Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Dve terénne vozidlá, osem cestovateľov, tridsať dní, šesť krajín a vyše 10,000 kilometrov – tak sa dá v číslach zhrnúť expedícia za polárny kruh, na ktorú sa koncom júla vydala skupina mladých Slovákov. Po skúsenostiach z expedície na Ukrajinu (5700 km) a do krajín Balkánu (5400 Km) to energický tím láka stále ďalej – do surových oblastí nepoznačených turistickým ruchom.
Petrohrad
K Petrohradu sme sa priblížili okolo desiatej, čiže za svetla. Mali sme súradnice na jediný kemp, ktorý som našla na nete. Naša navigácia Andrejka vstupom do Ruska začala prepočítavať a nadobro sa stratila, na čo sme vôbec neboli pripravení a ostali iba s turistickou ilustrovanou 3D mapou centra v ruke. Miesto kempu sme našli, ale milý pán pri závore nám vysvetlil, že už nejakú chvíľu neexistuje a poslal nás do iného spriateľeného kempu na druhý koniec mesta. Prešli sme úplne novým obchvatom z mostov a tunela, ktoré viedli cez Fínsky záliv a asi po hodine (stále za jemného svetla) sme prišli do kempu „Olgino“. V kempe bola stále cítiť stará socialistická atmosféra. Old-school hotel s nefunkčnou plavárňou, recepčné v košeliach so štýlom zo 70.rokov, malé chatky so špicatou strechou… A skoro nikto na tom veľkom priestranstve nebol. My ako autocamp sme sa mohli postaviť kdekoľvek, takže sme si vyhliadli miestečko na tráve hneď pri lese, kúsok od kempujúcich Nemcov, Švédov a Angličanov.
Ráno nás zobudili Kala s Maťom vychystaní s tým, že tu sa čas posúva ešte o hodinu dopredu, čo sme celý predchádzajúci deň netušili. Bývali sme na okraji mesta, takže sme zakúsili čaro miestnej MHD a s pomocou inštrukcií od tiet z hotela sme sa za hodinu a pol cesty autobusom (17 zastávok) a metrom dostali do centra. V Stalinovom meste je všetko strašne obrovské. Paneláky, budovy, cesty… teda až na porcie jedál. Ochutnali sme šašlík, teplý aj studený boršč, rybaciu ‚uchu‘, vyprážané filety kalamárov, ale aj hot dogy na ulici a všetky porcie boli viditeľne menšie od tých našich.
Centrum dýchalo históriou, síce mladou, ale bola všade. Akýmkoľvek smerom sme sa vybrali alebo pozreli, boli tam obrovské budovy z 18.-19. storočia. Samozrejme sme sa zastavili pri hlavných turistických pamiatkach. Keďže bol prvý štvrtok v mesiaci, Ermitáž sme vychytali zadarmo. Čo nám študentom bolo v zásade jedno, keďže neplatíme, ale aspoň Kala bez ISICu ušetrila. Lenže tým pádom sme čakali v 200 metrov dlhej rade, kde boli len stánky s Coca Colou za 3 eurá. Nepochybne to ale stálo za to. Táto obrovská pompézna stavba ukrývala expozíciu porovnateľnú s Louvrom, svetové mená od staroveku až po súčasnosť. Tým, že mesto je tak veľké, strašne dlho nám trvalo, kým sme sa dostali od jednej pamiatky k druhej a tým pádom nám neostával čas na bezcieľne potulky mestom.
Uchodení sme si o ôsmej večer sadli, zhodli sme sa, že už nevládzeme a išli smerom do kempu na metro na Nevskom prospekte. Čo nás na meste najviac prekvapilo, bola jeho čistota- všetci chodili disciplinovane po chodníkoch a aj upratovacie čaty nonstop zametali. Takže prívlastok ‚výkladná skriňa Ruska‘ je určite oprávnený. V meste sme strávili dva dni a každé ráno a večer sa v kempe strašne rozpršalo, takže sme využili naše nové pohodlné a hlavne zateplené gumáky od Novesty, v ktorých sme všetci štyria pobehovali po kempe.
Druhý deň bol v meste jemný chaos, keďže paragáni oslavovali svoj deň. Mesto bolo plné značne opitých chlapov a žien v ich typických námorníckych tielkach, autá s otvorenými dverami a zástavami jazdili trúbiac po meste. A do toho bol piatok, čiže Petrohradčania sa začali presúvať von z mesta. My sme sa začali presúvať s nimi a tým sa začala 1,5 hodinová epizódka ‚Stratení v Petrohrade‘. Stále iba s mapou centra, v zápachach a s, podľa nás, absolútne zlým značením ciest, sme blúdili po meste, po jednosmerkách, po uliciach, kde sa dá odbočiť iba doprava. A keď sme sa konečne vymotali, Kelso zahlásil pamätnú vetu: ‚Ja sa nečudujem, že Nemci toto mesto nedobili, oni tu zablúdili.‘
