor pripravení odvrátiť možnú hrozbu a kryť svojich kamarátov. Zostavu dopĺňa lekár a zdravotník, ako nevyhnutná súčasť odmínovacieho tímu. Pre istotu. V zdravotníckom Tatrapane je dostatok chladenej vody pre celý tím. Lekár dozerá na pravidelný pitný režim chlapov počas celého dňa „vonku“. Slnko rýchlo klesá k obzoru. Je čas opustiť priestor. Najbližšie dni sa budú ženisti venovať iným projektom a v odmínovaní budú pokračovať až po odchode rotujúcich vojakov.
Vraciame sa obrneným Hummerom späť do nášho tábora. Tu panuje čulý ruch. Vojaci zo striedajúcej sa čaty strážnej jednotky v Kandaháre a chalani z veliteľstva RC-South sedia usmiati na terase vedľa Slovak House-u. Ich dni v operácii sú zrátané. Od ďalšieho dňa začnú na vchode ECP-5 slúžiť už spoločne so svojimi nástupcami a o ďalších pár dní už úlohu plne preberú strážáci novej rotácie. „Starí“ sa budú venovať už iba odovzdávaniu funkcií a baleniu vecí. Áno, sú to oni, čo sa na prilietajúce lietadlo tešili zo všetkých najviac. O desať dní ich totiž odvezie domov na Slovensko k ich blízkym, od ktorých boli polroka odlúčení. Za šesť mesiacov sa z jednotlivcov – samých vojakov v poli – sformoval ucelený kolektív, kde platí heslo: „Jeden za všetkých – všetci za jedného“. Nadišiel čas odovzdať štafetu ďalším. Som presvedčený, že budeme môcť byť na ich výkon hrdí, rovnako ako na výkon ich predchodcov. Rovnako verím, že ľuďom na Slovensku sa už konečne otvoria oči a vojakov „svojej“ armády prijmú po návrate srdečne, aby sa žiadny z hrdinov z Afganistanu necítil vo svojej domovine ako „sám vojak v poli“.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga