BRATISLAVA 8. novembra 2016 (WBN/PR) – Patrick Lee potvrdil, že patrí aktuálne medzi najlepších autorov trilerov. V slovenčine mu vyšiel už Nočný bežec a teraz technotriler Boj o čas, v ktorom sa opäť stretávame so Samom Drydenom.
Sam Dryden je bývalý člen elitných jednotiek, ktorý sa zúčastnil na mnohých tajných bezpečnostných akciách a má ten najlepší výcvik. Momentálne sa však utiahol do ústrania – stále smúti nad smrťou svojej manželky a dcérky.
Pokojne si žije v pobrežnom mestečku v južnej Kalifornii. Stačí však jediný telefonát od priateľky, ktorá má vážny problém, a s jeho novým životom je koniec. Claire je mu ako sestra, nikdy by ju nenechal v štichu a ak tvrdí, že potrebuje pomoc, berie to maximálne vážne. A tak všetko odložil a o dvadsať sekúnd sedel za volantom svojho Fordu Explorer.
Presuňme sa na iné miesto.
Agentka FBI Marnie Calvertová vyšetruje brutálny zločin v Mojavskej púšti, kde sa zároveň odohralo záhadné, priam neuveriteľné hrdinstvo. Marnie je odhodlaná prísť záhade na koreň a stopy ju privedú k Samovi. Chce ho konfrontovať, zatlačiť naňho…no zrazu sa obaja ocitnú v hľadáčiku nebezpečnej medzinárodnej organizácie.
Tá sa desaťročia pokúša ovplyvniť chod sveta. Ak chce Dryden prekaziť ich zvrhlé plány, ktoré by mali za následok smrť miliónov ľudí, bude potrebovať viac než len svoje povestné strategické myslenie…
Boj o čas je prvotriedny technotriler, ktorý vás zaskočí hneď od prvých strán.
Sledujete jednu udalosť, ktorá sa skončí brutálnou smrťou štyroch dievčat….a vzápätí sledujete opäť túto udalosť, no tentoraz do nej zasahuje Sam Dryden a jeho priateľka Claire. Dievčatá prežijú a oni zmiznú…
Začítajte sa do technotrileru Boj o čas:
Pred štyrmi hodinami, keď bola Leah Swainová ešte nažive, čakala, kým si Harold Shannon pôjde ľahnúť, a upierala oči na mobil, ktorý nechal položený na stolíku, kde by sa naň dalo tesne dočiahnuť kúskom drevenej lišty, čo vytrhla zo steny za klietkou, Sam Dryden hľadel na oceán.
Bol tri kilometre vo vnútrozemí, v kopcoch nad El Sederom v Kalifornii. Videl svetlá pobrežnej cesty a prístavu; za nimi sa oceán rozprestieral ako čierna ničota. Bližšie k nemu ležalo mesto, usporiadané a tiché ešte aj v piatok, zopár minút po polnoci.
Dryden stál na balkóne domu, ktorého dom zboku lemovali storočné stromy. Vo vzduchu sa vznášala vôňa borovíc a cédra, vetvy boli vlhké od prehánky, čo sa prehnala asi pred hodinou. Už vyšli hviezdy, na čiernej oblohe ostré ako dierky po špendlíkoch.
Nebýval tu; jeho dom bolo odtiaľto vidieť, stál až dolu pri pláži. Túto stavbu kúpil, aby ju mohol zrenovovať a predať – za posledné dva roky to bol už jeho tretí projekt a každý o trochu väčší, keďže mu to išlo čoraz lepšie. Takáto robota sa veľmi líšila od zručností, ktoré nadobudol vo svojich predchádzajúcich zamestnaniach. Tie zručnosti však už nikdy nemienil použiť.
Zdvihol sa vietor, zo stromov striasol kvapky. Dryden chvíľu počúval, potom sa zvrtol a vrátil sa dovnútra.
Z obývačky zostali len steny. Keď dom kúpil, boli tu pôvodné elektrické rozvody z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia: tlačidlové vypínače, hliníkové drôty izolované textilom, v celom dome ani jedno uzemnenie. Zázrak, že dom nezhorel už pred päťdesiatimi rokmi. Dryden všetko povytrhával a prerobil, aby to zodpovedalo predpisom. Rovnako postupoval s vodoinštaláciou.
Keď už s tým začal, zmenil aj vnútorné usporiadanie. Kuchyňu prepojil s obývačkou. Zväčšil dvere a okná. Interiér bol hneď svetlejší a vzdušnejší.
Dnes večer kládol izoláciu zo sklenej vaty. Pracoval v dýchacej maske a ochranných okuliaroch, ale keď skončil, vatu mal vo vlasoch aj na pokožke. Pred pol hodinou sa osprchoval – aj z kúpeľne zostali len steny, ale už stihol umiestniť novú vaňu, hoci namiesto závesu okolo nej zatiaľ visela modrá nepremokavá plachta – a teraz čistý chodil po dome a obzeral si výsledok celodennej roboty. Ráno sa po dome jeho kroky rozliehali, teraz ich tlmila a pohlcovala izolácia. Rozdiel. Pokrok.
Občas mu zišlo na um, prečo sa takejto práci nevenuje viac ľudí. Isteže, býva to aj otrava – človek niekedy obije omietku, zistí, že trámy sú zhnité, a hneď mu neplánovane pribudnú ďalšie dni driny –, ale aj tak má takáto práca samé výhody. Výsledok je hmatateľný. Po človek niečo zostane. A keď sa zašpiní, nie je problém očistiť sa. Piliny, izolačný materiál, sadrokartón – to všetko sa dá jednoducho zmyť. Nie každá pracovná špina sa zmýva takto ľahko.
Vošiel do spálne. Tento týždeň mu doniesli časť materiálu na dokončenie šatníka: police a veľké zarámované nástenné zrkadlo. Všetko bolo opreté v rohu. Odo dverí zazrel svoj odraz. Bol vo forme ešte predtým, ako sa začal venovať renováciám, ale fyzická práca mu aj tak prospela. Bol so sebou spokojný. Na tridsaťosem rokov nevyzeral zle.
Vypol svetlo v spálni a vrátil sa na balkón. Znovu sa zahľadel na mesto a na oceán. Ďaleko nad vodou zazrel blikajúce svetlá lietadla, zrejme sa blížilo k letisku LAX, od El Sedera vzdialenému asi hodinu po pobreží. Ešte stále ho pozoroval, keď mu vo vrecku zazvonil mobil. Vytiahol ho a pozrel na displej. Číslo mu nič nehovorilo. Dryden prijal hovor a namiesto vtipných hlášok sa ozval obyčajným „haló“.
Začul ženský hlas. „Si doma?“
Dryden ten hlas ihneď spoznal – patril kamarátke Claire Dunhamovej.
Hneď si v jej tóne niečo všimol. Náhlivosť a adrenalín.
„Som neďaleko,“ povedal Dryden. „Prečo?“
„Si v El Sedere?“
„Áno. Prečo?“
Druhý raz sa zdalo, že Claire nepočula otázku. Vyhŕkla: „Ako rýchlo sa vieš dostať do Barstowu? Za dve hodiny?“
Dryden sa zamyslel. Rýchlo si predstavil najpriamejšiu trasu a takto v noci nulovú premávku.
„Približne,“ odvetil.
„Potrebujem sa tam s tebou stretnúť. Musíš hneď vyraziť. Stretneme sa južne od Barstowu. Je tam dedina Arrowhead, len taká odbočka s benzínkou. Zaparkuj tam a čakaj.“
Dryden počas telefonátu začul tichý zvuk: hukot ťažkých pneumatík na asfalte. V priebehu pár sekúnd zosilnel a potom stíchol. Mal dojem, že Claire sedí v aute kdesi na diaľnici a predbieha ťahač. Ak ide z domu v BayArea a chce byť v Barstowe o druhej ráno, už je určite v polovici cesty.
„Dofrasa, o čo ide?“ zaujímal sa Dryden.
Keď Claire odpovedala, Dryden si uvedomil, že v hlase jej znie viac než len stres. Bol to strach – hlboký a skutočný.
„Poviem ti to, keď sa stretneme,“ povedala Claire. „Neber si mobil. Vďaka, Sam.“
Hovor sa skončil. Dryden ešte chvíľu stál a prehrával si ho v hlave. Pokyn, aby si nebral mobil, neveštil nič dobré. V mobilnom telefóne je zabudované GPS a ustavične sieti odosiela svoju aktuálnu polohu. Nech už Claire Dunhamovej išlo v okolí Barstowu o čokoľvek, nechcela, aby ich prítomnosť niekto oficiálne zaznamenal.
Claire nebola typ, čo bezdôvodne vyhľadáva problémy. Práve naopak, patrila medzi hŕstku ľudí na svete, ktorým Dryden úplne dôveroval.
Musíš hneď vyraziť.
Dryden vošiel dnu, zatiahol za sebou balkónové dvere a o dvadsať sekúnd sedel za volantom Fordu Explorer.