Predstavte si noc, keď sa obloha zrazu rozhorí červeným svetlom. Nie jemne, nie potichu – ale dramaticky, akoby horel celý sever. Presne takto to zažili ľudia v Anglicku po potlačení jakobitského povstania v roku 1716. Niektorí videli plamene, iní krv, ďalší armády bojujúce nad ich hlavami. Pre jedných to bolo božie varovanie, pre druhých predzvesť politického zlomu. Dnes by sme povedali, že išlo o polárnu žiaru, no vtedy sa rodili príbehy, ktoré mali silu meniť strach na vieru a úkazy na osud.
Svetlá ako posolstvo zhora
V časoch, keď veda ešte neponúkala odpovede, ľudia si museli pomôcť predstavivosťou. Zvláštne svetlá na oblohe sa automaticky spájali s nadprirodzenom. Počas nepokojov, vojen či morových rán dostávali ešte temnejší význam. Jeden anglický duchovný v 18. storočí napísal, že v týchto svetlách niektorí „čítali osud národov a pád kráľovstiev“. A nebol sám. Keď sa polárna žiara objavila v období politickej neistoty, málokto ju považoval za náhodu.
Oheň, krv a staroveké kroniky
Fascinujúce je, že tieto príbehy nie sú výmyslom stredoveku. Už antické texty opisujú nočné javy, ktoré nápadne pripomínajú dnešné pozorovania. Aristoteles písal o „horiacich plameňoch“ a „pohyblivých pochodniach“ na nočnej oblohe. V Babylone sa na hlinených tabuľkách zachovali záznamy o „červenej oblohe“ a „krvavej žiare“, ktoré mali byť znamením blížiacich sa udalostí. Najnovšie výskumy dokonca hovoria o čínskych Bambusových análoch starých takmer 3 000 rokov, kde sa spomína „päťfarebný jav“ viditeľný v noci – dnes považovaný za extrémnu formu polárnej žiary.
Kedy bude Arktída bez ľadu? Vedci majú nový odhad
Keď sa mýty rodili doma
Na severe planéty sa tento jav stal súčasťou každodenného sveta. Pre obyvateľov Islandu, Laponska či Aljašky nešlo o zriedkavý zázrak, ale o fenomén, ktorý si žiadal vysvetlenie zakorenené v kultúre. Sámovia verili, že svetlá sú dušami predkov alebo šamanskými silami. Inde sa ľudia báli hovoriť nahlas, aby svetlá neprivolali smrť. Deti na Aljaške strašili príbehmi o tom, že polárna žiara sa hrá s ľudskými hlavami ako s loptami, len aby sa vrátili domov pred zotmením.
Od bohov k astronómii
Zlom nastal až v 17. storočí. Taliansky vedec Galileo Galilei použil vo svojich spisoch názov aurora borealis – podľa rímskej bohyne úsvitu a gréckeho boha severného vetra. Bol to prvý krok k tomu, aby sa tento jav oddelil od čistej mystiky. Aj tak však ešte dlho pretrvávali duchovné výklady.
Moderné mýty o polárnej žiare žijú ďalej
Mohlo by sa zdať, že dnes už podobným príbehom neveríme. Lenže mýty o polárnej žiare sa len prezliekli do modernejšieho šatu. Jedným z nich je predstava, že splodenie dieťaťa pod polárnou žiarou prinesie šťastie a výnimočný osud. Táto legenda sa dodnes šíri najmä v cestovnom ruchu a láka turistov na sever. Hoci ide skôr o marketing než o tradíciu, ukazuje, že potreba pripisovať tomuto javu výnimočný význam z nás nezmizla.
Čo hovorí veda – a prečo nás to stále fascinuje
Dnes vieme, že za všetkým stojí Slnko, jeho aktivita a reakcia magnetického poľa Zeme. Vieme tiež, že silné geomagnetické búrky môžu ovplyvniť satelity, navigáciu či elektrické siete. Napriek tomu nás polárna žiara neprestáva fascinovať. Možno preto, že aj keď poznáme jej fyzikálnu podstatu, pocit, ktorý v nás vyvolá, je rovnaký ako pred stovkami rokov – úžas, rešpekt a tichá otázka, či predsa len neskrýva niečo viac.
Svetlá, ktoré rozprávajú príbehy
Staré mýty dnes berieme ako kultúrne dedičstvo, nie ako doslovnú pravdu. No práve vďaka nim vieme, ako silno dokáže príroda zasiahnuť ľudskú predstavivosť. Každý príbeh o krvavej oblohe, bojoch na nebi či hlasoch zo severu je dôkazom, že polárna žiara nebola len javom na oblohe. Bola zrkadlom strachov, nádejí a viery ľudí, ktorí sa pod ňou pozerali hore – rovnako ako my dnes.
