Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci.
Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí.
Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“
Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“
Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“
Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc.
Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli.
Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov.
Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“
Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
(por Jn 6,1-15)
V prvom čítaní dnešnej nedele je dnes kvôli chlebu sluha proroka Elizea v šoku. A to hneď dvakrát. Najprv z toho, že má aj po svojej ľudsky oprávnenej námietke, na prorokovo slovo, stovke chlapov rozdeliť dvadsať malých jačmenných chlebíkov, aby sa z toho najedli. Druhý krát, keď sú chlapi najedení a chleba ešte zvýšilo.
Podobný šok zažívajú v evanjeliu apoštoli, kde Ježiš vezme päť jačmenných chlebov a dve ryby, ktoré dostal apoštol Ondrej od istého chlapca. Mesiáš sa ich ako nový prorok chystá predložiť zástupu, v ktorom je iba chlapov aspoň päťtisíc. Od apoštolov žiada, aby ľudí usadili a predložili im to málo, čo doniesli, ale čo prešlo jeho rukami. Iste sú z toho v šoku. A ten sa ešte stupňuje, keď si všetci berú, koľko chcú a apoštolom pribudne nová úloha pozbierať odrobiny, čo zostali po jediacich. Nazberajú dvanásť košov.
V čítaniach nedeľných evanjelií sme dnes oproti minulému týždňu preskočili z evanjelia Markovho do Jánovho. Nepreskočili sme však, ako na to upozornil aj kolega, tému Ježišovej vnímavosti na prirodzené potreby tých, ktorí sa zhromažďujú okolo neho. Evanjelista Ján nám ju dnes ešte prehĺbil. Ježiš sa zázračne postará a zachráni od hladu tých, čo ho prišli počúvať.
Avšak ako bol skúšaný Elizeov sluha, či verí slovu proroka a cez neho Bohu, tak je skúšaný aj Filip a s ním ostatní apoštoli. Ježiš sa pýta, kde nakúpia chlieb, aby nasýtili zástup. Trápna otázka. Bolo jasné, že nie je možné ľudskými silami zabezpečiť potrebné jedlo. Ale apoštoli mali usádzať ľudí na zem, akoby ho pre nich mali už zabezpečené.
Zostať a urobiť, čo požadoval človek s jeho obmedzenými silami a možnosťami, ale vystupujúci v Božom mene, znamenalo vieru, že s jeho ľudským rozmerom tam pôsobí ešte iný, ale silnejší rozmer. Ten Boží.
Musím sa priznať, že mám podľa mňa ľudsky oprávnené námietky k celej situácii okolo odvolania trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Chcel by som hneď poznať pravdu a vidieť spravodlivosť. Pripadá mi trápne dávať uspokojivú odpoveď iným tam, kde ju ako človek nemám a nevidím ani sám pre seba. Počúvam a rozhliadam sa naokolo po vševedúcich názoroch, ktorých som spoznal už celkom dosť. Niektorí majú asi vo všetkom jasno, lebo môžu spievať podľa nôt nejakého chlebodarcu. Ale títo ľudia sú mi v ich ľudskom postoji vzdialení. Vôbec to nie je tá ľudskosť, ktorú si vážim. Bližší sú mi tí, čo teraz ako Elizeov sluha alebo Ondrej s Filipom, vyslovia svoju bezradnosť a s vedomím vlastnej slabosti hľadajú odpoveď. Pozorujem Ježišovu vnímavosť pre môj a náš ľudský rozmer. Zároveň poznávam, že sa ho musím učiť prekročiť, aby viera dozrela. V duchu viery prijímam, čo sa deje, aj keď ešte nechápem. Toto žiada Ježiš od tých, ktorí mu chcú naozaj rozumieť. Nie len to, čomu porozumel dav. Tí čo ostali iba pri ľudskom rozmere, sa chceli Ježiša zmocniť a ustanoviť ho za kráľa, aby z jeho moci dostávali svoj pozemský chlieb. Takú hru Ježiš neprijal. Nešlo totiž o to, aby si naklonil zástup, ale aby budoval vieru. Vieru, že sa za ľudskou obmedzenou prirodzenosťou, jeho samého i jeho spolupracovníkov skrýva, ba práve pre tú jej slabosť prejavuje silnejší rozmer. Ten Boží.
Ďakujem sestrám a bratom, na ktorých som zbadal odlesk takejto viery a je mi povzbudením kráčať ďalej v duchu druhého čítania tejto nedele: „aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou; znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (por. Ef 4,1-3).
