Pred 25 rokmi si Mick Dodge nechal narásť bradu, zbavil sa topánok a opustil modernú civilizáciu, aby sa mohol túlať po dažďových lesoch Hoh na severozápade USA. Muž, ktorého prirovnávajú k Forestovi Gumpovi i k novodobému Robinsonovi, uprednostnil jednoduchý život v lesoch naplnený nekonečnými prechádzkami, lezením po korunách stromov, pitím vody priamo z prameňov a lovom potravy.
Naboso
Dobrodruh, ktorý zmaturoval na strednej škole Kubasaki High School v japonskej Okinawe, počas svojho života vystriedal niekoľko zamestnaní. Veterán vojny vo Vietname slúžil šesť rokov v námorníctve, pracoval aj ako mechanik ťažkých strojov, kopal priekopy, zbieral drevo a počas dochádzania do Fort Lewis neváhal každý deň preplávať rieku. Do lesov ho „vyhnala“ bolesť nôh. „Mal som zápal plantárnej fascie (šľacha spájajúca pätu a prsty, pozn.red.), kladivkové prsty a zdeformované nohy. Boleli ma tak veľmi, že som ledva dokázal chodiť. Chôdzu a beh som pritom vždy používal ako prostriedok na vyrovnávanie sa so stresom moderného života, na hľadanie jeho zmyslu. Hoh pre mňa znamená domov. A tak som išiel domov liečiť si nohy,“ vysvetlil Dodge.
Výsledky sa dostavili veľmi rýchlo. Krátko na to, ako sa z Dodgea stal bosý pútnik, zbavil sa bolestí nôh, chrbta aj krku a posilnil si srdce. „Tancoval som ako oheň, behal ako vietor, posilňoval ako kameň a prúdil ako voda v mojom tele – a to všetko vďaka hmatu bosých nôh a učeniu prírody. Tým, že som nasledoval svoje nohy, vystúpil som z izolácie moderného sveta a pristál na zemi. Výsledky prišli rýchlo. Znie to jednoducho – len nasledovať svoje nohy, ale nie je to také ľahké. Zem vás zje, ak nebudete dávať pozor,“ uviedol 62-ročný Dodge.
„Nikdy som nechodil na univerzitu, ale rád čítam knihy. Ak kniha dáva zmysel a má nejakú hodnotu pre našu planétu, zasadím strom a o knihu sa podelím. Ak zmysel nedáva, zasadím strom a použijem ju ako toaletný papier či na založenie ohňa.“ Mick Dodge
Čo les dal
Hoci lesný muž trávi väčšinu dňa osamote, nie je úplne izolovaný od spoločnosti. Mick sa stretáva s komunitou horských obyvateľov, s ktorými v prípade extrémov dohaduje aj bartrový obchod. Vodu však pije zásadne z lesných prameňov a v hesle „čo les dal“ sa riadi aj jeho jedálny lístok. „Nechávam hlad v mojom bruchu aby ma viedol k objavu rôznych druhov jedla. Jednoducho nasledujem svoje nohy, je to dobrodružstvo. Videl som napríklad, ako puma zabila losa. Keď sa tak stane, celý les sa pohne, aby sa najedol, a tak robím to isté,“ uviedol Dodge, ktorý príležitostne loví, zbiera si bylinky a nepohrdne ani zrazenou zverou. „To, čo jem, teda závisí hlavne od terénu, cez ktorý práve kráčam.“
Dodge si v prírode zriadil aj lesnú telocvičňu, ktorej dal názov Earth Gym. V spleti lán, sietí, polien, kameňov a stromov vytvoril čisto prírodné fitnescentrum. Zimu väčšinou trávi v teplej chatke so svojou priateľkou, medzi štyrmi stenami však nezvláda byť dlho, a tak sa vyberá na dlhé prechádzky. „Len vystúpim z dverí a zvolím si smer,“ hovorí Dodge, ktorý zbožňuje dotyk bosých nôh so zemou. Po hrozivej príhode, pri ktorej pre extrémny chlad na ľadovci takmer prišiel o prsty, si však radšej zaobstaral jedny čižmy. Nosí ich však zriedka: „Keď si obujem topánky, zrazu kráčam ako vládca.“
„Vstaňte, vykročte zo svojich zaužívaných šľapají a kráčajte cez vaše miestne prostredie, možno si začnete všímať niektoré jednoduché veci. Čo sa stane, ak začnete nasledovať svoje nohy? Nemám tušenie, poznám len môj vlastný príbeh. Ale viem aj to, že všetci sme rozprávači, a tak dúfam, že ľudia budú kráčať dosť dlho na to, aby sa rozpamätali na svoj vzťah k zemi.“ Mick Dodge
Legenda
„Cesty sú steny. Dozorcami sú všetci ľudia, ktorí na nich šoférujú autá a stroje,“ myslí si Dodge, ktorému sa nepáči, ako výdobytky modernej doby trhajú ľudí od prírody a ako dôsledok toho majú ľudia z prírody strach. „Majú strach zo zimy, z vlhka a z toho, kde budú spať. Strach je taká krásna vec, ak ju zmeníte na vzrušenie,“ dodal dobrodruh.
www.thestar.com.my, www.mnn.com
