Tento text tu vlastne ani nemal byť! Malo tu byť úplne iné zamyslenie.
Avšak keď som ho už mal napísané, nechtiac som ho vymazal. Vlastne neuložil. Na otázku, či treba súbor uložiť, som omylom potvrdil – nie. V danej chvíli bol kurzor môjho PC na nesprávnom mieste a ja som bol odrazu „mimo kurzu“. Pričom paradoxne som písal (a vlastne aj píšem) o človekovi, ktorý bol vo svojej dobe „v kurze“. Tak bol predstavený už pred týždňom a tak ho predstavuje aj evanjeliový úryvok, ktorý sa číta v rímskokatolíckych kostoloch túto nedeľu:
Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.
A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: „Vyrovnajte cestu Pánovi,“ ako povedal prorok Izaiáš.“
Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil. (Jn1, 6-8, 19-28)
Ján Krstiteľ bol vo svojom čase, keď verejne vystupoval a krstil, naozaj „in“. „Fičal“, bol hviezda, celebrita. Mal úžasný ohlas, „sledovanosť“, veď, ako sme čítali pred týždňom u Marka, „prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania.“ Jeho slovo malo váhu a silu. A keď bol na vrchole svojej popularity, keď si väčšina jeho obdivovateľov myslela, že je prisľúbený, očakávaný Mesiáš, keď bol „hotový“, mohol to potvrdiť a uložiť tento súbor do pamäti svojich súčasníkov. Avšak jeho kurzor bol na polohe „nie“. Nie omylom, ako to bolo u mňa, ale úmyselne. Ján sa nedal zviesť, odolal pokušeniu byť jednotkou. On totiž postupoval kontinuálne. Pochopil, že jeho životným poslaním je naplniť slová prorokov, najmä Izaiáša a Malachiáša, o príprave cesty, pôdy pre Mesiáša. Pričom práve napĺňanie, uskutočňovanie proroctiev, teda Božieho slova, robilo jeho slovo neuveriteľne účinným – slovom Božím. A keby bol v danej chvíli, pri dialógu s poslami, povedal niečo iné, tak túto silu stratí. Stratí zmysel svojej činnosti, opodstatnenie svojho kázania, doslova seba samého. Preto hovorí: „Nie som Mesiáš… Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi, ako hovorí prorok Izaiáš.“ Toto vyznanie, ako to nazýva Ján evanjelista, je vlastne priznanie sa k sebe samému, k svojmu miestu v Božom pláne spásy. Čím úplne prirodzene prichádza k ohláseniu Krista a vydaniu svedectva o Jeho veľkosti.
Vydanie svedectva o Bohu, tak ako nám to prezentuje tento príbeh, teda neznamená vzdať sa seba, ale naopak, byť naplno sebou. Nájsť svoje opravdivé „ja“, to čo ma robí sebou samým. Naopak – podľahnutie pokušeniu, upadnutie do hriechu, život mimo Boha je o tom, „byť niekým iným“. Byť inde, ako patrím, robiť niečo iné, ako je moja podstata. Je to je o tom, že sa dám zviesť zo svojej cesty životom, na cestu, osud, obraz niekoho iného.
Je to logické. Ak Boh (Boží Syn – Ježiš Kristus) je Pravda, tak je pravda i o mne, o mojej podstate, o tom, čo ma robí sebou samým. Teda, ak vydávam svedectvo o tom, aký v skutočnosti som, teda prezentujem pravdu o sebe, vydávam svedectvo o Pravde, o Bohu.
Začiatkom tohto týždňa som cestou autom na starej audiokazete počúval rozhlasovú hru o Edite Steinovej, sv. Terézii Benedikte z kríža. Autor – Mišo Kováč Adamov, zachytil okrem násilnej smrti hlavne situáciu okolo jej konverzie. Táto židovka sa totiž vďaka svojim štúdiám fenomenológie na univerzite v Kolíne venovala i sv. Terézii z Avily. Jej spisy ju natoľko oslovili, že sa stala kresťankou, čo však bola veľká rana pre jej rodinu. Matka jej vyčítala, že opustila tradíciu, zvyky, rodinu, a tak vlastne zaprela nielen svoj pôvod, ale i seba samu. Edita oponovala, že opak je pravdou. Ako vášnivá filozofka hľadala pravdu. O svete, o Bohu, o ľuďoch, o sebe. A našla ju v Kristovi. Nenašla pritom nejaké svoje nové ja, ale seba samu, pôvodnú, vo svojej podstate i v božom pláne spásy. Tento svoj postoj neskôr potvrdila, keď ako rehoľná sestra bola kvôli židovskému pôvodu deportovaná do Osvienčimu. Nevyužila možnosť ujsť, lebo chcela trpieť so svojim národom, za ktorý trpel aj jeho najväčší syn – Ježiš Kristus.
Pre mnohých kresťanov sa príprava na Vianoce spája aj s tzv. vianočnou spoveďou. Niektorí sa jej boja – a veľmi úprimne. Uvedomujú si totiž, že ak to so zmierením s Bohom myslia vážne a úprimne, treba sa niečoho vzdať. Svojich hriechov, náklonností, zlých kontaktov, nesprávnych postojov… Môže ich to „ochudobniť“, už to nebudú celkom oni. V duchu vyššie povedaného by som chcel všetkých takto zmýšľajúcich povzbudiť, že opak je pravdou. To čo je na nás zlé, hriešne, to je len nános, to nie sme my. Očistenie od tohto nánosu je vlastne nájdenie seba samého vo svojej podstate a kráse. Zmierenie s Bohom, stotožnenie s Jeho pohľadom na svet i na mňa, je stotožnenie s Pravdou. S pravdou o mne. Myslím, že aj z tohto dôvodu bývalý pápež – Ján Pavol II., keď hovoril o priblížení sa k Bohu, používal výzvu „nebojte sa!“
Nuž, pôvodne to dnes malo byť úplne iné zamyslenie. Populárnejšie, dokonca i s vtipom a trefnými poznámkami na niektoré skupiny našich veriacich. Bol som veľmi smutný, keď som ho vymazal. Teraz však vidím, že nebolo o mne, že nebolo celkom pravdivé. A preto ďakujem, že som ho neuložil. Teším sa z toho. Pričom podobne milé objavovanie, radosť z hľadania pravdy o sebe, prajem v ostatných dvoch týždňoch pred Vianocami i Vám.