Kresťanskodemokratické hnutie je politická strana, ktorá pôsobí na Slovensku od roku 1990. Presnejšie vznikla ustanovujúcim snemom, ktorý sa konal dňa 17. februára 1990 v Nitre. Dňa 23. februára bola následne zapísaná Ministerstvom vnútra SR. Patrí medzi najstaršie strany pôsobiace na Slovensku.
KDH vychádza z kresťanského kultúrneho odkazu Európy a snaží sa uplatniť kresťanské a konzervatívne hodnoty. Je pravicovo zameraná.
Vznik tohto politického subjektu vychádzal z iniciatívy katolíckych disidentov, ktorí po novembri 1989 vyzývali k zakladaniu kresťanskodemokratických klubov. Za prvého predsedu strany bol zvolený Ján Čarnogurský, ktorý na tomto poste zotrval do roku 2000.
Už hneď pre stranu v prvých voľbách KDH získalo 19,21 percenta voličských hlasov a 31 mandátov v Národnej rade SR a 25 kresiel v oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR). Umiestnilo sa tak na druhom mieste hneď za hnutím Verejnosť proti násiliu (VPN).
Výsledky však pre stranu boli sklamaním, keďže KDH v prieskumoch pred voľbami viedlo omnoho viac. Strana sa stala súčasťou koalície pod vedením Vladimíra Mečiara, ktorú tvorili okrem nej strany VPN, Demokratická strana (DS), Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI).
V roku 1991 malo KDH 50 000 členov. Po páde Mečiarovej vlády a rozpadu VPN v apríli 1991 sa stal novým predsedom vlády Ján Čarnogurský. V tejto funkcii zotrval do 24. júna 1992.
Na sneme v novembri roku 1991 bol do postu predsedu KDH opätovne zvolený Ján Čarnogurský. Avšak jeho protikandidát Ján Klepáč nesúhlasil s vedením strany. Skupina sústredená okolo neho navrhovala konfederatívne usporiadanie ČSFR a prípadné referendum o samostatnom Slovensku. Pre spory vo vnútri KDH sa táto skupina následne rozhodla založiť v marci 1992 vlastný politický subjekt s názvom Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH).
Do týchto volieb KDH zvolilo heslo Stabilita dnes – prosperita zajtra. Avšak preferencie strane klesli. Získalo len 8,89 percent platných voličských hlasov a 18 poslaneckých kresiel. Umiestnilo sa v opozícii. Vládnou stranou sa stala HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom, ktorá v týchto voľbách získala 37,26 percent hlasov a vytvorila koalíciu spolu so Slovenskou národnou stranou (SNS), ktorá dosiahla 5,4 percenta hlasov. Na druhom mieste sa umiestnila Strana demokratickej ľavice (SDĽ)s 14,70 percentami hlasov.
Jednalo sa o prvú vládu samostatného Slovenska, najskôr pôsobiacu ako vláda Slovenska v rámci ČSFR. Začiatkom marca 2014 predniesol vtedajší prezident SR Michal Kováč správu o stave Slovenskej republiky, kde vyslovil svoje výhrady voči vládnemu kabinetu a jej premiérovi. Dňa 11. marca toho istého roku vyslovila Národná rada SR voči vláde nedôveru. Pád druhej Mečiarovej vlády bol neodvratný.
O pár dní neskôr bol vymenovaný vládny kabinet na čele s Jozefom Moravčíkom. KDH sa tak na krátky čas stalo vládnou stranou. V novej vláde získalo KDH päť kresiel:
V jeseni 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, ktoré KDH priniesli 10,08 percenta hlasov a 17 poslaneckých kresiel. Skončilo na štvrtom mieste (za HZDS-RSS, ľavicovou koalíciou Spoločná voľba a Maďarskou koalíciou). Strana sa stala najsilnejšou opozičnou stranou.
Kandidátka KDH v parlamentných voľba 2014 pozostávala aj s bývalých členov VPN a ODÚ. Na sneme strany, ktorý sa konal v decembri v roku 1994 bol na čelo KDH znovu zvolený Ján Čarnogurský. Podpredsedami strany sa stali Ivan Šimko, Mikuláš Dzurinda, Ján Fígeľ a František Mikloško.
Po šiestich rokoch vznikla v KDH opäť nová alternatíva. Vtedajší podpredseda KDH pre ekonomiku Mikuláš Dzurinda oznámil v októbri 1996 svoju kandidatúru na miesto predsedu KDH. Na Republikovej rade neuspel. Bol to práve Dzurinda, ktorý inicioval vznik Modrej koalície a dňa 29. októbra 1996 v Bratislave došlo k podpisu novej dohody. Išlo o účelové zoskupenie, ktoré tvorili tri opozičné strany:
Modrá koalícia sa zmenila v roku 1997 na Dúhovú koalíciu a pridali sa k nej strany Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených Slovenska (SZS). Neskôr sa toto politické zoskupenie premenovalo na Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK). Jej hovorcom a potom predsedom sa stal Mikuláš Dzurinda.
V septembrových parlamentných voľbách SDK, ktorej súčasťou bolo KDH získala 26,33 percent voličských hlasov a 42 mandátov. Voľby vyhralo HZDS so ziskom 27 percent hlasov a 43 poslaneckých kresiel. Na vytvorenie vlády to však nestačilo. KDH ako súčasť SDK sa stala vládnou stranou spolu so Stranou demokratickej ľavice – SDĽ, Stranou maďarskej koalície – SMK, Stranou občianskeho porozumenia – SOP. Post premiéra obsadil podpredseda KDH a predseda SDK Mikuláš Dzurinda. Predseda KDH Ján Čarnogurský získal stoličku ministra spravodlivosti.
Keďže Slovenská demokratická koalícia bolo dočasné zoskupenie s cieľom vyhrať parlamentné voľby v roku 1998, jeho členovia sa mali podľa dohody po čase vrátiť do pôvodných strán. Niektorí poslanci KDH na čele s Mikulášom Dzurindom tento krok odmietli.
Po sporoch vo vnútri SDK tak uvedená časť poslancov združených okolo Dzurindu zakladá nový politický subjekt s názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ), ktorý bol zaregistrovaný Ministerstvom vnútra SR dňa 18. februára 2000. Jeho predsedom sa stal Mikuláš Dzurinda.
V roku 2000 si Kresťanskodemokratické hnutie zvolilo po desiatich rokoch nového predsedu Pavla Hrušovského, nakoľko Ján Čarnogurský nekandidoval.
V dňoch 20. až 21. septembra 2002 sa konali opäť parlamentné voľby, ktoré vyhralo so ziskom 19,5 percenta hlasov HZDS, no premiérom SR sa opäť stal Mikuláš Dzurinda, predseda Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), ktorú podporilo 15, 09 percenta voličov.
Mikuláš Dzurinda podpísal koaličnú zmluvu s predsedom Strany maďarskej koalície (SMK) Bélom Bugárom, ktorú podporilo vo voľbách 11,16 percenta voličov, Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Pavlom Hrušovským, ktoré získalo 8,25 percenta a 15 poslaneckých kresiel a predsedom Aliancie nového občana (ANO) Pavlom Ruskom, ktorú podporilo 8,01 percenta oprávnených voličov.
Vládu vymenoval 16. októbra 2002 prezident Rudolf Schuster.
Na začiatku februára 2006 z vládnej koalície odišlo KDH po spore s SDKÚ-DS. Na Slovensku sa následne konali predčasné voľby.
Príčinou sporu bolo ultimátum, ktoré Kresťanskodemokratické hnutie dalo premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Buď bude na najbližšom rokovaní vlády predložený návrh na schválenie Zmluvy o výhrade vo svedomí, alebo KDH opustí koalíciu. Keďže Dzurinda ultimátu odmietol vyhovieť, opúšťajú traja ministri KDH vládu – ministri spravodlivosti, vnútra a školstva následne podali prezidentovi demisiu. Kabinet opúšťa aj predseda parlamentu a KDH Pavol Hrušovský.
Prijatie Zmluvy o výhrade vo svedomí plynulo zo záväzkov, ktoré Slovensko prijalo v zmluve s Vatikánom ešte v roku 2000. Jej vypracovanie bolo aj v Programovom vyhlásení vlády, preto KDH žiadalo, aby boli záväzky splnené. Vládnuca Dzurindova strana to však odmietla s tým, že minister spravodlivosti, ktorý text zmluvy spolu s Vatikánom pripravil, nemal na to žiadnu kompetenciu a zmluva obsahuje veľké nedostatky. S týmto tvrdím KDH nesúhlasilo.
Predčasné parlamentné voľby priniesli KDH zisk 2006 8,31 percenta hlasov a 14 poslaneckých mandátov. Strana kresťanských demokratov prešla do opozície. Víťazom volieb sa stala strana Roberta Fica. Prezident Ivan Gašparovič nový kabinet vymenoval 4. júla 2006. Vládu tvorili zástupcovia Smeru, ktorý získal vo voľbách 29, 14 percenta hlasov voličov, zástupcovia SNS, ktorú volilo 11, 73 percenta voličov a ĽS-HZDS, ktorá získala hlasy 8, 79 percenta hlasov voličov.
Vo februári 2008 KDH aj poslanecký klub opustili poslanci Vladimír Palko, Pavol Minárik, František Mikloško a Rudolf Bauer.
V októbri 2009 počas snemu došlo k zmene postov vo vedení KDH. Novým lídrom hnutia sa stal bývalý europoslanec Ján Figeľ, ktorý tak po deviatich rokoch vystriedal Pavla Hrušovského.
Po parlamentných voľbách 2010 sa stala premiérkou vlády volebná líderka SDKÚ-DS Iveta Radičová.
Vymenoval ju 8. júla 2010 prezident Ivan Gašparovič, ktorý po voľbách poveril na zostavenie vlády Roberta Fica, predsedu víťaznej strany Smer-SD, ktorá získala vo voľbách 34, 79 percenta hlasov voličov, no koalíciu vytvorili strany SDKÚ-DS so ziskom 15,42 percenta hlasov voličov, strana Sloboda a Solidarita (SaS) so ziskom 12,14 percenta, KDH s 8,52 percenta ( 15 mandátov) a strana Most –Híd s 8,12 percenta voličov.
KDH obsadila nasledujúce posty vo vláde:
V roku 2011 vo vláde Ivety Radičovej nastala kríza. Spôsobili ju spory ohľadom schválenia posilnenia právomocí Európskeho nástroja finančnej stability označovaného tiež za záchranný fond eurozóny.
Strana SaS s jeho schválením nesúhlasila. Odôvodnila to napríklad tým, že to je v rozpore so solidaritou v rámci EÚ, kedy chudobnejšie Slovensko by malo prispieť na záchranu bohatšieho štátu, akým podľa strany bolo Grécko. Takisto tento návrh podľa nich porušoval vládny program.
Iveta Radičová spojila hlasovanie o navýšení eurovalu s vyjadrením dôvery vláde. Hlasovanie sa konalo 11. októbra 2011 a výsledkom bol pád vlády. Poslanci Národnej rady totiž neschválili posilnenie záchranného mechanizmu. Za euroval hlasovalo 55 poslancov, avšak potrebných bolo aspoň 76 hlasov.
Patrili medzi nich všetci prítomní poslanci SDKÚ-DS, KDH a Mosta-Híd. Všetci poslanci SaS hlasovali proti, okrem Martina Fecka. Euroval nepodporil ani líder Obyčajných ľudí Igor Matovič a ďalší traja poslanci za OKS. Proti záchrannému mechanizmu bola aj SNS. SMER – SD, ktorý bol v opozícii, nehlasoval.
V predčasných marcových parlamentných voľbách 2012 hnutie získalo 8,82 percenta hlasov a do parlamentu sa dostalo 16 poslancov KDH. Víťazom sa stala strana Smer-SD, ktorá so ziskom 44,41 percenta mohla vytvoriť jednofarebnú vládu. KDH sa ocitlo v opozícii.
V máji 2012 zo strany kresťanských demokratov vystúpili poslanci Daniel Lipšic a Jana Žitňanská. Vo februári 2013 odišiel z KDH aj poslanec Radoslav Procházka.
Marcové voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2016 znamenali znova víťazstvo pre stranu SMER -SD. Strana Roberta Fica získala 28,28 percenta voličských hlasov (49 mandátov). KDH v týchto voľbách získala iba 4,9 percenta hlasov a nedostala sa tak do Národnej rady SR. Druhá sa umiestnila strana Sloboda a Solidarita s 12,10 percentami a tretia OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽaNO-NOVA) s 11,02 percentami.
V júni 2016 sa novým predsedom KDH stáva Alojz Hlina, ktorý v parlamentných voľbách 2012 kandidoval z 9. miesta kandidátky strany OĽaNO a bol zvolený za poslanca Národnej rady SR. Svoju pozíciu predsedu hnutia obhájil aj počas 27. snemu KDH v Ružomberku, ktorý sa konal 17. marca 2018.
KDH sa stalo od roku 1990 členom Európskej demokratickej únie (EDÚ) a členom Medzinárodnej demokratickej únie (IDE). Od júla 2002 je hnutie Asociovaným členom Európskej ľudovej strany (EPP). KDH je tiež členom Kresťanskodemokratickej internacionály (CDI).
Ako uvádza hnutie kresťanských demokratov na svojej stránke, základne kamene svojho programu opiera o kresťanské a konzervatívne hodnoty, ale prichádza aj s inováciami a novými myšlienkami. Podľa KDH Slovensko potrebuje cestu zodpovednosti a solidarity, dôslednej spravodlivosti a úprimného vlastenectva.
Chcú prinášať do politiky slušnosť, kompetentnosť a zmysel pre politiku ako službu verejnosti na všetkých jej úrovniach. To je podľa nich cesta nielen k uchovaniu kultúry a identity, ale aj k usporiadanému, udržateľnému rozvoju v čase globalizácie a nových výziev, a zároveň aj hrozieb.
Ich hodnoty vychádzajú z kresťanskej inšpirácie, ktorá do centra politiky kladie ľudskú osobu s jej sociálnym, duchovným a materiálnym rozmerom – človeka, ktorý je súčasťou rodinného, národného i svetového spoločenstva.
Sú odhodlaní chrániť život od počatia po prirodzenú smrť, manželstvo ako zväzok muža a ženy a právo rodičov na výchovu detí.
Ich programom je efektívne podporovať modernú infraštruktúru, vzdelanosť, vedu a výskum, a taktiež rozvoj regiónov, aby sa Slovensko stalo tvorivou spoločnosťou s inovatívnou ekonomikou. Aby bolo Slovensko kultúrne vyspelou, hospodársky konkurencieschopnou, sociálne súdržnou a environmentálne zodpovednou krajinou .
