Na bavorskom vidieku neďaleko mesta Windischeschenbach vznikol v 80. rokoch minulého storočia jeden z najambicióznejších geologických projektov v Európe. Nemecký hlbinný vrt KTB (Kontinentales Tiefbohrprogramm der Bundesrepublik Deutschland) mal vedcom umožniť nahliadnuť do vrstiev zemskej kôry, kam sa dovtedy podarilo dostať len veľmi zriedka.
Pôvodným cieľom bolo dosiahnuť hĺbku približne 12 kilometrov a získať cenné údaje o horninách, teplote, seizmickej aktivite či pohybe podzemných tekutín. Hoci sa plánovanú hĺbku nepodarilo dosiahnuť, projekt priniesol množstvo poznatkov, ktoré dodnes využívajú geológovia po celom svete.
Video: Takto dnes vyzerá geovedné centrum
Ak vás zaujíma, ako vyzerá miesto jedného z najvýznamnejších geologických experimentov v Európe, pozrite si zábery z dnešného geovedného centra:
Jeden z technologicky najnáročnejších vedeckých projektov svojej doby
Prípravy projektu sa začali už počas 70. rokov. Samotné hlbinné vŕtanie odštartovalo v roku 1987 a vyžadovalo vývoj úplne nových technológií. Bežné vrtné zariadenia totiž nedokázali spoľahlivo pracovať v podmienkach, kde vládol extrémny tlak aj vysoké teploty.
Vedci chceli získať čo najpresnejší obraz o stavbe zemskej kôry. Zaujímalo ich zloženie hornín, ich fyzikálne vlastnosti, šírenie seizmických vĺn, pohyb tekutín v puklinách aj procesy, ktoré prebiehajú hlboko pod našimi nohami.
Po niekoľkých rokoch sa vrt podarilo prehĺbiť na konečných 9 101 metrov. V roku 1995 bol projekt ukončený, pretože ďalší postup komplikovali technické limity, extrémne podmienky vo veľkej hĺbke aj rastúce finančné náklady.
Napriek tomu patrí KTB dodnes medzi najvýznamnejšie vedecké projekty v oblasti geológie.
Teplota v podzemí vedcov prekvapila
Jedným z najväčších problémov bola teplota, ktorá rástla rýchlejšie, než ukazovali pôvodné výpočty.
V hĺbke približne deviatich kilometrov namerali vedci teplotu okolo 265 °C. Takéto prostredie predstavovalo obrovskú záťaž pre vrtné hlavice, elektronické zariadenia aj materiály používané pri vŕtaní.
Čím hlbšie vrt smeroval, tým náročnejšie bolo udržať techniku v prevádzke. Práve vysoké teploty patrili medzi hlavné dôvody, prečo sa projekt nepodarilo doviesť až k plánovaným dvanástim kilometrom.
V hlbinách objavili vodu tam, kde ju mnohí nečakali
Jedným z najzaujímavejších objavov bolo potvrdenie prítomnosti tekutín vo veľkých hĺbkach zemskej kôry.
Vedci zistili, že voda sa nachádza aj v drobných puklinách hlboko pod povrchom. Tento objav pomohol lepšie pochopiť procesy, ktoré ovplyvňujú pohyb hornín aj vznik zemetrasení.
Výskum zároveň ukázal, že elektrická vodivosť hornín vo veľkých hĺbkach sa správa odlišne od dovtedajších vedeckých predpokladov. Tieto poznatky sa dnes využívajú pri výskume seizmickej aktivity, geotermálnej energie aj pri modelovaní procesov prebiehajúcich vo vnútri našej planéty.
Odkiaľ sa vzali príbehy o „hlasoch z podzemia“?
Okolo projektu sa postupne začali šíriť rôzne legendy. Niektoré tvrdili, že vedci počas vŕtania zachytili zvláštne hlasy alebo dokonca „zvuky z pekla“.
V skutočnosti však nešlo o nič nadprirodzené.
Citlivé prístroje umiestnené vo vrte zaznamenávali seizmické vlny, mikrootrasy hornín a vibrácie spôsobené prirodzenými geologickými procesmi. Niektoré nahrávky pripomínali hlboké dunenie či monotónny hukot, čo neskôr podnietilo vznik množstva senzačných príbehov.
Geológovia však zdôrazňujú, že išlo o úplne prirodzené fyzikálne javy spôsobené pohybom hornín, napätím v zemskej kôre a seizmickou aktivitou.
Zaujímavosťou je, že niektoré z týchto seizmických záznamov sa neskôr využili aj v umeleckých projektoch, ktoré pracovali so skutočnými vibráciami zachytenými hlboko pod zemským povrchom.
Aj rekordné vrty prenikli len do nepatrnej časti Zeme
Hoci viac než deväťkilometrová hĺbka pôsobí impozantne, v porovnaní s rozmermi našej planéty ide len o nepatrnú vzdialenosť.
Polomer Zeme dosahuje približne 6 371 kilometrov, takže aj najhlbšie vrty ľudstva zasiahli iba malú časť zemskej kôry. Pod ňou sa nachádza zemský plášť a ešte hlbšie jadro planéty, ku ktorým sa dnešná technika ani zďaleka nedokáže dostať.
Napriek tomu už niekoľko kilometrov pod povrchom panujú podmienky, ktoré predstavujú pre techniku aj vedcov obrovskú výzvu. Vysoký tlak, extrémne teploty, seizmická aktivita aj prítomnosť podzemných tekutín robia z hlbinného vŕtania jednu z technologicky najnáročnejších disciplín.
Geovedné centrum funguje dodnes
Areál vo Windischeschenbachu slúži aj dnes ako vedecké a vzdelávacie centrum.
Výskumníci tu pokračujú v monitorovaní seizmickej aktivity, sledujú fyzikálne procesy prebiehajúce v zemskej kôre a využívajú údaje získané počas projektu KTB pri ďalších geologických výskumoch.
Dominantou celého areálu zostáva vysoká vrtná veža, ktorá dodnes pripomína jeden z najodvážnejších vedeckých projektov modernej geológie.
Rekord stále patrí sovietskemu Kolskému superhlbokému vrtu
Hoci nemecký projekt priniesol množstvo významných objavov, rekord najhlbšieho vrtu na svete stále patrí Kolskému superhlbokému vrtu na Kolskom polostrove v Rusku (v čase začatia projektu v Sovietskom zväze).
Vŕtanie sa začalo v roku 1970 a postupne dosiahlo rekordnú hĺbku 12 262 metrov, ktorú sa dodnes nepodarilo prekonať.
Aj tam vedcov prekvapili vyššie teploty, než predpokladali pôvodné výpočty. Objavili tiež vodu viazanú v horninách vo veľkých hĺbkach, čo zmenilo dovtedajšie predstavy o podzemných procesoch.
Projekt bol napokon zastavený pre extrémne teploty a technické obmedzenia, ktoré znemožnili pokračovať vo vŕtaní.
Práve s Kolským superhlbokým vrtom sa neskôr začali spájať známe internetové legendy o údajne zachytených „hlasoch z pekla“. Tieto príbehy však nikdy neboli potvrdené. Odborníci sa zhodujú, že ide o hoaxy a senzačné tvrdenia, ktoré sa začali šíriť médiami a neskôr internetom. Takéto zvuky nepredstavovali nič nadprirodzené – išlo o nesprávne interpretované alebo úplne vymyslené príbehy, ktoré nemajú oporu vo vedeckých dôkazoch.
