RUŽOMBEROK 23. júna (WEBNOVINY) –
Brocku volili na dvakrát
Podpredsedami KDH zostávajú naďalej Pavol Abrhan, Ján Hudacký a Július Brocka. Novými podpredsedami hnutia sa stali Peter Belinský, Miloš Moravčík a Miroslava Szitová. Na šesť funkcií bolo šesť kandidátov, napriek tomu Brocku zvolili až v druhom kole, keď na jeho zvolenie vyzval delegátov predseda hnutia Július Brocka. Abrhana, Hudackého, Belinského, Moravčíka a Szitovú odpopručila snemu zvoliť do funkcií Rada KDH. Tá navrhla aj Mariána Kvasničku, ten však na sneme kandidatúru odmietol. Brocku navrhla zvoliť trnavská krajská organizácia strany.
Figeľ nemal vo voľbách protikandidáta. Pri tajných voľbách predsedu KDH bolo odovzdaných 331 hlasovacích lístkov.
Delegáti odovzdali 324 hlasov, tri boli neplatné. 261 hlasov dostal Figeľ. Ten sľúbil, že bude razantným, rozhodným, zodpovedným predsedom, ktorý bude pevný v postojoch, ale vľúdny vo vzťahoch.
Ešte pred voľbou predsedu KDH delegáti odmietli návrh novely stanov, ktoré pripravila bratislavská krajská rada a predniesol ju poslanec NR SR Radoslav Procházka.
„Moje úsilie o systémovú zmenu fungovania KDH nebolo v konečnom dôsledku úspešné, ale dôležité je, že sa mi podarilo presadiť aspoň otvorenú diskusiu o nich.
Nepodlieham pocitom odovzdanosti, naopak – budem pokračovať v úsilí o vnútornú obrodu hnutia, a to budovaním programovej platformy, pravdepodobne aj s ambíciou postupnej prípravy novej personálnej alternatívy voči súčasnému vedeniu,“ povedal Procházka pre agentúru SITA.
J. Figeľ sľúbil víťazstvo nad červenou
Predseda KDH Ján Figeľ v sobotu delegátom snemu KDH sľúbil rovnako ako Andrej Hlinka v 20-tych rokoch 20. storočia, že neustane spolu s nimi vo dne v noci, kým biela na Slovensku nezvíťazí nad červenou v našej domovine.
„Práve tu, v Ružomberku, v strede Slovenska, pod malebnými Tatrami sa mi žiada povedať, že Slovensko nemusí žiť v znamení červenej!
Otec národa, ktorý tu a v Černovej hľadal odpovede na prehraté prvé československé voľby v roku 1920, po veľkom víťazstve sociálnych demokratov, našiel nezlomné odhodlanie a zápal, ktoré ho viedli medzi ľudí po celom Slovensku. A víťazstvo o štyri roky skutočne prišlo,“ povedal Figeľ.
Práve takéto odhodlanie v zápase o charakter Slovenska ho vedie k podobnej paralele.
Podľa neho sa to dá a KDH to s podporou ľudí a podobne zmýšľajúcich ľudí dokáže. „Pri spoločnom úsilí o pár rokov Slovensko nemusí žiť v znamení červenej,“ zdôraznil.
Vláda Smeru potrebuje opozíciu
Ako ekonomika potrebuje silnú konkurenciu, tak vláda istôt Smeru potrebuje podľa Figeľa zdravú opozíciu. Nie náhodou na tento snem pozval predsedov dvoch politických strán – SDKÚ-DS a Most-Híd.
„Chcem im a spolu s nimi chceme našej krajine ponúknuť slovenskú ľudovú platformu. Spájajú nás blízke a totožné hodnoty, programy, skúsenosti, vytvárame vzájomnú dôveru,“ upozornil predseda KDH. Slovensko podľa neho potrebuje alternatívu voči ľavicovému Smeru v európskych, ale aj v domácich záležitostiach.
„Som presvedčený, že naša užšia spolupráca môže byť nielen vecne prospešná, ale môže ponúknuť postupne aj alternatívu voči dominancii Smeru. KDH samostatne, ale aj spolu s partnermi odmieta nacionalizmus z juhu i zo severu, odmietame populizmus zľava i sprava,“ dodal.
Figeľ vymenoval v prejave viacero pozitív účasti KDH vo vláde Ivety Radičovej. „V troch kľúčových rezortoch sme urobili veľký kus práce, ale boli aj chyby. Za také považujem aj neprimerané odmeny úspešným manažérom v niektorých podnikoch v štátnych rukách. Napriek vynikajúcim výsledkom firiem, šesťcifernú úroveň odmien som považoval a považujem za neprijateľnú,“ konštatoval.
Spolupráci s SaS sa nebránia
Ako povedal staronový predseda KDH Ján Figeľ krátko po zvolení pred novinármi, KDH a SDKÚ-DS sú členmi Európskej ľudovej strany a Most-Híd si podal prihlášku do tohto zoskupenia.
„Považujem za logické a prirodzené ponúknuť spoluprácu stranám, ktoré majú k sebe blízko hodnotovo, programovo a skúsenosťami. Ich účasť na sneme KDH a vyjadrenie záujmu o sformovanie takejto platformy, je veľmi dobrou správou pre vytvorenie politickej alternatívy na Slovensku,“ povedal Figeľ.
KDH sa však nebráni širšej spolupráci. „Viem si predstaviť témy, kde budeme s SaS, alebo Obyčajnými ľuďmi spoločne hľadať riešenia, ale KDH, SDKÚ-DS a Most boli jadrom bývalej koalície, majú k sebe blízko aj z hľadiska historických skúseností,“ uviedol s tým, že kresťanskí demokrati preferujú prirodzenú spoluprácu, ktorá sa potvrdila aj pri dôležitých hlasovaniach a postojoch v koalícii za vlády Ivety Radičovej.
Podľa predsedu parlamentného klubu KDH Pavla Hrušovského nepozvanie iných strán ako SDKÚ-DS a Most-Híd na snem, neznamená neochotu s týmito stranami spolupracovať. Minimálne na úrovni parlamentu je pripravený spolupracovať aj s inými stranami.
Hrušovský zároveň uviedol, že Figeľa navrhol za predsedu hnutia na ďalšie obdobie, pretože je presvedčený, že Figeľ je tým správnym mužom a politikom, ktorému v sobotu aj delegáti hlasovaním vyslovili veľkú dôveru a zvolili ho za predsedu KDH.
„Rozhodli sa najlepšie ako sa mohli rozhodnúť pre osud našej politiky. Hlasovanie ukázalo, že strana je jednotná, požíva dôveru Figeľa a Figeľ požíva veľkú dôveru delegátov snemu,“ vyhlásil Hrušovský. Byť predsedom hnutia je podľa Figeľa náročná úloha. „To nie je prehliadka krásy,“ vyhlásil s tým, že kandidovať mohol každý a on čakal, že niekto takú odvahu prejaví.
Porážka pravice sa dala čakať
Vždy ako kapitán sa Figeľ snažil obhajovať svojich hráčov – ministrov. „Vždy budem obhajovať kolegov. Ale tí, ktorí sa previnia alebo nepodajú zodpovedajúci výkon, musia ísť z ihriska dole a byť vystriedaní! Tak som postupoval aj pri tzv. zlatých padákoch pri členoch KDH. A tak budem postupovať aj v budúcnosti, kedykoľvek to bude potrebné,“ vyhlásil.
Pád vlády bol podľa neho zlyhaním, bol vysokou cenou za proeurópsky postoj Slovenska. Porážka pravice vo voľbách sa dala preto očakávať, ale výsledok je bezprecedentný: na Slovensku vzišla z volieb väčšina vlády jednej strany.
Figeľ sa nečuduje ľuďom, že sa pravici otočili chrbtom, že sa rozhodli pre ponúkané istoty a stabilitu.
„Smer nasľuboval istoty, ale prináša neistoty, ktoré vyplynú z vyšších daní, vyšších odvodov a nových poplatkov. Výsledkom bude menší hospodársky rast, menej práce a viac nezamestnaných. Otázkou zostáva, nakoľko ide len o vládu jednej strany a nakoľko o holding finančných skupín v pozadí Smeru,“ povedal.
V súvislosti s výsledkom KDH povedal, že poradie je fajn, dvojka je dobrá. „Aj keď iné strany bývalej vládnej koalície poklesli, KDH si udržalo a potvrdilo svoj potenciál,“ upozornil. On sa však s volebným výsledkom neuspokojil.
Najvýznamnejšie udalosti vo vývoji KDH
1990
Ustanovujúci snem Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa konal v Nitre 17. februára 1990, za predsedu zvolili Jána Čarnogurského. Zotrval v tejto funkcii desať rokov. Po prvých slobodných parlamentných voľbách v roku 1990 sa KDH stalo súčasťou vládnych koalícií na federálnej i republikovej úrovni.
1991
Na sneme KDH v novembri 1991 sa stal predsedom hnutia opäť Ján Čarnogurský, jeho protikandidátom bol Ján Klepáč. Skupina okolo Klepáča navrhovala konfederatívne usporiadanie Československa, prípadne referendum o samostatnom Slovensku, pre nezhody vo vnútri KDH sa rozhodli založiť v marci 1992 Slovenské kresťanskodemokratické hnutie (SKDH).
1997
Zmeny sa dotkli KDH v roku 1997, keď spoločne s Demokratickou úniou, Demokratickou stranou (DS), Sociálnodemokratickou stranou Slovenska a Stranou zelených na Slovensku vytvorilo opozičný blok Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK). V októbri 1998 sa stala súčasťou vládnej koalície. Pred voľbami sa však musela SDK zmeniť na stranu, keďže inak jej po zmene volebného zákona hrozilo, že by sa ako koalícia nedostala do parlamentu.
1999
Od začiatku roka 1999 sa v SDK začali objavovať spory, ktoré súviseli s tzv. dvojitým členstvom. Členovia SDK totiž nemohli byť zároveň členmi svojich pôvodných materských strán. Vtedajší predseda SDK a premiér Mikuláš Dzurinda navrhoval ako riešenie vznik únie politických strán, čo však odmietla DS aj KDH.
2000
Mikuláš Dzurinda založil SDKÚ, na čo KDH oznámilo v novembri 2000, že zakladá v parlamente samostatný poslanecký klub. V tom istom roku nastala v KDH aj ďalšia významná zmena. Pavla Hrušovského delegáti 12. snemu zvolili na zasadnutí v Trenčíne 22. októbra za nového predsedu KDH. Po desiatich rokoch vystriedal vo funkcii zakladateľa a ideológa hnutia Jána Čarnogurského. Hrušovského protikandidátom bol Ján Figeľ, ktorého snem zvolil za podpredsedu pre zahraničnú politiku.
2002
V roku 2002 už kandidovalo KDH vo voľbách samostatne. KDH bolo súčasťou oboch vlád Mikuláša Dzurindu. V septembri 2002 získalo hnutie v parlamentných voľbách podporu 8,25 percenta hlasov. Líder KDH sa stal predsedom Národnej rady SR. Okrem toho získali kresťanskí demokrati kreslo ministra vnútra, ministra spravodlivosti aj ministra školstva.
2006
Po rozkole v koalícii vo februári 2006 ministerské posty kresťanskí demokrati opustili. Dôvodom odchodu KDH z vládnej koalície bolo odmietnutie premiéra Mikuláša Dzurindu zaradiť návrh zmluvy o výhrade vo svedomí na rokovanie vlády. V júnových voľbách 2006 získalo KDH 8,31 percenta hlasov, čo znamenalo 14 mandátov v parlamente.
Strana prešla do opozície. Podpredseda strany Vladimír Palko sa 3. júla vzdal straníckej funkcie, pretože nesúhlasil s viacerými významnými rozhodnutiami KDH v politických a personálnych otázkach.
Rada KDH 8. júla odporučila, aby Hrušovský zvolal mimoriadny snem KDH. Na rokovaní sa kresiel podpredsedov strany vzdali Daniel Lipšic a Rudolf Bauer. Predsedníctvo opustil František Mikloško. Mimoriadny 16. snem KDH sa konal v Trnave 16. júla. Vo voľbe predsedu KDH podporilo Pavla Hrušovského z 306 prítomných 229 delegátov mimoriadneho snemu.
2007
Vladimír Palko pred delegátmi 17. snemu KDH v Prešove 16. júna v predvolebnom prejave uviedol, že KDH je v najťažšej kríze vo svojej histórii, pričom sa vedie zápas o podstatu KDH. Predsedom KDH zostal Pavol Hrušovský. Delegáti snemu v Prešove ho zvolili v prvom kole tajnej voľby.
Jeho protikandidátmi boli Vladimír Palko a Ján Morovič. Hrušovský získal 194 z 340 hlasov. Vladimír Palko dostal 110 hlasov a Jána Moroviča podporili siedmi delegáti.
Vladimír Palko po neúspešnej kandidatúre na predsedu hnutia informoval, že nebude kandidovať na post podpredsedu hnutia. Podpredsedami strany sa na sneme stali Martin Fronc, Július Brocka, Daniel Lipšic, Mária Sabolová a Pavol Tarcala.
2008
Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer oznámili odchod z KDH. Zároveň opustili v parlamente poslanecký klub hnutia. Mikloško vyhlásil, že proces obnovy KDH je už nemožný, zotrvanie v hnutí už nemá zmysel. Neskôr štvorica založila novú stranu s názvom Konzervatívni demokrati Slovenska.
2009
Novým predsedom KDH sa stal 19. septembra vtedajší eurokomisár a bývalý podpredseda strany Ján Figeľ. Stal sa v poradí tretím predsedom strany. Figeľa odporučil zvoliť za predsedu jeho predchodca Pavol Hrušovský. Ten viedol stranu deväť rokov.
2012
Podpredsedovia KDH Daniel Lipšic a Jana Žitňanská 27. mája oznámili, že vystupujú z hnutia.
Predsedovia Kresťanskodemokratického hnutia
JUDr. Ján Čarnogurský, ktorý sa po novembri 1989 zaslúžil o vznik Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), sa narodil 1. januára 1944 v Bratislave. Po ukončení Právnickej fakulty (PF) Univerzity Karlovej v Prahe a získaní doktorátu práv na Univerzite Komenského v Bratislave vykonával advokátsku prax a stal sa známym zástupcom náboženských aktivistov a politických disidentov.
V rokoch 1981-87 bol šoférom a podnikovým právnikom a od roku 1987 stratil zamestnanie. V roku 1988 vydával spolu s Jánom Langošom prvý slovenský politický mesačník Bratislavské listy. Ján Čarnogurský bol zatknutý od augusta 1989 do nežnej revolúcie v novembri 1989.
Po novembrovej revolúcii sa Ján Čarnogurský stal členom delegácie, ktorá rokovala s vládou ČSSR a od decembra 1989 do roku 1990 bol prvým podpredsedom čs. vlády národného porozumenia. Vo februári 1990 ho zvolili za predsedu novovzniknutého Kresťanskodemokratického hnutia (KDH).
Od júna 1990 vykonával funkciu podpredsedu vlády Slovenskej republiky, v auguste 1991 sa stal jej predsedom a v tejto funkcii zotrval do parlamentných volieb v júni 1992. Od júna 1992 bol poslancom Národnej rady (NR SR) za KDH, od júla 1993 bol podpredsedom parlamentného zhromaždenia Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe a od apríla 1997 podpredsedom Európskej únie kresťanských demokratov.
V rokoch 1994 -1998 bol členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť. V rokoch 1998-2002 bol ministrom spravodlivosti vo vláde Mikuláša Dzurindu. V roku 2000 odstúpil Ján Čarnogurský z postu predsedu KDH a založil si advokátsku kanceláriu. V súčasnosti vedie advokátsku prax.
JUDr. Pavol Hrušovský, ktorý viedol KDH od roku 2000, sa narodil 9. júna 1952 vo Veľkej Mani v okrese Nové Zámky. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Svoju politickú kariéru odštartoval Pavol Hrušovský ako člen KDH v roku 1990, keď bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. V rokoch 1998-2002 bol podpredsedom Národnej rady SR.
V rokoch 2002 až 2006 zastával post predsedu parlamentu. Ďalšie roky pôsobil ako poslanec parlamentu a od júla 2010 do októbra 2011 bol podpredsedom NR SR. Po tom, ako 11. októbra 2011 padla vláda Ivety Radičovej a z postu predsedu NR SR odvolali Richarda Sulíka (SaS), sa Pavol Hrušovský opäť stal predsedom NR SR a túto funkciu vykonával do vymenovania nového predsedníctva parlamentu po predčasných parlamentných voľbách v marci 2012. V súčasnosti je Pavol Hrušovský poslancom NR SR za KDH, predsedom Klubu KDH.
Dr.h.c. Ing. Ján Figeľ, CSc., ktorý sa stal predsedom KDH roku 2009, sa narodil 20. januára 1960 vo Vranove nad Topľou. Vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach a vzdelanie si rozšíril vo Washingtone o oblasť medzinárodných vzťahov a v Bruseli o oblasť európskej integrácie.
Jeho politická kariéra sa začala po revolúcii. V roku 1990 sa stal členom KDH, za ktoré sa stal v júni 1992 poslancom parlamentu. V strane zastával funkciu podpredsedu pre zahraničnú politiku a v rokoch 1998-2002 bol štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí SR.
Na medzinárodnej politickej scéne sa najvýraznejšie presadil v rokoch 1993-98 ako slovenský poslanec v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy (PZ RE). Významná je jeho funkcia hlavného vyjednávača pre rokovania o vstupe SR do Európskej únie. Po vstupe SR do EÚ v roku 2004 sa stal prvým slovenským eurokomisárom, zodpovedným za vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru, mládež a viacjazyčnosť.
V roku 2009 sa rozhodol pre návrat do domácej politiky, v septembri ho na sneme KDH zvolili za predsedu strany. V parlamentných voľbách 2010 bol zvolený za poslanca NR SR za KDH a v kabinete Ivety Radičovej vykonával funkciu prvého podpredsedu vlády a ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR. Po marcových parlamentných voľbách sa stal poslancom NR SR za KDH a vykonáva funkciu podpredsedu parlamentu.
Zdroj: archív sita, www.osobnosti.sk, wikipedia.org.
