Klasický betón je síce mimoriadne pevný, ale má jednu veľkú slabinu, časom začne praskať. Cez vzniknuté trhliny potom dovnútra preniká vlhkosť, čo vedie k rýchlemu chátraniu celej stavby. Moderná veda však tento problém rieši tak, že ho mení na materiál so schopnosťami živého organizmu. Do hry vstupuje biologický betón obohatený o špeciálne baktérie, ktoré od roku 2015 úspešne pomáhajú v stavebnej praxi. Tento materiál dokáže sám zaceliť vznikajúce trhliny skôr, než stihnú ohroziť statiku budovy, čo prináša miliónové úspory na údržbe a radikálne znižuje emisie z výroby nového cementu.
Stačia zmeny teplôt, mráz alebo mierne sadanie pôdy a v každom bežnom materiáli sa objavia miniatúrne trhliny. Samy o sebe nie sú hneď nebezpečné, no fungujú ako otvorená brána. Keď vlhkosť prenikne hlboko dovnútra, dostane sa k oceľovým tyčiam, ktoré betón držia pokope. Oceľ začne hrdzavieť, materiál stráca silu a stavba chátra. Nasledujú drahé a komplikované opravy. Biologický betón však tento problém rieši hneď v zárodku, takže žiadni murári ani drahé injektáže do základov nie sú potrebné.
Baktérie v betónovej zmesi
Celé kúzlo spočíva v tom, že sa do betónu už pri miešaní pridávajú špeciálne baktérie. Spolu s nimi sa do zmesi schovajú aj živiny, ktoré baktérie potrebujú pre život. Všetko je bezpečne uzavreté v mikroskopických kapsulách. Tieto baktérie sú neuveriteľne odolné. V suchom betóne dokážu bez jedla a vzduchu iba tak spať celé desaťročia.
Zmena nastane, keď v betóne vznikne prasklina. Cez ňu sa dnu dostane vzduch a vlhkosť. Voda obal kapsuly rozpustí, baktérie sa prebudia a pustia sa do pripraveného jedla. Keď ho spracujú, vylúčia vápnik, z ktorého sa vytvorí čistý vápenec. Tento nový materiál začne prasklinu postupne vypĺňať, až ju úplne zapchá a zacelí. Keď sa diera uzavrie a voda so vzduchom už nemajú ako prúdiť dnu, baktérie opäť zaspia a čakajú na ďalšiu príležitosť.
Čo dokáže opraviť bio betón?
Pre odborníkov je dôležité, že tento proces diery len nezakrýva, ale reálne spája materiál späť dokopy. Novovzniknutý vápenec sa totiž pevne naviaže na pôvodný betón. Výskumy z Technickej univerzity v Delfte ukázali, že baktérie zvládnu samy opraviť trhliny široké až jeden milimeter. To zabráni vode a škodlivým látkam, aby ničili vnútornú konštrukciu, vďaka čomu budovy či mosty vydržia slúžiť omnoho dlhšie. Veľkou výhodou je, že tento systém funguje úplne sám. Nepotrebuje žiadnu ľudskú kontrolu, manuálne zásahy ani drahé opravy. Bežný betón vekom slabne, no tento biologický sa dokáže sám udržiavať v dobrej kondícii po celé generácie.
Kde všade pomáha a kedy fungovať nebude
Hoci to znie ideálne, bio betón má v praxi svoje presné pravidlá. Využíva sa najmä tam, kde je betón v neustálom kontakte s vodou a kde sú opravy extrémne náročné, napríklad pri stavbe tunelov, podzemných parkovísk, oporných múrov, základov budov či vodných nádrží. Naopak, ak by sme ho použili na suchej stene v interiéri moderného bytu, baktérie by v podstate nemali čo robiť. Bez prístupu vonkajšej vlhkosti by sa po vzniku praskliny neprebudili.
Výroba biologického betónu je kvôli pridávaniu bakteriálnych kapsúl drahšia ako výroba toho klasického, no v konečnom dôsledku sa oplatí. Skvelým príkladom je podzemné parkovisko historickej budovy Hulstkamp v Rotterdame. Keďže spodná voda tu neustále hrozila priesakmi, inžinieri namiesto zložitej izolácie použili bio betón, vďaka čomu mohli ubrať až tretinu klasickej oceľovej výstuže, keďže riziko hrdzavenia pominulo. Podobne technológia pomáha aj v Japonsku pri obrovských nádržiach pre čistiarne odpadových vôd, kde nahrádza drahé ochranné nátery. Ak sa na nádrži objaví trhlina, unikajúca voda sama naštartuje baktérie a diera sa okamžite upchá. Samoliečiaci betón dokonca zachránil pred zbúraním aj storočnú historickú vodnú vežu v meste Marsa na Malte, kde špeciálna opravná malta zacelila hlboké praskliny spôsobené agresívnym prímorským vzduchom.
Ekonomický prínos bio betónu
Prínos pre reálny svet je obrovský, a to z dvoch dôvodov. Šetrí finančné náklady a zároveň chráni životné prostredie. Stavebníctvo totiž patrí k najväčším znečisťovateľom na svete. Samotná výroba cementu môže za približne osem percent celosvetových emisií oxidu uhličitého. Ak vďaka samovoľnému hojeniu predĺžime životnosť stavieb o desiatky rokov, zníži sa potreba nových stavebných projektov a klesne aj celková spotreba materiálu.
