Psíčkari, väčšinou z miest a okrajových mestských častí, sú poľovníckym zákonom pobúrení. Rozhorčene medzi sebou komunikujú na facebooku, mnohí sa vyhrážajú poľovníkom, vykresľujú ich ako dákych zabijakov a vyzývajú sa navzájom k získania ďalších podpisov. Údajne ich majú už niekoľko tisíc.
Celá, na prvý pohľad altruisticky ladená petícia má však zopár háčikov, ak už nie sporných momentov. Prvým nepochybne je, že osobne nepoznám poľovníka, ktorý by nemal pozitívny vzťah k psom. Taktiež nepoznám žiadneho, ktorý by s dákym potešením strieľal v lese, na lúke alebo na poli na psa, ktorý zjavne len odbehol, alebo sa majiteľovi zatúlal. Poznám to na vlastnej koži. Som poľovník a tiež mám psa. V januári počas prikrmovania zveri v Malých Karpatoch za Bratislavou vybehli pri kŕmidle dva daniele. Pes vyskočil cez pootvorené okno auta a rozbehol sa za nimi. Bolo krátko po poludní. Do pol desiatej v noci som chodil po hore, pískal, volal, rozdával vizitky náhodným turistom, obtelefonoval kamarátov z okolitých lokalít, známych poľovníkov, chovateľov psov i policajtov. Bola sobota, mohli psa niekde na prechádzke vidieť. Aj tak bolo. Krátko pred 22.00 h tuláka chytil v Rači na námestí, asi 17 km od miesta straty, mne dovtedy neznámy chovateľ psov. Bol to stresujúci zážitok, tak pre mňa, ako aj pre psa. Všade som sa však stretol s ľudskou ochotou i porozumením.
Ale položme si otázku, ako sa z chovaného psíka stane zatúlaný a nebezpečný pes. Nie sú na vine nezodpovední majitelia, ktorí bezohľadne vypustia psa do lesa a toho zatúlaného vôbec nehľadajú, lebo sa ho chcú zbaviť? Nemali petičiari skôr zbierať podpisy za sprísnenie trestov voči ľuďom, ktorí sa bezohľadne správajú a týrajú svojich psov?
Treba si uvedomiť, že túlavý pes už zďaleka nie je rodinným maznáčikom. Je divý, nebezpečný, môže napadnúť človeka, či dokonca dieťa na prechádzke v prírode. Aby neumrel od hladu loví zver, pácha škody. Navyše, ako psovitá šelma je veľmi náchylný prenášať smrteľnú besnotu. Iniciátorom petície za novelu poľovníckeho zákona by som sa opýtal, či im nie je ľúto tých roztrhaných srnčiat, jelenčiat, zajačkov, či mláďat pernatej zveri, ktoré sa práve v najbližších dňoch začnú rodiť, resp. liahnuť? Takýto pes do prírody určite nepatrí.
Majitelia, ktorí chodia na prechádzky do prírody by koncom apríla a počas mája rozhodne nemali púšťať psov s vôdzky len preto, aby sa prebehli. Práve z toho dôvodu, že v každom kríku, húštine sa môže ukrývať bezbranné mláďa. Avšak takýchto psov poľovníci nestrieľajú. Snažia sa majiteľov upozorniť na nevhodné správanie sa. Neprial by som vám ale vypočuť si ten príval nadávok a urážok na adresu poľovníka alebo poľovného strážcu, ktorý majiteľa upozorní, že pes nemôže voľne behať po lese. Sú to zrejme tí, ktorí sa na facebooku otvorene vyhrážajú, že keby videli poľovníka zastreliť psa – zastrelili by ho tiež. Sú to tí, ktorí si vlastný nedostatok lásky a citu k ľuďom kompenzujú náhradným emotívnym vzťahom k psovi.
Žiadny zákon nedokáže vychytať všetky nuansy, ktoré dokáže život vyrobiť. Preto nad každým by mala stáť morálka, etika, ohľaduplnosť a úcta. Ale tie sa nedajú zachytiť v paragrafoch. To je vecou výchovy.
