Dramaturgička, spisovateľka a výtvarníčka Dana Hlavatá len v marci poslala na pulty kníhkupectiev svoj román pre „ženy z mäsa a kostí“ Hľadám muža na zjedenie, no pero jej zjavne nevyschlo. Už 8. decembra pokrstí svoju dvanástu knižku plnú humoru i vážnych problémov, ktoré dokáže namiešať len sám život. Román s názvom Čo na ňom vidíš uvedú do života krstní rodičia Iveta Malachovská a Ján Filc. Literárny večer v bratislavskej kaviarni Kafe Scherz na Palisádach oživí autorské čítanie z knihy za hudobného doprovodu Lukáša Goleja.
O tom, čo čitatelia nájdu na stránkach novej knihy, ako aj o spisovateľských rituáloch a každodenných malých bojoch, ktoré zvláda s humorom jej vlastným, nám porozprávala samotná autorka.
V týchto dňoch pokrstíte Váš najnovší titul „Čo na ňom vidíš“. Čo čaká čitateľov na jeho stránkach?
Čaká ich opäť to, čo je príznačné pre moju tvorbu – humorné pero. Dúfam, že sa mi podarí aspoň na pár stranách čitateľa rozosmiať, aj keď táto knižka má dve polohy. Úsmevnú a vážnu. Ide v nej o príbeh dvoch sestier, ktoré žijú v jednej galaxii, no v dvoch diametrálne odlišných svetoch. Kým jedna je maminou dvoch synov, tá druhá si stále hľadá životného partnera. Do vzťahov sestier zasahuje nielen ich matka, ale aj nepredvídateľné okolnosti, ktoré sestry nepostavia proti sebe, ale naopak, ich krásny súrodenecký vzťah sa ešte väčšmi prehĺbi. Muži sú v ich živote dominantní, takže v knižke „Čo na ňom vidíš“ opäť hľadá každý lásku, no nie je to vždy jednoduché.
Posledný román je zároveň Vašou dvanástou publikovanou knihou. Okrem toho ste napísali nespočetné množstvo rozhlasových hier, dramatických pásiem, rozprávok, poviedok, fejtónov a krimi príbehov. Nemáte strach z toho, že Vaša „studňa nápadov“ raz vyschne?
Určite mi to neraz napadlo. Píšem a publikujem od svojich štrnástich rokov, čo je presne 40 rokov. Jediné obdobie, kedy som nepísala, a to bolo celých 8 mesiacov, keď som sa učila na štátnice a písala diplomovku. Ale to bolo pred 28 rokmi. Odvtedy som nikdy takú prestávku nemala a dúfam, že sa mi v hlave nikdy nevytvorí tvorivé vákuum. Je naozaj hrozné žiť samej so sebou, lebo ten pretlak myšlienok sa nedá vypustiť ani ušami, ani ústami, jednoducho ho musí človek dostať na papier. A život, aj keby tom malo znieť sprofanovane, prináša deň čo deň čosi nové. Nie je nič jednoduchšie ako ho počúvať a pozerať sa naň s otvorenými očami.
Truman Capote písal poležiačky, Gertrude Steinová za volantom odstaveného auta a Vladimir Nabokov písal na lístočky, aby mohol sled deja kedykoľvek premiestniť a upraviť. Máte aj Vy nejaký rituál, ktorý dodržujete pri písaní?
Rituál nie, to nemôžem povedať. No rozhodne mám celé roky popísané zvyčajne ruky, od dlaní až po lakte, kedy mi napadne hoci v autobuse nejaká myšlienka a nemám poruke žiadny papier. Potom sa čudujem, keď si umývam ruky, čo som tou poznámkou chcela. Pri posteli mám zápisník a keď ma v noci prepadne myšlienka, rýchlo si ju zapíšem poslepiačky, aby som sa celkom neprebudila. Stane sa, občas, že mám okolo postele ráno niekoľko papierikov. K napísaniu knižky si však robím celé týždne poznámky, príbeh nosím v hlave. Poviedka je iný žáner. Tam stačí malinký podnet a je na svete.
Píšete, pracujete v Slovenskej televízii ako dramaturgička a skúšali ste už aj vitráž, asambláže, keramiku, aranžovanie kvetov či maľovanie olejovými farbami. Štyri výstavy a vyše tristo predaných obrazov hovorí samo za seba. Je vôbec niečo, čo nedokážete?
Nedokážem sa dostať ani zo zatvoreného auta a všetko, čo zaváňa technikou, mi spôsobuje zimomriavky nielen na zátylku, ale aj v hlave. Som jednoducho štepená proti technike a logickému uvažovaniu. Kým som sa naučila ovládať mobil, zničila som tri. Jednému som vytrhla anténu, druhý som utopila v rozšľahaných vajciach na praženicu a ten tretí, ten mám erárny, s tým som si už potykala.
S humorom ide všetko ľahšie – alebo sa pokladáte za dieťa Šťasteny?
Ja neviem. Hovorí sa, že človek má tvár do štyridsiatky s akou sa narodil, po štyridsiatke, akú si zaslúži. Ak máte tvár posiatu vráskami smiechu, vôbec si ju nemusíte dať naťahovať na plastickej chirurgii. Ja som spokojná so svojím životom. Jediné na čom mi záleží, sú moje deti a dúfam, že raz aj deti mojich detí a tiež na tom, aby moje knižky pobavili svojich čitateľov.
Váš posledný román je o „nespojiteľnom, ktoré sa spojí a o nezlučiteľnom, ktoré sa zlúči“. Ako to vnímate Vy – malý zázrak či každodenná realita?
Je to príbeh, ktorý celkom iste zažil ktokoľvek z nás. Ako sa vraví, najlepšie a najzaujímavejšie príbehy píše sám život. A potom sme tu my, ktorí ho už len spíšeme. Dúfam, že svojich čitateľov nesklamem, ale pri čítaní tak trochu zabudnú na mrchavé počasie, na to, že ich čosi kdesi bolí. Nemyslím napríklad koleno, ale hlavne dušička.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
Dana Hlavatá (1957, Bratislava) pracuje ako dramaturgička v Slovenskej televízii. Pod jej perom sa zrodili tri desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, televízne scenáre, rozprávky, stovky kriminálnych i životných príbehov, fejtónov a poviedok. Vydala dvanásť kníh, medzi nimi aj romány Už mi nič nehovor, Hľadám muža na zjedenie a najnovší román Čo na ňom vidíš. Jej rozprávky dostali divadelnú podobu a objavili sa ja v Čítanke pre ZŠ. Získala literárne ocenenia doma aj v zahraničí a jedna z jej poviedok bola preložená do 27 jazykov. Dana Hlavatá sa stíha venovať aj výtvarnej tvorbe. Je matkou dvoch synov, vďaka ktorým sa pozerá na svet cez prizmu humoru.
Literárny večer spojený s prezentáciou knihy sa uskutoční 8. decembra o 18:30 v kaviarni Kafe Scherz na Palisádach a je otvorený pre širokú verejnosť. Kniha Čo na ňom vidíš vychádza vo vydavateľstve Marenčin PT.
