V rozľahlej stepi južnej Sibíri sa rozprestiera mesto, v ktorom sa na cudzincov pozerajú s obavami a počudovaním, aby im vzápätí venovali svoje srdce – Omsk.
Hoci je Omsk dôležitým železničným uzlom, v ktorom sa spájajú dve vetvy Transsibírskej magistrály, my sme pred vlakom uprednostnili lietadlo. A hneď po nástupe na palubu nám bolo jasné, že akonáhle opustíme Moskvu, začneme objavovať to pravé Rusko. Ako jediné „inostranky“ (cudzinky) sme si vyslúžili zopár nepriateľských pohľadov od našich spolucestujúcich v baraniciach, ale to bola jediná nepríjemnosť na našej 2700 km dlhej ceste do mesta, kam v minulosti posielali nepohodlných intelektuálov za trest do exilu.
Pri pohľade z lietadla na obrovskú tajgu vám ako prvé napadne otázka, prečo vlastne v takej nehostinnej pustatine pokrývajúcej 573 km2 vzniklo mesto. Odpoveď je pritom prostá – kvôli bezpečiu a surovinovým zdrojom. Bol to práve slávny ruský cár Peter I., kto vyslal na začiatku 18. storočia vojenskú expedíciu po toku rieky Irtyš s cieľom nájsť naplaveninové zlato. A ako prvý vojenský oporný bod na juhozápadnej Sibíri vznikla pevnosť Omsk, ktorú v tom čase obývalo asi 700 vojakov a kozákov. Postupne sa mesto rozrastalo až do dnešných miliónových rozmerov a získalo status druhého najväčšieho mesta na Sibíri- hneď za svojim odvekým rivalom a zároveň najbližším susedom Novosibirskom.
Dopravný chaos
Na systém dopravy v Omsku si musíte chvíľu zvykať, pričom platí hlavný princíp prísť a čakať. Na niektorých zastávkach síce nájdete tabuľky s číslami a rozvrhom, ale aj samotní domáci vám povedia, že „na to by sa veľmi nespoliehali“. Takisto sa nedá zistiť, na ktorých zastávkach autobus stojí – vždy viete iba smer, ktorým autobus ide. Takže treba skúšať alebo sa pýtať. Napríklad konduktora – človeka, ktorého prácou je voziť sa v autobuse a vymienať desaťrubľovky za lístky.
Miestni preto oveľa radšej využívajú na presun po meste maršrutky – žlté alebo biele minibusy, ktoré jazdia po určitých líniách, ale zastavia vám kdekoľvek na nich zamávate – samozrejme, ak majú miesto. Jednoducho naskočíte, pomocou svojich spolucestujúcich podáte 11 rubľov šoférovi, ktorý zvláda otáčať sa a preberať peniaze rovno za jazdy a už sa veziete. Až dovtedy, kým na šoféra nezakričíte, aby vám zastal. Je to rýchle a pohodlné, len musíte vedieť, kam idete a kričať po rusky.
Nenechajte si ujsť
Na prvý pohľad sa zdá, že mesto vyzerá ako jedna obrovská Petržalka. No o to viac sa na pozadí škaredých panelákov vynímajú nádherné architektonické pamiatky. Väčšina z nich sa nachádza priamo v centre, ktoré je tvorené dvoma rovnobežnými ulicami – nazvaných po dvoch najväčších ideológoch robotníckeho hnutia – Leninovi a Marxovi. V širšom okolí týchto ulíc nájdete hneď niekoľko prekrásnych budov – Katedrálu sv. Mikuláša (Nikoľskij sobor), Omské dramatické divadlo, Dopravnú akadémiu, Vojenskú akadémiu, Múzeum výtvarných umení, Knižnicu Puškina alebo železničnú stanicu. Dominantou mesta je Katedrála Nanebovzatia Panny Márie (Uspenskij sobor), ktorá bol pôvodne postavená v 19. str. v novoklasicistickom štýle. Avšak v čase sovietskych represií bola zbúraná a na jej mieste sa objavila obrovská fontána. Chrám dali začiatkom 21. storočí opäť postavať a fontánu dnes pripomína len fragment z nej – socha srnky stojaca po boku kostola.
Čo sa v Omsku určite oplatí, je návšteva niektorého z množstva divadiel. Dramatické, hudobné, bábkové – všade ponúkajú kvalitné predstavenia za ceny neporovnateľne nižšie než sme zvyknutí. Okrem milovníkov kultúry si v Omsku prídu na svoje aj vyznávači športov – najmä tých zimných. Na zjazdové lyžovanie síce nie sú v okolí podmienky, zato bežecké trate na vás číhajú na každom rohu. Dokonca aj na školskom ihrisku, kde deti bežkujú počas telesnej. Rovnako je to aj s klziskami. Hokejové zápasy Avantgardu sa hrajú v krásnej novej Omsk aréne, ale menšie ľadové plochy nájdete takmer v každej štvrti. K najvychýrenejším patrí štadión Červená hviezda, kde sa na obrovskom vonkajšom klzisku môžete korčuľovať až do odpadnutia, dokonca aj po zotmení pri umelom osvetlení.
Kúsok domova
Ak by ste na ďalekej Sibíri na chvíľu zatúžili pripomenúť si domov, môžete zájsť do reštaurácie „U Švejka“ na ulici Marxa, kde podávajú typické české špeciality. Je to spomienka na krátke pôsobenie Jaroslava Haška v tomto meste. Bol jedným z československých interbrigadistov, ktorí sa tu pod vedenim M.R. Štefánika zdržali po 1. svetovej vojne. Aj keď Jaroslav Hašek už medzi obyvateľmi Omsku pomaly upadá do zabudnutia, opak platí o jeho slávnom krajanovi – Jaromírovi Jágrovi. Hviezda hokejového tímu Avangard sa v meste, ktoré žije športom a hokejom obzvlášť, teší nesmiernej obľube. Rovnako ako iný slávny spisovateľ – M.F. Dostojevskij, ktorý si v tunajšom väzení odpykal svoj trest.
Pri prechádzke po najrušnejšej ulici v meste – ulici Lenina, sa zas dostávame na miesto, ktoré nám pripomenie Bratislavu. Na jej konci totiž stojí celkom nenápadná, ale pre nás o to milšia socha nazvaná jednoducho Sťopa. Vyzerá takmer na nerozoznanie od nášho Čumila, o ktorom sa hovorí, že je najšťastnejším mužom v meste, lebo si užíva pohľad zospodu pod ženské sukne. Hoci Rusky minisukne nadovšetko milujú, predsa len má chudák Sťopa v tomto situáciu sťaženú kvôli počasiu. Horúce leto trvá iba necelé dva mesiace a od októbra do apríla sa teploty takmer stále držia pod bodom mrazu. No a v najtuhšej zime sa pripravte aj na mínus tridsiatky.
Na druhej strane si v Omsku môžete vychutnať až 300 slnečných dní v roku. Tie sa dajú využiť na „guľanie“ (prechádzky) po centre alebo po brehu pomaly sa roztápajúcej rieky Irtyš, prípadne na potulky po ruskom lese. V prítmí tisíciek briez sa na chvíľu môžete ocitnúť v básňach Michaila Lermontova a naplno si užiť typickú ruskú záľubu – zbieranie hríbov, opekanie šašlikov, popíjanie vodky a spievanie srdcervúcich ruských melódií.
Za svetlými zajtrajškami
Prečo sa Rusi tak radi utápajú v žalostných piesňach a alkohole pochopíte, keď prejdete okolo množstva rozpadajúcich sa pustých závodov. Strojárske a zbrojárske továrne, ktoré kedysi vyrábali lietadlá a tanky pre sovietsku armádu a zamestnávali tisíce ľudí dnes stoja osamotené a zabudnuté na okraji mesta ako nemá výčitka kapitalistickému systému. Náš zlatozubý šofér Kosťa nám pohotovo vysvetlil, že „za všetko môže Gorbačov a jeho perestrojka“. Dovtedy mal každý v meste prácu, závody a poľnohospodárske družstvá prosperovali. V súčasnosti je situácia iná, okrem hŕstky bohatých bežní obyvatelia Omsku žijú z ruky do úst a snažia sa prežiť najlepšie ako vedia. Ale aj tak väčšina z nich považuje svoje mesto za najlepšie na svete.
Foto: Jana Franeková
Foto: Jana Franeková
Foto: Jana Franeková
Foto: Jana Franeková
Foto: Jana Franeková
Omsk je jednoducho miesto, ktorého krásu pochopíte až po pár dňoch. Za sivými panelákmi nájdete ukryté prekrásne chrámy, za zachmúrenými tvárami ľudí objavíte skutočnú ruskú srdečnosť a pohostinnosť. Na začiatku sa budete cítiť ako nevítaný a na konci ako vážený hosť. A tento pocit vo vás ostane ešte dlho potom, ako sa vrátite.
