Bolo to hneď na druhý deň ako bola správa zverejnená v médiách. Celá diskusia, ktorá sa v nasledujúcich dňoch rozvinula ma inšpiruje pozrieť sa v kontexte odchodu aj na zážitok 3 apoštolov, ktorých Ježiš zobral na horu premenenia. Čítame o ňom na 2. pôstnu nedeľu v rímskokatolíckych kostoloch.
„Asi o osem dní po týchto slovách Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli. Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A kým hlas doznel, ostal Ježiš sám. Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.“
Lk 9, 28 – 36
Osem dní pred týmto príbehom Ježiš oznámil svojim apoštolom prekvapivú, nepríjemnú a ťažko prijateľnú správu. Hovoril o svojom odchode. A ten nevyzeral príliš lákavo. Utrpenie a ešte k tomu veľa, zavrhnutie od autorít náboženských aj národných, zabitie a smrť. Spomenul aj vzkriesenie, ale to znelo vtedy ako cudzie slovo. A keď dodal, že kto chce ísť za ním, má zobrať svoj kríž a nasledovať ho, tak to bolo možno medzi jeho žiakmi „na uterák.“
Možno aj preto, aby sa na to pozreli z inej perspektívy, zobral Ježiš 3 z apoštolov zo sebou. Jeho samého čakal totiž veľmi zaujímavý rozhovor. Rozhovor o jeho odchode. O smrti, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme. Celé sa to udialo v atmosfére modlitby, do ktorej vstúpili dvaja mužovia, pre apoštolov veľmi dobre známi a rešpektovaní: Mojžiš a Eliáš. Reprezentanti 2 „stánkov“ symbolizujúcich v Starom zákone Božiu prítomnosť: „stánok Zákona“ ako pripomienka minulosti. A „stánok Proroctva“ ako očakávanie budúcnosti. To, čo ma oslovuje na príbehu je, že počas tohto dôležitého rozhovoru Peter a jeho 2 kolegovia sú premožení. Spánkom. Mali možnosť počúvať o takej dôležitej téme akou je odchod Ježiša. A oni zaspia… Zobudia sa už len na tú časť, kedy sa hovorí, ba kedy je vidieť výsledok toho, čo prinesie Ježišov odchod. Tým výsledkom je Božia sláva. Nie sláva Ježiša, človeka, učiteľa, proroka, ktorý by zostal. Ale sláva Boha, ktorému jedinému oslava prináleží a patrí. S úsmevom premýšľam o tom, ako inak sa zrazu apoštoli chovajú, keď sa jedná o iný odchod. Odchod Mojžiša a Eliáša. Rozprávanie o Ježišovom odchode prespali. Ale toto ich naplno prebudilo. Chceli by ich ešte zdržať, majú nápad. Peter navrhuje riešenie: postaviť 3 stánky, aby sláva Božej prítomnosti z minulosti či budúcnosti bola prežívaná skrze Ježiša v prítomnosti. Zdržovať Boha v jeho plánoch, áno, v tomto zostaneme ako ľudia navždy majstri. Až tajomný oblak, ktorý všetko zahalí a hlas, ktorý znovu pripomína a obnovuje Ježišovu identitu milovaného a vyvoleného Syna (mimochodom identita každého z nás!), hlas ktorý vyzýva k poslušnosti to všetko rozrieši. Ježiš a apoštoli zostávajú sami.
Poobzerajme sa okolo seba. Poznáme ľudí, ktorí sa držia na svojich postoch zubami nechtami, aj ináč. Ide totiž o ich ľudskú slávu. A výsledkom je poriadna bieda života. V politike, v kultúre, v športe, v cirkvi. Všade je prítomný tento element: ešte sa zdržím. Možno, že Boh hovorí o odchode, ale ľudia sa radi necháme premôcť spánkom, keď sa to nejakým spôsobom týka mňa, či môjho odchodu. Možno je to tak, že len keď človek poslúchne Boha a odíde vtedy, kedy má, vtedy prežiari aj tento svet kúsok Božej slávy. A čo je jej výsledkom? Nie azda kráčanie k plnosti života a zmyslu toho, pre čo sme tu?
Jeden môj kolega humorne zodpovedal na katechizmovú otázku „Akú milosť poznáš?“ takto: Milosť posväcujúcu, milosť pomáhajúcu a milosť odchádzajúcu. Teda aj umenie odísť je milosť. V modlitbe o ňu prosím pre seba veľmi často. Nie je dôležitá moja sláva. Ale sláva, Otca, Syna, Ducha Svätého, ktorej pochopenie nech v nás rastie teraz i na veky vekov.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
