Myslíte si, že dnešní ľudia majú dostatok informácií o tragických udalostiach druhej svetovej vojny?
Nazdávam sa, že každý, kto má záujem, sa k týmto informáciám dostane. Na druhej strane, je mimoriadne dôležité, čo dnešnému človeku „predponúknu“ médiá, aké témy otvoria. Dnes totiž nie škola, ale najmä médiá, určujú témy, o ktorých sa ľudia bavia, a čo v konečnom dôsledku aj vedia. No a tu, mám dojem, že tragické udalosti druhej svetovej vojny dostávajú z roka na rok menší priestor, čo je škoda. Vnímanie druhej svetovej vojny a jej obetí sa v mediálnom diskurze neraz zužuje na genocídu židovského obyvateľstva, menej sa pripomínajú aj ďalšie atrocity, ktoré sa diali voči civilnému obyvateľstvu. Mali by sme si ich pripomínať všetky, už len z piety k ich obetiam. Navyše, potom by sme dnešnú dobu nepokladali za takú ťažkú, „krízovú“, akou sa nám z dnešného pohľadu javí.
21. január 1945 sa zapísal čiernymi písmenami do slovenských dejín. V tento deň sa totiž obce Kľak a Ostrý Grúň, stali dejiskom najväčšieho masakru zo strany vtedajšej nemeckej okupačnej moci.
V rokoch 1944/1945 vojnovými pomermi trpelo predovšetkým obyvateľstvo podhorských obcí, a to dokonca dvakrát. Na jednej strane ich bezpečnosť ohrozovali a beztak skromné zásoby stenčovali partizáni, na druhej strane sa ich prítomnosťou automaticky posúvali do zorného uhla nacistických bezpečnostných orgánov. Mimoriadne navštevovanými sa – z jednej i z druhej strany – stali aj dve podhorské obce v pohorí Vtáčnik, Kľak a Ostrý Grúň (vtedy okres Nová Baňa). Viaceré partizánske oddiely si práve z týchto obcí vybudovali akúsi hospodársku základňu, čo nebolo možné utajiť. Potom, ako sa 18. januára skupinka partizánov v Kľaku dostala do prestrelky s Nemcami, zorganizovali okupanti brutálnu odvetu: vypálenie oboch obcí a vyvraždenie ich obyvateľstva.
Ako k tomu došlo?
V skoré nedeľné ráno dňa 21. januára 1945 vtrhli príslušníci Abwehrgruppe 218 (krycí názov Edelweiss, veliteľ major Erwin Thun von Hohenstein), najprv do Ostrého Grúňa a potom do Kľaku, kde začali vraždenie. Viacerých ľudí zastihli ešte v posteliach, odkiaľ ich vyťahovali, strieľali, a neraz len postrelených ešte zaživa hádzali do ohňa vlastných domov, ktoré vojaci medzitým zapálili. Exekúciu pomáhali vykonávať aj príslušníci Heimatschutzu z blízkych nemeckých obcí Píla a Veľké Pole. Ozbrojení partizáni, ktorí sa zdržovali krátko predtým v obci a jej okolí, sa ani len nepokúsili brániť obyvateľstvo, ktoré ich dovtedy živilo. V Ostrom Grúni padlo vraždeniu za obeť 62 obyvateľov, v Kľaku 84. Dovedna to bolo 146 osôb, z toho 56 žien a 38 detí. Pôvodne naplánovaný cieľ vyvraždiť všetko obyvateľstvo, nacisti nakoniec nerealizovali. Podľa niektorých údajov sa tak stalo vďaka intervencii miestneho katolíckeho kňaza, pôvodom karpatského Nemca. V každom prípade, tragédia Kľaku a Ostrého Grúňa sa stala symbolom nacistických represálií voči civilného obyvateľstvu. Proti svojej vôli sa tak obe obce zaradili medzi také európske pojmy ako „Lidice“ (rok 1942, 340 povraždených), Oradour-sur-Glane vo Francúzsku (rok 1944, 642 povraždených), či Nový Sad (vyše 1 200 obetí) v januári 1942 v okupovanej Juhoslávii.
Podobná tragédia sa stala v rovnaký deň, ale o niekoľko rokov skôr v Novom Sade. Pri nej umierali Slováci tiež.
V apríli 1941 sa Maďarsko pripojilo k Hitlerovmu ťaženiu proti Juhoslávii. Za to získalo 11 tisíc km územia, konkrétne regióny Bačka a Baranje. Prvým krokom maďarskej okupačnej moci v Báčke bolo vyhnanie Srbov, ktorí sa sem prisťahovali po roku 1918. Následne, v januári 1942, tu maďarskí vojaci a žandárstvo spáchali jedno z najväčších zverstiev európskych dejín 20. storočia, keď v Novom Sade povraždili viac ako 1200 ľudí.
Aby sme zachovali postupnosť. Represálie na novopripojených územiach bývalej Juhoslávie začali už skôr, 4. januára 1942, v obci Šajkaš. V obci Čurug do 9. januára zabili do 900 mužov, žien i detí srbskej a židovskej národnosti. V okresnom meste Žabalj to bolo vyše 6 00 obetí. Maďarské bezpečnostné orgány tu otvormi do ľadu prinútili skákať svoje obete do Tisy, mnohých zabili sekerami alebo polomŕtvych hádzali pod ľad. Ba, aj niektoré matky donútili, aby svoje deti hádzali do otvoru pod ľad. Viaceré deti boli nájdené prebodnuté bajonetmi.
Súčasne s tým odsúdili na smrť niekoľko stoviek osôb vojenské súdy. Dňa 21. januára 1942, teda presne pred 70 rokmi, dosiahlo besnenie vrchol v Novom Sade. Maďarskí vojaci a žandári ľudí zabíjali priamo na ulici alebo ich hromadne vodili na breh Dunaja, kde ich strieľali a na rôznych miestach ich hádzali mnohých cez ľadový otvor do rieky. V Novom Sade takto zabili vyše 1 200 ľudí. Bolo medzi nimi aj niekoľko miestnych Slovákov. Dovedna v januári 1942 na území okupovanej Juhoslávie maďarské orgány povraždili alebo popravili 3 309 osôb, z toho bolo 490 starých ľudí a 147 detí.
Aké boli príčiny celej tejto brutálnej akcie?
Zámienkou bol odpor obyvateľstva voči maďarskej okupácii. Šlo aj o trestnú výpravu za predošlé srbské partizánske útoky. Trestné ťaženie riadil veliteľ segedínskeho armádneho zboru gen. Ferenc Fekethalmy-Czeydner, spolu s niekoľkými ďalšími vyššími veliteľmi. Podľa niektorých historikov však bola akcia naplánovaná v najvyšších vojenských a politických kruhoch Maďarska. Juhoslovanskí (resp. srbskí) historici najčastejšie hovoria o plánovanej genocíde, o etnických čistkách. Ideovú motiváciu plánovačov akcie však vyjadril aj vtedajší slovenský vyslanec v Budapešti Ján Spišiak, keď napísal: „Nešťastná revízna politika vtedajšieho maďarského režimu bola jednou z hlavných príčin, ktorá pohla vojenské vrchnosti k tak neľudskému zákroku.“ Treba mať totiž na zreteli základný bod budapeštianskej politiky, a to, úsilie o obnovu bývalých uhorských hraníc. Preto, kedykoľvek došlo k radikálnej zmene medzinárodnej situácie, Maďarsko ju neváhalo využiť na expanziu. Bolo tak tomu v roku 1919, počas boľševickej revolúcie, v roku 1938/1939 po Hitlerovom ovládnutí strednej Európy (Slovensko a Podkarpatská Rus), ako aj v rokoch samotnej druhej svetovej vojny 1939 – 1941 (Rumunsko, Juhoslávia). No a nové územia potrebovali nielen pripojiť, ale aj ovládnuť, odpor pacifikovať. Je tiež otázne, že v prípade, ak by došlo k rozpadu súčasného medzinárodného usporiadania, či by to Maďarsko nezneužilo znova na územnú expanziu. Propagandistická príprava obyvateľstva v smere nutnosti „zjednotenia maďarstva“ sa tam totiž deje už takmer štvrťstoročie.
Čím to podľa Vás je, že sa o týchto tragických udalostiach príliš nevie, resp. sa o nich nehovorí?
Príčin je určite viac. Na prvom mieste je to podľa mňa už spomenutá mediálna ignorácia, nezáujem slovenských médií o takéto témy. Ďalšou je možno aj silný vplyv maďarského modelu dejín v Európe. Na rozdiel od slovenských historikov, publicistov a novinárov, ktorí sa priam vyžívajú vo vyhľadávaní a následnom rozmazávaní aj tých najmenších negatívnych udalostí národných dejín, majú maďarskí kolegovia presne opačný postup. Už desaťročia sa prezentujú ako obeť. Udalosti, ktoré sú pre nich negatívne, obchádzajú, zamlčujú, a ak sa nedá inak, ospravedlňujú, prípadne banalizujú. Napr. v jednom z posledných vydaní Dejín Maďarska, ktoré sa u nás predávali, sa spomenutému povraždeniu troch tisícok obyvateľov v okupovanej Juhoslávii venuje na šesťsto stranách jedna-jediná veta. Maďarským intelektuálom a politikom sa aj vďaka revolučným udalostiam roku 1956 podarilo vytvoriť pozitívny obraz Maďarska a Maďarov, ktorý efektne prekryl aj všetky temné stránky predošlých období, takže Maďarsko vyzerá ako krajina s demokratickými a slobodomyseľnými tradíciami. Pritom každý, kto len trochu pozná historickú realitu, vie, že to bolo trochu inak.
