Siedmeho novembra 1992 zomrel v pražskej nemocnici Na Homolce Alexander Dubček. Neprežil ťažkú dopravnú nehodu na ceste do Prahy, ktorá sa stala 1. septembra 1992. Práve v deň, keď sa schvaľovala prvá demokratická slovenská ústava.
Týždeň pred nehodou, 24. augusta, som ako predseda Strany demokratickej ľavice (SDĽ) s Alexandrom Dubčekom podpísal dohodu o spolupráci so Sociálnodemokratickou stranou Slovenska, na čele ktorej stál. A 29. augusta sme sa ocitli spolu na fotografii z osláv Slovenského národného povstania (SNP) na Jankovom vŕšku. Táto tragédia zabránila v budovaní silného sociálnodemokratického politického bloku na Slovensku.
Najznámejší Slovák vo svete
S Dubčekom sa rátalo na podnet Willyho Brandta, predsedu Socialistickej internacionály, na post podpredsedu tejto organizácie združujúcej socialistické a sociálnodemokratické strany vo svete.
Dubčekov tragický odchod v čase, keď bol ešte plný síl, zmaril aj šancu, aby sa prvým prezidentom samostatnej Slovenskej republiky stala naozaj reprezentatívna osobnosť, ktorá používala v Európe, v USA a inde vo svete úctu a rešpekt.
Nedôstojné vstúpenie v ruskej televízii alebo ako Medvedev vyviedol Fica z omylu (komentár)
Alexander Dubček je totiž nesporne najznámejším Slovákom vo svete. A to najmä kvôli tomu, že stál na čele obrodného procesu v roku 1968, známom ako Československá jar, ktorý vstúpil do učebníc histórie.
Táto nado všetku pochybnosť autentická slovensko-česká politická iniciatíva, ktorá vyvolala toľko nádejí, bola originálnym príspevkom k výnimočnému roku 1968, keď sa, ako napísal historik Mark Kurlansky, po celom svete šíril spontánny duch rebélie a hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme.
Túžba po socializme s ľudskou tvárou
Slováci a Česi nikdy predtým ani potom neboli predmetom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu. Podieľali na hnutí za inú podobu spoločnosti, dokázali reflektovať vývoj vo svete a súčasne ho ovplyvňovať. Nielen prijímali podnety, ale ich aj sami vytvárali.
Dubček bol zosobnením túžby po socializme s ľudskou tvárou. Ním symbolizované a politicky vedené hnutie vyrástlo z potrieb vtedajšej spoločnosti. Nebolo iba odpoveďou na beštialitotu stalinizmu, jeho československých vykonávateľov a ich sovietskych „poradcov“, nebolo iba pokusom spojiť socializmus s demokraciou.
Bolo tiež pokusom odpovedať na nové civilizačné výzvy, na nástup vedeckotechnickej revolúcie ekonomickými a politickými reformami a odklonením sa od sovietskeho typu organizácie spoločnosti. Nie náhodou sa zrodilo práve v Československu, ktoré bolo jednoznačne najvyspelejším štátom vtedajšieho sovietskeho bloku a ako jediné malo autentickú a silnú demokratickú tradíciu z pred vojnového obdobia.
Populárny a dôveryhodný
Je tažké nájsť paralelu k tomuto doslova všeľudovému politickému hnutiu, k obrovskej, takmer bezvýhradnej podpore, kterú mal Dubčekom vedený pokus o politické a společenské zmeny.
Jeho popularitu a dôveryhodnosť skvele vystihla česká spisovateľka E. Kantůrková: „Vo svete politiky, i tej minulej, bol zjavením: politik, ktorý nič nepredstiera a pre ktorého je politika súčasťou nielen mocenského, ale aj ľudského konania, politik, ktorý má svedomie a zmysel pre česť, ktorý len netaktizuje a je so svojim názorom bytostne spojený. A išla by som ešte ďalej: politik, ktorý sa vie úprimne usmiať, plavne skočiť z desať metrovej výšky do bazénu a v ťažkej situácii i plakať.“
O zdôverení medzi státisícovým davom dolu a vodcom na tribúne v Prahe na Příkopech napísala: „Nebol tam absolútne cítiť mocenský predel: Alexander Dubček nebol ´ich´. Bol náš. Bol spriaznený. Natoľko dôverne spriaznený, tak v ňom bol zaujatý, že sa len usmieval a usmieval. Toho dňa, na 1. mája 1968, mohli davy uveriť v ľudskú tvár socializmu.“
Je mýtom, že mlčal
Tragédia, ktorú predstavovalo násilné zastavenie obrodného procesu inváziou vojsk Varšavskej zmluvy 21. august 1968, mala ťažké dopady na českú aj slovenskú spoločnosť na obdobie 20 rokov v podobe normalizačného režimus jeho masovými personálnymi čistkami a obnovením neostalinských metód riadenia spoločnosti. Rozdrvenie pokusu o reformy však tiež znamenalo definitívnu porážku sovietskeho experimentu.
Ako napísal britský historik Tony Judt, „duša komunizmu zomrela v Prahe v auguste 1968″. Nasledoval postupný rozklad medzinárodného komunistického hnutia a hospodársky úpadok a prehlbujúca sa kríza režimov v sovietskom bloku, ktorá vyvrcholila veľkými politickými zmenami v roku 1989 a následne rozpadom Sovietskeho zväzu.
Alexander Dubček bol normalizačným režimom 20 rokov v Bratislave, kde neboli západné veľvyslanectvá, od ktorých by mohol dostávať najrôznejšie formy podpory, držaný v izolácii ako jeho najnenávidenejší, najobávanejší a najstráženejší väzeň. Je mýtom, že mlčal.
Napriek, de facto, domácemu väzeniu, protestoval. Predovšetkým asi 30 listami. Už tri roky pred Chartou 77 a rok pred Helsinskou konferenciou v liste adresovanom Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, o ktorom písali aj svetové médiá, kritizoval nedodržiavanie ľudských práv v ČSSR.
V januári r. 1988 poskytol rozhovor denníku Komunistickej strany Talianska l‘Unitá, v ktorom kritizoval vedenie KSČ za neochotu k dialógu so spoločnosťou a prehodnoteniu r. 1968. Navrhol v ňom aj budovanie spoločného európskeho domu.
Busta v Európskom parlamente
10. novembra 1989, týždeň pred vypuknutím Nežnej revolúcie, Európsky parlament Alexandrovi Dubčekovi ako druhej osobnosti po Nelsonovi Mandelovi udelil Sacharovovu cenu Za humanizmus, boj za slobodu, ľudské práva a demokraciu. Znamenalo to veľké uznanie obrodnému procesu z r. 1968 a signál, že normalizačný režim v ČSSR stratil legitimitu.
Aj týmito činmi a udalosťami Dubček otváral dvere Novembru 1989, aby sa a stal sa jedným z kľúčových aktérov pokojnej, ale zásadnej politickej zmeny vo vtedajšej ČSSR. Vďaka tomu je stále nielen v povedomí demokratickej ľavice, ale aj demokratických síl vôbec svetovo známym symbolom zápasu o lepšiu, humánnejšiu, demokratickejšiu spoločnosť. Stal sa ním bez toho, aby sa o to vedome snažil a robil si dramaturgiu vlastných PR.
V Európskom parlamente inštalovali jeho bustu. Spolu s Wałęsom a Havlom sa stal jedným zo symbolov zjednotenia Európy. To má pre slovenskú národnú identitu a sebavedomie nenahraditeľnú hodnotu. Tak, ako Česi bez ohľadu na jeho politické pochybenia pokladajú V. Havla za svoju hlavnú „vizitku“ vo svete, mali by sme takto aj my, Slováci, pristupovať k A. Dubčekovi.