V roku 1935 sa austrálske úrady rozhodli bojovať proti škodcom cukrovej trstiny pomocou biologickej ochrany. Do štátu Queensland preto priviezli ropuchy obrovské (Rhinella marina), od ktorých si sľubovali, že pomôžu znížiť početnosť chrobákov poškodzujúcich plantáže. Projekt však nepriniesol očakávané výsledky. Ropuchy sa síce v novom prostredí úspešne rozmnožili, no škodcov výraznejšie neobmedzili a samy sa stali jedným z najznámejších inváznych druhov v Austrálii.
Video o histórii ropúch obrovských v Austrálii
Farmári hľadali spôsob, ako ochrániť úrodu
V prvej polovici 20. storočia spôsobovali pestovateľom cukrovej trstiny v Queenslande problémy viaceré druhy chrobákov. Ich larvy poškodili korene rastlín, čo sa prejavovalo nižšími výnosmi a ekonomickými stratami.
V tom čase sa biologická ochrana rastlín považovala za moderný prístup. Myšlienka nasadiť prirodzeného predátora namiesto chemických postrekov sa preto zdala logická a perspektívna.
Prvé ropuchy dorazili v roku 1935
V júni 1935 bolo z Havaja do Austrálie privezených prvých 102 ropúch obrovských. Po príchode boli umiestnené do chovu, kde sa rýchlo rozmnožili.
Už v priebehu niekoľkých mesiacov bolo v okolí plantáží vypustených približne 2 400 jedincov. Cieľ bol jasný – obmedziť škodcov a pomôcť pestovateľom cukrovej trstiny.
Ukázalo sa, že ropuchy nie sú vhodným riešením
Neskôr sa však ukázalo, že ropuchy nedokázali účinne zasahovať proti hlavným škodcom cukrovej trstiny. Larvy, ktoré spôsobovali najväčšie škody, sa nachádzali v pôde alebo pri koreňoch rastlín, kde ich ropuchy len ťažko mohli loviť.
Dospelé chrobáky sa navyše často zdržiavali vo vyšších častiach rastlín, takže kontakt medzi nimi a ropuchami bol obmedzený. Biologická kontrola preto nepriniesla výsledky, aké jej autori očakávali.
Treba však dodať, že už v tom období existovali odborné varovania pred možnými rizikami zavedenia cudzieho druhu do austrálskej prírody. Niektorí vedci upozorňovali, že následky môžu byť nepredvídateľné.
Z nového druhu sa stal invázny problém
Hoci ropuchy nesplnili svoj pôvodný účel, v austrálskom prostredí sa im mimoriadne darilo. Rýchlo sa rozmnožovali a postupne sa rozšírili na rozsiahle územia severnej Austrálie.
Ich šíreniu pomohla vysoká prispôsobivosť, nedostatok prirodzených nepriateľov a schopnosť obsadzovať nové biotopy. Dnes sa ich výskyt rozprestiera na miliónoch štvorcových kilometrov.
Nebezpečné sú pre mnohé pôvodné živočíchy
Ropucha obrovská disponuje jedovými žľazami, ktoré produkujú silné toxíny slúžiace na obranu pred predátormi. Toxické látky sa nachádzajú vo vajíčkach, žubrienkach aj dospelých jedincoch.
Mnohé austrálske druhy hadov, jašteríc, krokodílov či vačkovcov sa počas evolúcie s podobnou obranou nestretli. Keď sa pokúsia ropuchu zožrať, môžu utrpieť vážne zdravotné následky alebo uhynúť.
Práve tento vplyv na pôvodné druhy patrí medzi hlavné dôvody, prečo sú ropuchy obrovské v Austrálii považované za významný environmentálny problém.
Príbeh, ktorý sa stal varovaním pre celý svet
Prípad ropuchy obrovskej dnes často uvádzajú vedci aj ochranári ako príklad toho, aké nepredvídateľné následky môže mať introdukcia nepôvodných druhov.
Pôvodný zámer bol jednoduchý – pomôcť poľnohospodárom a ochrániť úrodu cukrovej trstiny. Projekt však ukázal, že zásahy do ekosystémov si vyžadujú dôkladný výskum a posúdenie možných rizík.
Austrália chcela rýchlo vyriešiť problém so škodcami cukrovej trstiny. Namiesto očakávaného úspechu však získala invázny druh, ktorý sa rozšíril na veľkú časť územia krajiny. Ropuchy obrovské sa nestali účinnou ochranou plantáží, ale dodnes slúžia ako pripomienka toho, že aj dobre mienené zásahy do prírody môžu mať nečakané následky.
