Máme veľa práce, aktivity, záujmy. Je dobre, že sa človek nenudí. Na strane druhej je zase dobré, keď ten čas predsa len máme, keď sa vieme zastaviť a v pokoji pozrieť na svoj život, oddýchnuť si. Liturgia slova na dnešnú nedeľu nám ponúka Boží pohľad na náš život. Aj keď sme možno zvyknutí na vysoké tempo a zamestnanci na to, že zamestnávateľ veľa vyžaduje, predsa v prípade Boha je to iné. Ako sa píše v Knihe Múdrosti, dáva nám čas: „…to, že si pánom všetkého, robí ťa zhovievavým ku všetkému… súdiš láskavo a spravuješ nás veľmi zhovievavo…svojim synom si dal dobrú nádej, že po hriechu dávaš príležitosť na pokánie“ (Múd 12,13-19). Toto čítanie, ktoré je v poradí prvé, nás pripravuje na slová v evanjeliu, kde Ježiš Kristus v podobenstve o pšenici a kúkoli hovorí o tom, že hospodár-Boh necháva rásť oboje až do žatvy. Necháva im čas, neničí všetko hneď:
Predniesol im aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ . K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?“ On im vravel: „To urobil nepriateľ.“ Sluhovia mu povedali: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ On odpovedal: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“ (Mt 13,24-30)
O pár veršov ďalej toto podobenstvo sám Ježiš Kristus aj vysvetlil:
„Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13, 37-43)
Z týchto úryvkov je zrejmé, že „Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý“, ako hovorí jedno z našich prísloví. Každý z nás má čas na to, aby bol dobrou pšenicou a prinášal úrodu. Ba dokonca Boh ide ďalej, v istom zmysle slova môžem povedať, že na Božej roli sa z kúkoľa môže stať pšenica, čo v našom svete je nemožné. Ako som citoval vyššie knihu Múdrosti, Boh dáva totiž čas aj na zmenu života, na pokánie, na zanechanie hriechu. Vtedy sa – obrazne povedané – stáva z kúkoľa pšenica, zlý život sa mení na dobrý. Až taký milosrdný je Boh. Ba dokonca ide ešte ďalej. V ďalšom – druhom čítaní – apoštol Pavol hovorí, že Boh nielenže je trpezlivý, čaká a odpúšťa. On ešte aj prichádza na pomoc našej slabosti. Pavol píše, že Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo sa nevieme ani poriadne modliť, a tak Boží Duch prichádza a prihovára sa za nás (porov. Rim 8,26-27).
Akékoľvek by sme mali predstavy o Bohu, myslím, že v týchto čítaniach sa črtá pre každého človeka veľká nádej. Aj keby sme boli akokoľvek neschopní, nemožní, bezvýznamní alebo hriešni, nič z toho nie je pre Boha problém. Problém vo vzťahu k nemu si môžeme vytvoriť len my sami – a to odmietnutím jeho lásky. So všetkým ostatným si poradí.