Čas jesenných poľovačiek je vhodnou príležitosťou na praktické overenie výcviku rôznych druhov psov poľovníckych plemien. V poľných revíroch pri spoločných poľovačkách na kačice, bažanty a zajace dominujú predovšetkým stavače. No miestami sa dá vidieť aj menej rozšírené, pritom všestranne upotrebiteľné plemeno – nemecký poľovný teriér.
Deutche jagdterrier je pomerne mladé plemeno, ktoré vyšľachtili asi pred 80 rokmi z foxteriéra a ďalších tmavších teriérov. Nemeckí poľovníci zrejme v tom čase potrebovali drsnejšieho a agresívnejšieho psa než bol až príliš domestikovaný foxteriér. Jagdteriér očakávania naplnil mierou vrchovatou.
Hoci je pôvodne vyšľachtený ako brlohár, nesklame ani ako durič, farbiar, či donášač drobnej zveri. Je v tom jeden háčik. Má značne agresívnu povahu voči iným psom, a preto potrebuje veľmi dobrý výcvik, aby bol upotrebiteľný na spoločných poľovačkách. Pri svojej maximálnej predpísanej výške do 40 cm v kohútiku a váhe do 10 kg mu nerobí žiadny problém zaútočiť aj na plemená niekoľkonásobne väčšie a ťažšie. Napokon, je predurčený na lov čiernej zveri a najvyšší chovný titul, aký môže získať, je „diviačár“. Vo všetkých príručkách sa preto uvádza, že jagdteriéry potrebujú veľmi tvrdé vedenie.
Z osobných skúseností viem, že to nemusí byť vždy pravda. Môj jagdteriér „tvrdú“ ruku pocítil naposledy ešte ako šteňa a aj to len symbolickým capnutím stránkou z novín za mláčku v kuchyni. Domnievam sa, že miernou, no jednoznačnou výchovou a postupným výcvikom všetko pochopil a navyše sa citovo veľmi naviazal. Prejavuje sa to tým, že sa nezatúla, na spoločných poľovačkách zbytočne ďaleko neodbieha, v podstate je nepretržito a neúnavne zaujatý lovom a „sám sebou“, pričom neprestajne sleduje aj pohyb majiteľa. Výborne sa mi osvedčil na zajace, prekvapujúco je dobrý pri donášaní kačiek z riečnych ramien – vodu priam miluje. Pri poľovačke na líšky útočí ako torpédo, dokonca ulovil lišiaka priamo v nore.
Pri svojej neúnavnosti, neustálom strehu, nedôverčivosti voči cudzím ľuďom si vyžaduje stálu zvýšenú pozornosť. Neodporúčam ho vodiť parkom bez vôdzky, lebo to nie je typ psa, ktorý by nechal na seba beztrestne brechať domáce „kremešíky“. Netreba sa príliš spoliehať ani na ohrady. Nerobí mu problém preskočiť aj dvojmetrový múr, po ktorom dokáže vybehnúť ako kocúr. Vyžaduje veľa pohybu. Zriedkavo ideme denne pod päť – šesť kilometrov a to za každého počasia. Treba sa tiež zmieriť s tým, že má veľmi tvrdohlavú povahu. Ak si niečo zoberie do hlavy, najlepšie sa dá odradiť upútaním záujmu a preorientovaním na inú činnosť. To všetko sa však dá zvládnuť, len sa treba obrniť vyššou dávkou trpezlivosti. Odmenou sú potom neopakovateľné zážitky z poľovačiek, na ktoré sa spomína aj po rokoch.
