Odpovede však nie sú také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Najnovšie výskumy ukazujú, že mikroplasty môžu ovplyvňovať imunitný systém, spôsobovať zápalové procesy a prenášať ďalšie škodlivé látky hlboko do organizmu. Zároveň však odborníci upozorňujú, že mnohé otázky zostávajú nezodpovedané. Jedno je však isté – mikroplastom sa dnes prakticky nedá vyhnúť.
Experiment v parku priniesol zaujímavé výsledky
Počas leta 2023 sa v holandskom meste Utrecht odohral nezvyčajný vedecký experiment. Dobrovoľníci jazdili na stacionárnych bicykloch rozmiestnených v rôznych častiach mestského parku. Niektoré bicykle stáli v pokojnejších zónach, iné pri rušných cestách a križovatkách plných áut. Po ukončení jazdy vedci analyzovali krv účastníkov a sledovali, ako reagoval ich imunitný systém na znečistené ovzdušie obsahujúce mikroplasty. Výsledky naznačili, že vdýchnutie vzduchu s vyšším obsahom plastových častíc môže dočasne ovplyvniť fungovanie bielych krviniek.
Keďže všetci dobrovoľníci boli zdraví, organizmus sa rýchlo vrátil do normálu. Výskumníkov však zaujíma oveľa dôležitejšia otázka – čo sa deje po rokoch alebo desaťročiach neustáleho vystavenia týmto časticiam?
Každý z nás ich prijíma každý deň
Mikroplasty vznikajú rozpadom plastových výrobkov na drobné častice menšie ako päť milimetrov. Ešte menšie nanoplasty sú často tisíckrát tenšie ako ľudský vlas. Vznikajú pri opotrebovaní pneumatík, praní syntetického oblečenia, rozpade plastových obalov alebo priemyselných procesoch. Výskumníci ich našli prakticky všade. Objavili sa v dažďovej vode, morskom ľade, pitnej vode, ovocí, zelenine a dokonca aj v ľudskej krvi či placente.
„Sme im vystavení prostredníctvom jedla, vody aj vzduchu,“ upozorňuje španielska toxikologička Alba Hernándezová.
Práve preto vedci považujú mikroplasty za jednu z najväčších environmentálnych výziev súčasnosti.
Čo sa deje po vstupe do tela?
Najväčšou záhadou zostáva správanie mikroplastov v ľudskom organizme. Výskumné tímy financované Európskou úniou v posledných rokoch skúmajú, ako sa tieto častice pohybujú telom a aké procesy môžu spúšťať. Výsledky naznačujú, že niektoré z najmenších častíc dokážu prechádzať cez črevnú stenu a dostať sa do krvného obehu. Odtiaľ sa môžu potenciálne šíriť do rôznych orgánov. Niektoré štúdie naznačujú, že sa môžu hromadiť v pečeni, obličkách, pľúcach alebo tukovom tkanive. Vedci zatiaľ nevedia presne určiť, aké množstvo plastov sa v tele usadzuje a ako dlho tam zostáva.
Prvé varovné signály sa už objavili
Výskumníci skúmajúci účinky mikroplastov na bunkovej úrovni zaznamenali niekoľko znepokojujúcich javov. Po vystavení buniek mikroplastom sa objavili známky zápalu, poškodenia DNA a zvýšeného bunkového stresu. Samy osebe tieto zmeny nepredstavujú konkrétnu chorobu. Odborníci ich však považujú za varovné signály. Jedna z teórií hovorí, že opakovaná expozícia môže v tele vytvárať drobné chronické zápaly. Predstavte si ich ako malé neustále tlejúce ohne. Jeden sám osebe nemusí predstavovať problém. Ak však pretrváva roky, môže prispieť k vzniku chronických ochorení alebo zvýšiť riziko niektorých druhov rakoviny. Na definitívne potvrdenie tejto hypotézy však bude potrebný ďalší výskum.
Ako jesť menej mikroplastov: Skryté hrozby vo vašej kuchyni a jednoduché kroky, ako ich obmedziť
Efekt trójskeho koňa
Mikroplasty môžu byť nebezpečné ešte z jedného dôvodu. Postupom času sa ich povrch zdrsňuje a funguje ako magnet na rôzne znečisťujúce látky. Dokážu na seba viazať ťažké kovy, chemikálie z dopravy, pesticídy, baktérie či dokonca vírusy. Keď človek takúto časticu vdýchne alebo prehltne, neprijíma len plast. Do tela sa spolu s ním môžu dostať aj ďalšie potenciálne škodlivé látky. Vedci tento jav označujú ako „efekt trójskeho koňa“.
Podobne ako legendárny drevený kôň, aj mikroplast môže slúžiť ako nosič, ktorý prenáša nežiaduce látky do miest, kam by sa inak dostávali oveľa ťažšie.
Imunitný systém si s nimi nevie poradiť
Ľudské telo disponuje špecializovanými bunkami nazývanými makrofágy. Ich úlohou je pohlcovať a rozkladať škodlivé látky, baktérie či odumreté bunky. Pri mikroplastoch však narážajú na problém. Dokážu ich síce zachytiť a pohltiť, no nedokážu ich rozložiť. Častice preto môžu v organizme pretrvávať dlhší čas. Vedci zatiaľ nevedia, aké dôsledky môže mať ich dlhodobá prítomnosť v tkanivách. Práve táto neistota patrí medzi hlavné dôvody, prečo sa výskum mikroplastov v posledných rokoch tak výrazne zrýchlil.
Najväčší problém? Nevieme ich presne merať
Paradoxne, jednou z najväčších prekážok nie je samotný plast, ale jeho meranie. Niektoré nanoplasty sú natoľko malé, že ich nemožno spoľahlivo zachytiť bežnými laboratórnymi metódami. Vedci preto stále nemajú presný obraz o tom, koľko mikroplastov sa nachádza v našom jedle, vode alebo tele.
Situáciu komplikuje aj obrovské množstvo rôznych druhov plastov. Polyetylén, polypropylén, polystyrén či ďalšie materiály sa správajú odlišne a obsahujú rôzne chemické prísady. To znamená, že nie všetky mikroplasty predstavujú rovnaké riziko.
Kto môže byť najohrozenejší?
Súčasné poznatky naznačujú, že zdraví dospelí ľudia pravdepodobne nepociťujú okamžité následky bežnej expozície. Vedci sa však obávajú dopadov na zraniteľnejšie skupiny. Patria sem malé deti, tehotné ženy, starší ľudia a pacienti s chronickými ochoreniami. Rizikovejšia môže byť situácia aj pre ľudí so zápalovými ochoreniami čriev. Pri týchto pacientoch je črevná bariéra oslabená, čo môže umožniť jednoduchší prechod častíc do krvného obehu.
Vedci vyzývajú na opatrenia už teraz
Aj keď mnohé otázky zostávajú otvorené, odborníci sa zhodujú v jednom. Nie je rozumné čakať na absolútne definitívne dôkazy. Podľa nich už dnes existuje dostatok indícií na to, aby spoločnosť obmedzovala produkciu plastového odpadu a znižovala znečistenie životného prostredia. Európska únia si preto stanovila cieľ znížiť znečistenie mikroplastmi o 30 percent do roku 2030. Vedci zároveň zdôrazňujú, že nejde len o ochranu prírody. Čoraz viac sa ukazuje, že problém mikroplastov môže byť aj problémom verejného zdravia.
