Prečo by sa mali občania zúčastniť na blížiacich sa voľbách?
Považujem tieto voľby za začiatok veľkej zmeny. Naznačila ju už Iveta Radičová, ktorá jasne hovorila, že aj strany pravice majú problém s mečiarizmom, ktorý do nich prenikol. Keď vyšiel von spis Gorila, tak vidíme zoči-voči, že tu je mafistická chobotnica, ktorá preniká cez politický život. Čiže ak sme v roku 1989 zápasili o to, či budeme mať slobodu, v roku 1998 o to, či slobodná republika bude patriť k Bielorusku, alebo kamsi do neznáma, alebo bude patriť k európskym integrujúcim sa krajinám, tak teraz je pred nami zápas, ktorý nevieme, či potrvá mesiace alebo roky, ale zápas o to, aby občania poslali preč všetkých, ktorí vytvorili zmafizovanú politiku.
Prečo by ľudia mali voliť vašu stranu?
Každá strana a stranička si myslí o sebe, že má recepty na všetko. Ja si to nemyslím. Už 20 rokov si nemyslím, že v tejto krajine môže jednotlivec alebo malá skupina mať recepty na všetko. Môžeme to urobiť len spoločne. Ja som človek, ktorý vždy spolupracoval s aktivistami, s občianskymi hnutiami, tak je to aj na tejto kandidátke Zmena zdola. V minulosti sa presadzovala v Bratislave, pretože sme ako prví zistili, že ani pravica, tie tzv. modré strany, nie sú imúnne pred korupciou. Spoznali sme, že vedenie mesta ignorovalo požiadavky občanov, že robilo neotvorenú, netransparentnú politiku a prichádzalo ku škodám, majetky sa predávali vopred vybratým záujemcom. No a nakoniec keď prišlo ku kolízii okolo zbúrania PKO, tak sa po prvýkrát od novembra zrodil taký pohyb občanov, že vznikli občianske hliadky, ktoré dňom a nocou strážili PKO pred zbúraním. Mestský majetok mal byť zbúraný bez súhlasu mestského zastupiteľstva. Napokon developeri stiahli ruky od PKO a v ďalšom čase sa ukázalo, že Bratislavčania sa chcú už definitívne rozlúčiť s primátorom tohto typu. Zmenila sa politická atmosféra, mesto je otvorenejšie a tá zmena zdola od občianskych aktivistov, až po politiku mesta predsa len zabrala. Takisto vo veľkej politike nepríde k okamžitej zmene, ale musia sa objaviť ostrovy pozitívnej odchýlky tak, ako v časoch pred novembrom 1989. Aj vtedy to nebolo vždy len o prenasledovaní a o bití zo strany policajtov. Väčšina národa podliehala istému druhu korupcie. Bola to vtedy korupcia rôznych foriem, pretože rukojemníkmi režimu boli aj deti, ich možnosť štúdia atď. Nakoniec sa ľudia proti tomuto druhu systému vzbúrili a dnes je čas, aby sa vzbúrili proti tejto korupcii, ktorá ovládla SR.
Z toho, čo hovoríte, dá sa aj vyvodiť to, že za najväčší problém Slovenska dnes považujete práve korupciu?
Sú tu niektoré veci, ktoré sa vlastne z bývalého režimu vrátili a znečistili, alebo kontaminovali politický vývoj Slovenska a zdá sa, že funguje to bez ohľadu na zafarbenie politickej strany. Je to skôr otázka etiky v politike, ako otázka pravice, ľavice, modrých, červených. Jedna z hlavých požiadaviek novembra bolo oddelenie výkonných zložiek moci od politických strán. Prokuratúra, súdnictvo, oddelenie polície. Dnes vidíme, že samotné tieto zložky z politických dôvodov odpočúvajú, alebo rozpracovávajú politických konkurentov, a to vrátane premiérky. To je predsa očividný návrat pred november 89. Tajné služby sa nám postupne vracajú k tým metódam, ktoré mali vtedy a ich moc očividne narastá tak, že sa ich budú politici báť a to bol presne systém do r. 89. Druhý taký typický systém pred r. 89 bola stranícka nomenklatúra. Do funkcií išli len ľudia, ktorých tam určila strana. Teraz tých strán síce máme o niečo viac, ale zdá sa, že stranícka nomenklatúra sa obnovila. Dnes sa tomu hovorí stranícke nominácie a s tým nepohnete. Zdá sa, že vlastne členstvo politických strán spočíva najmä na čakateľoch na stranícku nomináciu. Tretím takým prvkom je samozrejme korupcia. Za bývalého režimu bola nepomerne menšia, hovorilo sa jej často rodinkárstvo. Bez úplatku ste nevybavili vecí, nezískali ste tovar, necestovali ste, atď. V oveľa obludnejšej forme to máme dnes. Koľkí ľudia nemôžu konkurovať v podnikaní, pretože tí podnikatelia, ktorí majú politickú protekciu, majú neuveriteľný náskok a tento proces, ktorému sa kedysi hovorilo mečiarizmus, kde iba vybraní straníci dostávali privatizáciu, dostávali úvery v bankách a spravidla okradli štát o miliardy korún. Tento proces, alebo táto choroba mala zaniknúť po r. 98, ale je zlyhaním práve Mikuláša Dzurindu, ktorý vtedy nadobudol svoj vplyv a funkciu, že sa s tými praktikami nerozlúčil. Gorila dokazuje, že už je otázne, kto vykonáva moc v SR. Tieto voľby začnú proces odstraňovania kontrarevolúcie, ktorá sa dostala rôznymi chodníčkami do slovenského politického života. Takéto prvky ako je stranícka nomenklatúra, výlučne stranícka nomenklatúra v štátnej správe, ako je zneužívanie moci, ako je korupcia a klientelizmus v štátnej správe. To sú prvky, ktoré predsa november vyháňal. To sme zvonením vyháňali.
Čo je naopak podľa vás prednosť Slovenska?
Slovensko v každom prípade dostalo slobodu. Veď aj my v týchto predčasných voľbách, hoci sú vedome nastavené na zimné obdobie, teda strany, ktoré majú moc, vedome robili opatrenia aj v legislatíve, aby obmedzili konkurenciu, aby sťažili šancu mladým ľuďom, ktorí by sa tu postavili proti ich moci. Priškrcuje sa šanca povedať týmto ľuďom, že sú nahí a že by mali už konečne odísť. Ale napriek tomu, napriek všetkým manipuláciám, napriek miliónom bilbordov po Slovensku, vlastný rozum má každý slovenský občan a už viac krát v zlomových voľbách, v zlomových okamihoch v rokoch r. 89 aj 98 dokázal, že on vníma, kto ho podvádza a kto pracuje pre verejný záujem. Občania majú volebný lístok. Nech strany robia čokoľvek, raz za štyri roky musia predstúpiť a vo volebných miestnostiach sa odohrá istá inventúra. Znovu sa dávajú veľké peniaze do oklamania voličov, strany, ktoré včera zneužívali moc, dnes kritizujú iných z toho istého. Zlodej doslova kričí chyťte zlodeja. Máme zdravý rozum a úsudok si musíme urobiť my sami. Bez úsudku voliča nieto demokracie.
Čo je podľa vás najväčší problém fungovania dnešnej EÚ?
EÚ bola založená tak napoly. Treba mať odvahu povedať, že sme súčasťou jednej demokratickej superveľmoci, ktorá potrebuje politický aj ekonomický poriadok, aby dokázala čeliť svetovému vývoju, aby dokázala využiť líderstvo, ktoré má. EÚ má najviac kúpyschopných obyvateľov na svete, niet takého štátu. Lenže zatiaľ je to obor na hlinených nohách. Nemáme žiadnu spoločnú obranu, nemáme spoločnú fiskálnu politiku. Som stúpencom toho, aby Slovensko bolo súčasťou silnej EÚ, ktorá by mala prvky spoločného štátu bez toho, že by zadusila právo každého štátu robiť vlastnú politiku, zodpovedať za ňu a samozrejme aj vystúpiť z EÚ. Ale to sa s tým nevylučuje, aby sme urobili napríklad fiskálnu úniu a aby sme urobili také pravidlá, ktoré nás nebudú hendikepovať v súťaži s USA, s ázijskými tigrami, s obrovskými ekonomikami, ktoré vznikajú v treťom svete. Ak to nespravíme, EÚ sa rozpadne a verte, že je veľa takých, čo ich to poteší. Takí politici pôsobia aj na Slovensku, nie len mimo EÚ, pôsobia aj vo vnútri EÚ, oslabujú európsku menu, oslabujú šancu na integráciu. V prípade Slovenska je to veľmi hazardný postup a ja ho odmietam.
Čiže vašimi prioritami, čo sa týka EÚ, by bola väčšia integrácia?
My sa nebojíme riešenia týchto problémov napríklad vytvorením fiskálnej únie, pretože je očividné, že trvalé oslabovanie eura znehodnocuje naše úspory, znehodnocuje ekonomiku celej EÚ.
Podporili by ste v parlamente zavedenie trvalého eurovalu?
Áno.
Je pre vás povolebná spolupráca s niektorou stranou vylúčená?
Nemusím hovoriť o SNS, pretože to je strana minulosti. Predovšetkým nebudeme spolupracovať so skorumpovanými jednotlivcami, so skorumpovanými politikmi. Dnes sa poukrývajú v stranách a treba o nich otvorene hovoriť. Ja som otvorene hovoril o chybách pána Ďurkovského a pán Ďurkovský nielenže nemohol kandidovať už za primátora, hoci chcel a robil všetko pre to, mal pripravené bilbordy atď. Ale nemohol už kandidovať ani v týchto predčasných voľbách, pretože sme otvorene hovorili o chybách jeho politiky. Takto treba pristupovať aj k politickým stranám. My si nevieme predstaviť spoluprácu s nikým, kto by trval na tom, že bude pokračovať stranícka nomenklatúra. V tom je koreň korupcie v štáte, preto v samotnom štáte máme trvalý konflikt záujmov. Všetci stranícki nominanti predovšetkým slúžia tým, ktorí ich nominovali a verejný záujem nie je pre nich prioritný. Kým trvá tento stav, máme v štáte založené korupčné prostredie a je viac menej vecou zhody okolností, že kde tá korupcia naozaj zožerie miliardy a kde iba menšie peniaze a kde sa nájde eticky pevný jedinec, ktorý aj napriek tomu, že napr. niekto od neho v pozadí požaduje rozhodnutia v neprospech verejného záujmu, tak on to odmietne. Sú samozrejme aj takí. Vytvorenie politickej scény je veľmi ťažké a je súčasťou nášho národného bohatstva. Tú scénu treba ozdraviť a nie zapáliť, alebo vyhodiť do vzduchu. Ozdraviť od chobotnice korupcie. A to, že je to v tejto dobe prvoradá vec, že to nie je už nejaké rečnenie o etike, dokazuje kauza Grécka. Po kauze Grécka predsa každý vidí, že sa dá vykradnúť celý štát. A to štát viac než dvojnásobný, ako je Slovensko. Ak občania nebudú strážiť svoj záujem, vždy sa nájdu takí, ktorí im ho zoberú.
Koľko peňazí plánujete vynaložiť na kampaň pred voľbami?
Odhadujeme, že vieme spomedzi svojich členov zatiaľ vybrať veľmi malú sumu. Usilujeme sa získať aj sponzorov, ale narazili sme na prípady, že ľudia, ktorí nám sľubovali sponzoring, boli vlastne nastrčení nejakými hráčmi z pozadia, ktorí nás chceli zneužiť, alebo chceli nás stiahnuť do netransparentných vecí a tak sa vám priznám, že áno, stojíme takmer s holými rukami. Máme zopár bilbordov po Slovensku, ktoré sotva nájdete v záplave kampane, ktoré vedú bohaté strany a strany, financované gorilami v pozadí. Občan si môže urobiť názor na to, či sa nechá zbalamutiť iba množstvom reklamy, či sa nebude pýtať odkiaľ tá či oná strana zobrala milióny eur na to, aby zaplavila Slovensko reklamou, alebo televíziu reklamou. Či mu to je jedno, že potom tieto veľké peniaze v stonásobnom rozsahu bude chcieť vrátiť zo štátneho rozpočtu a že korupcia bude pokračovať.
Daňové a odvodové zaťaženie. Znížiť, zvýšiť? Ponechať na súčasnej úrovni?
Daňový a odvodový systém si vyžaduje ráznejšie rezy, najmä odvody treba buď znížiť, alebo niektoré odvody zrušiť na to, aby sa rozvinulo zamestnávanie v malých firmách, v rodinných firmách. Treba urobiť odstupňovanejšiu škálu ako je dnes. My sme za to, aby sa bránilo pred zvyšovaním DPH, ktoré zaťažuje príliš nízkopríjmové vrstvy a sme za to, aby sa zvýšili dane z majetku. Na prvý pohľad si poviete, že či sa zo mňa nestal nejaký socialista, no ale žiaden kapitalistický štát nepustil uzdu v daňovej oblasti tak, ako SR. Tu sme zrušili aj daň z dedičstva. Ja som za to, aby nepostihovala niekoho, kto zdedí byt, alebo rodinný dom. Ale my sme pripravili zrušenie daní z dedičstva práve v období, keď sa miliardárska privatizačná generácia postupne odoberala a bola šanca napraviť zlodejstvá, keď už sa inak nenapravili, lebo Mečiarova privatizácia bola v mnohých prípadoch ukradnutím štátneho majetku, napraviť ich aspoň v druhej generácii. V Amerike je vysoká daň z dedičstva, a ak aj tí ľudia nahonobia takým a onakým spôsobom majetok, keď sa odoberú na druhý svet, tak veľkú časť z toho majetku zanechajú na prerozdelenie. A to je okamih, keď dedič, ak má zdediť miliardu, tak oželie, že tretina miliardy pôjde do štátneho rozpočtu, prežije to. Opakujem, netýka sa to ani tam a nemalo by sa to týkať ani u nás štandardného dedičstva ako je rodinný dom, ako je bežný majetok. Majetky v miliardách, ktoré boli nahonobené v 90-tych rokoch, kedy očividne všetky majetky mali súvis so štátnym majetkom a s procesom odštátňovania, no tak prečo by aspoň pri dedičskej dani nemali tí ľudia vrátiť občanom kúsok z toho, čo zobrali?
Ste za zrušenie minimálnej mzdy?
Nie, minimálna mzda má svoju úlohu. Vieme, že sa často nedosahuje, že sa robia triky. Treba o tom otvorenú rozpravu odborníkov.
Ste za zmenu financovania cirkví?
Cirkvi súhlasili so zmenou financovania už v období, keď som sa po roku 1998 vrátil do parlamentu po dlhej prestávke a predsedal som výboru pre kultúru a médiá. S nebohým biskupom Balážom, ktorý viedol Konferenciu biskupov Slovenska, som sa už aj dohodol na tzv. asignačnej dani, čo je taliansky model financovania cirkví, kde každý občan môže dať vybranej cirkvi určité percento svojej dane. Tento proces mal byť pozvoľný, nemala sa naraz cirkev odstrihnúť. Ekonomické osamostatnenie cirkví sa malo rozložiť, pretože to je potrebné k tomu, aby cirkev začala naplno využívať ekonomické majetky, ktoré dostala reštitúciami. Dostala lesy, dostala poľnohospodárske majetky, farmy, alebo možnosť ich založiť. Má obrovskú výmeru pôdy, má veľa potenciálu, na ktorý treba ale čas, aby ho cirkev mohla premeniť na trvale zarábajúci zdroj. Mimochodom cirkev by mohla byť jedným veľkým zamestnávateľom, ktorý by nezamestnával iba kňazov, ale zamestnával by bežných ľudí, ktorí by pracovali na ich farmách alebo ich lesoch tak, ako to bolo v minulých storočiach na Slovensku. Toto by som veľmi cirkvi prial. Zvýšilo by to jej silu, jej sebavedomie aj jej prienik medzi ľudí. Pretože cirkev zavretá v kostoloch, to bol plán, ktorý mali komunisti, keď ju chceli zadusiť. Dnes, keď je cirkev slobodná, mala by si sama priať chodiť do rómskych osád, evanjelizovať nie v Afrike africké deti, ale evanjelizovať, liečiť, presviedčať, bojovať s drogami tu na Slovensku, pretože postupne sa stávame problémovým štátom, ktorý si nevie poradiť s výchovou veľkých častí obyvateľstva, ktoré žijú v osadách, alebo žijú v krajnej núdzi.
Nevnímate vyjadrenia politikov o obmedzení poslaneckej imunity pred voľbami ako pokrytecké?
To je neverending story. Minimálne by mohli poslanci sami prehlásiť, že v prípade priestupku si nebudú uplatňovať imunitu, alebo požiadajú o zrušenie imunity. Aj keby to v parlamente neprešlo, poslanci mali možnosť to deklarovať.