Litva, Lotyšsko a Estónsko sú od Slovenska relatívne blízko a vo viacerých ohľadoch sú nám podobné. Napriek tomu nie sú tieto krajiny častým turistickým cieľom Slovákov. Rozhodne však majú čo ponúknuť.
Vedomosti o pobaltských republikách sa v našich končinách zväčša zužujú na to, že ležia na severe, patrili k Sovietskemu zväzu, bol tam komunizmus a ich hlavné mestá sa všetkým pletú. V našich správach sa objavujú len zriedka. Aké sú teda pobaltské republiky? So Slovenskom majú podobnú minulosť. Sú to rovnako postkomunistické krajiny, s Rusmi boli v bližšom kontakte, ako im bolo milé a svoju novú tvár hľadajú ako členovia Európskej únie, do ktorej vstúpili zarovno s nami. Najbohatším pobaltským štátom je Estónsko, ktoré zároveň ako jediné prijalo za svoju menu euro. Od Litvy a Lotyšska sa odlišuje aj jazykovo. Estónčina patrí do skupiny ugrofínskych jazykov spolu s maďarčinou či fínštinou. Naproti tomu litovčina a lotyština patria medzi baltské jazyky, ktoré vraj majú blízko k slovanským jazykom. Treba ale povedať, že so slovenčinou sa tam určite nedohovoríte. Tromfom starších ročníkov tu bude ruština, mladší využijú angličtinu. Všetky tri pobaltské republiky majú menej obyvateľov ako Slovensko. Obyvateľov Estónska je len 1,5 milióna, Lotyšsko má 2,5 milióna a Litva 3,5 milióna obyvateľov. Sú to rovinaté krajiny a ich najvyššie vrchy dosahujú nadmorskú výšku len okolo 300 metrov.
Stredoveký Tallinn plný turistov
Tallinn stavali Dáni a jeho názov je vraj skomoleninou z „taani linn“, čo znamená „dánsky hrad“ alebo „dánske mesto“. Staré mesto bolo postavené v 13. až 17. storočí a je na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Obopínajú ho zachované stredoveké hradby. Údajne až dve tretiny budov Starého mesta si zachovali svoj pôvodný vzhľad. Tallinn určite nespĺňa typickú predstavu o hlavnom meste postkomunistickej krajiny. S množstvom hanzovných domov skôr evokuje Nemecko. Najznámejšia trojica týchto pôvodných gotických domov sa volá Tri sestry. Centrum Tallinnu je krásne zrekonštruované a najmä cez leto plné turistov. Už na prvý pohľad ich tu je najviac spomedzi trojice pobaltských štátov. Vysedávajú na terasách nespočetného množstva reštaurácií a kaviarní. Je tu veľa Fínov, ktorí to sem majú na skok a chodia sem za lacným pitím, jedlom a zábavou. Ceny v pobaltských štátoch sú prijateľné. Samozrejme, treba počítať s tým, že v centrách hlavných miest sú najvyššie. Typickým suvenírom z Pobaltia sú šperky a výrobky z jantáru, čo súvisí s históriou tohto územia. V minulosti tadiaľto viedla známa Jantárová cesta. Treba si dať ale pozor na to, že lacné šperky zaručene nie sú z pravého jantáru, ide len o napodobeninu. Srdcom Tallinnu je Radničné námestie s gotickou radnicou. Tallinn sa môže pochváliť aj najdlhšie fungujúcou lekárňou v Európe, ktorá je v prevádzke už do roku 1415. Neprehliadnuteľný je Kostol svätého Olafa, ktorého veža pôvodne dosahovala výšku 159 metrov. Ako uvádzajú pramene, kostol bol zrejme jednou z najvyšších stavieb v Európe i na svete. Dnes je po mnohých požiaroch a prestavbách nižší, stále je však najvyššou stavbou v Starom meste.
Pohodová Riga a radikálni Lotyši
Lotyšská Riga so zhruba 700-tisíc obyvateľmi je najväčším mestom Pobaltia. V minulosti patrila rovnako ako Tallinn do zväzu hanzovných miest zameraného na diaľkový obchod. Keďže hanza vznikla v Nemecku, v pôvodnej mestskej architektúre cítiť silný nemecký vplyv. Kým Tallinn má trojicu starých hanzovných domov Tri sestry, tu sú pre zmenu Traja bratia. Riga je príjemné mesto. Má krásne historické budovy, stredoveké uličky, rušné námestia aj oázy zelene priamo v centre. Vďaka početným mostom ponad rieku býva niekedy prirovnávaná k Prahe alebo Parížu. Takmer na žiadnej pohľadnici z Rigy nechýba Radničné námestie s radnicou a krásne vyzdobeným Domom čiernych hláv. Kedysi sa v ňom združovali slobodní obchodníci, ktorí vraj ešte nestihli ošedivieť z rodiny. Nezávislosť od Sovietskeho zväzu získali všetky tri pobaltské republiky v roku 1991. Lotyši majú na svojich bývalých okupantov Rusov asi najťažšie srdce. Dokonale to demonštrujú výsledky referenda z februára 2012 o tom, či sa má stať ruština, ktorou hovorí 30 percent obyvateľstva, druhým oficiálnych štátnym jazykom. Až 74,8 percent ľudí hlasovalo proti. Na výsledku sa určite podpísal aj fakt, že 14 percent obyvateľov krajiny nemá lotyšské občianstvo, tým pádom ani nemôže voliť. Lotyšsko má najviac príslušníkov národnostných menšín v celej Európskej únii. Etnickí Lotyši tvoria len 61 percent obyvateľstva. Rusov a ďalšie národnosti sa štát snaží „polotyštiť“ radikálnym nariadením – kto chce získať občianstvo, musí prejsť testom z lotyšského jazyka, histórie krajiny a musí ovládať štátnu ústavu. Občianstvo napríklad nemôžu získať bývalí agenti KGB, ani nikto, kto po roku 1990 propagoval komunizmus. Deti, ktoré sa narodili ruským rodičom po roku 1991, už majú automaticky lotyšskú a nie ruskú národnosť.
Vilnius – mesto kostolov
Hlavné mesto Litvy Vilnius býva niekedy označované ako „malý Rím Pobaltia“. Všade, kam sa človek pohne, natrafí na nejaký kostol – či už katolícky, protestantský, pravoslávny alebo synagógu. Zatiaľčo v Estónsku sa k cirkvám hlási len tretina obyvateľov, Litovci sú veľmi pobožný národ. Nad mestom sa týči hora s troma krížmi a priamo v centre je najvýznamnejšie pútnické miesto Pobaltia – kostol s obrazom čiernej Madony, ktorému sa pripisujú zázračné účinky. Vo Vilniuse žila pred druhou svetovou vojnou obrovská 100-tisícová komunita Židov, ktorí tvorili až 45 percent obyvateľov mesta. Dnes ich tu je už len zlomok z tohto čísla.
Hlavné mesto Litvy sa môže pochváliť tým, že sa na jeho území nachádza „štát v štáte“. Samozrejme, nejde o skutočný štát v pravom slova zmysle. Recesistickú republiku Užupio si založili ešte v 90-tych rokoch minulého storočia miestni umelci. Má vlastnú vládu aj ústavu, ktorá napríklad zakotvuje právo byť šťastný, robiť chyby, nepoznať svoje povinnosti a „zomrieť, ale to nie je povinnosťou“. Dnes už je republika plná turistov a nie bohémov. Tí zrejme odišli niekam inam, keďže ich miestečko, kde chceli žiť inak ako okolitý svet, sa ocitlo vo všetkých turistických sprievodoch po Vilniuse. V uliciach mesta možno cez leto natrafiť na ďalší fenomén – svadby všade, kam sa človek pohne. Nikde inde som nevidela toľko svadieb ako počas návštevy Pobaltia a najviac ich bolo práve vo Vilniuse. V tejto oblasti je zvykom, že nevesta so ženíchom a svadobčanmi v pätách sa prechádzajú po meste a zastavujú sa na miestach, ktoré sú významné alebo pre nich niečo znamenali. A tak sme videli napríklad nevestu v svadobných šatách, ako sa napcháva pri pouličnom stánku hotdogom (najprv sme mysleli, že chudiatko nemá na svadobnú hostinu). Zrejme sa práve tam zoznámila so svojím nastávajúcim alebo tam chodievali často spolu jesť, ktovie. Pre nás trochu zvláštny zvyk. Nevesty zametajú ulice dlhými svadobnými šatami a nechápajúci zahraniční turisti si ich neustále fotia. V rámci svojej prechádzky po meste novomanželia pripínajú zámok so svojimi menami na niektorý z mostov. Ako symbol svojej lásky, ktorá má trvať navždy, ho zamknú a kľúč hodia do rieky. Mnohé mosty v Pobaltí sú plné takýchto zámkov.
