Štvrtkové ráno v hlavnom tábore slovenského kontingentu začalo bežnými rannými aktivitami, ako sú budíček, hygiena. Pre niektorých však začal deň o niečo skôr. „Slovak Compound“ už pred piatou ráno opustil dopravák s logistom, ktorí išli prevziať dôležitú leteckú zásielku zo Slovenska. Okrem potrebných ubytovacích kontajnerov, ochranných rukavíc pre strážnu jednotku a ďalšieho materiálu pre slovenský kontingent, čakala na palube lietadla aj humanitárna pomoc v podobe 500 kusov spacích vakov. Ten bolo treba dočasne uskladniť v priestoroch parku techniky nášho kontingentu v Kandaháre. Lietadlo s voľnou kapacitou na prepravu takého množstva materiálu totiž do Tarin Kowt nelieta každý deň. A práve tam už na humanitárny materiál čakajú príslušníci Provinčného rekonštrukčného tímu, ktorí určia príjemcov, ku ktorým spacie vaky nakoniec poputujú.
Logistika mala teda už od rána kopec vybavovania, ženijná rota pokračovala vo svojich projektoch budovania betónových úkrytov a presťahovania strážnych veží, no a my sme s veliteľom kontingentu podplukovníkom Štefanom Acsaiom vyrazili na kontrolu činnosti slovenských príslušníkov na vstupnom bode do základne KAF v Kandaháre známom ako ECP-5.
Veliteľ strážnej jednotky nás vezie vo svojom aute a preberáme s ním blížiaci sa Ramadán – mesačný moslimský pôst. Podľa skúseností z predchádzajúcich rokov sa dá očakávať zvýšená nervozita lokálneho obyvateľstva pri vstupných procedúrach do základne. „Všetci sa musíme obrniť nekonečnou trpezlivosťou, aby si Afganci naše striktné pravidlá pri kontrolách nezamieňali s nerešpektovaním ich náboženstva,“ hovorí veliteľ strážnej jednotky. Vyhladovaný a smädný človek podľa neho bude vnímať vstupné procedúry ako zbytočné zdržovanie, preto sú zdržanlivosť a trpezlivosť zo strany našich vojakov nevyhnutné. Kapitán pomaly zastavuje auto pri MAIN GATE, kde „strážáci“ kontrolujú dokumenty všetkých vodičov vchádzajúcich do základne. Vystupujeme z teréniaku a zvítame sa s vojakmi v službe. Jeden z nich práve ďalekohľadom spod tieniaceho prístreška zisťuje, či doklad vodiča, ktorý ho podľa predpisov drží vystrčený z otvoreného bočného okna, je postačujúci na to, aby mohol byť vpustený dovnútra. Dostatočná vzdialenosť automobilu od strážneho stanovišťa znižuje riziko ohrozenia vojakov pri prípadnej explózii auta. Doklad je na diaľku v poriadku a vojak dáva svetelný signál na to, aby sa vodič s autom mohol priblížiť k strážnemu stanovišťu. Ďalší vojak v nepriestrelnej veste s nabitým samopalom už priamo kontroluje doklad oprávňujúci vstup do základne a porovnáva tvár vodiča s fotografiou na doklade. Potom pohľadom preverí vnútro auta a nasmeruje vodiča do určeného priestoru. „Prach a horúčava sú jedinými vecami, ktoré tu treba dokázať zvládnuť,“ hovorí trochu odľahčene vojak po prepustení vodiča. Na otázku nebezpečenstva napadnutia zo strany vodiča odpovedá: „Sme pripravení aj na také veci, ale myslieť na to celý čas, by nám zväzovalo ruky. Verím, že by sme zasiahli rýchlo a v súlade s predpismi,“ dodáva. Veliteľ zaželá všetkým pokojnú službu a autom sa presúvame na PAD-ku – miesto na podrobnú kontrolu vozidiel.
„Najhoršie na tom je to, že väčšina ľudí na Slovensku si myslí, že tu robíme vrátnikov a dvíhame rampy. Veď nech si to prídu vyskúšať!“
Pri vstupe do priestoru sa ešte zastavíme na ISAF GATE. Pred stanovišťom sú výstražné značky upozorňujúce na predpísanú rýchlosť, vypnutie svetlometov a rušičiek rádiového signálu. Vodiči tu musia zastaviť, opäť na diaľku ukázať doklad a čakať na svetelný signál, aby mohli s vozidlom vojsť do priestorov kontroly. Vyzbrojení vojaci na stanovišti sa usmievajú, podávame si s nimi ruky a pýtame sa na priebeh služby. „Dnes je to o čosi pokojnejšie, ale v sobotu tu bude zasa tradičný „bazárový“ nával,“ hovorí fúzatý slobodník. „Keby nám tu aspoň nedymil tento „Mordor“,“ dodáva ukazujúc za seba na blízku spaľovňu odpadu. Máme šťastie, vietor pofukuje smerom od nášho stanovišťa. V opačnom prípade sú vojaci vybavení respiračnými rúškami, ktoré síce pomáhajú proti škodlivým splodinám, ale skúste normálne dýchať na priamom slnku pri teplotách blížiacich sa k 50°C s rúškom na ústach.
Veliteľ pochváli osadenstvo stanovišťa za doterajší bezchybný výkon služby, popraje chlapom ďalší pokojný priebeh a opäť sadáme do rozhorúčeného vozidla, aby sme o chvíľu vystúpili tesne pred PAD-kou pri ďalšom prístrešku, pred ktorým sú vzorne v zástupe zoradení afganskí vodiči, ktorí si tu pred osobnou kontrolou uložili svoje mobilné telefóny. Vojakovi za pultom po jednom odovzdávajú papierové kartičky s číslami a berú si svoje telefóny. Sú pokojní, poznajú tunajšie procedúry. Po prevzatí mobilov rovnako pokojne v zástupe pod dozorom jedného z našich vojakov kráčajú ku svojim už skontrolovaným vozidlám. Veliteľ pozdraví vojakov a odchádzame sa pozrieť na kontrolu vozidiel. V tejto chvíli nie je z nášho pohľadu pod kontrolným prístreškom ani jedno auto. Zdalo by sa, že chlapi nemajú nič na práci, ale realita je taká, že iba pred malou chvíľou si prišli odpočinúť do tieňa, vyvetrať ruky sparené od gumených rukavíc a doplniť tekutiny. Za nepriehľadnou sieťovinou ich kolegovia v druhej časti vysokého prístreška kontrolujú vozidlá, či sa niektorí z vodičov nepokúša prepašovať do základne zakázaný nebezpečný materiál. Vojaci strážnej jednotky majú už svoj systém prehliadok vozidiel a striedania sa prepracovaný tak, aby nedochádzalo k zbytočnému zdržiavaniu premávky. Prehodíme s nimi zo pár slov o službe. Nesťažujú sa, vedeli dopredu, že to nebude ľahké. „…veď v decembri v Polianke už budeme na tieto horúčavy už iba s úsmevom spomínať,“ zhodnotí situáciu jeden zo strážnych. Ďalší sa pridáva: „Najhoršie na tom je to, že väčšina ľudí na Slovensku si myslí, že tu robíme vrátnikov a dvíhame rampy. Veď nech si to prídu vyskúšať!“ dodá ďalší.
Po niekoľkých minútach v tieni vychádzame opäť na horúce slnko a namierené máme už priamo do Kancelárie veliteľstva ECP-5. Príjemná klimatizovaná budova je priečkami rozdelená na viacero častí. Jej centrom je však kancelária nepretržitej zmeny, kde za počítačmi sedia chlapi, zbrane uložené v stojanoch hneď poruke. Veliteľ hneď pochváli chlapov za skrášlenie kancelárie. Na stenách vidieť, okrem máp a fotografií priestorov zodpovednosti našej strážnej jednotky, vedľa seba symboly a nápisy Force Protection a obrys bieleho koňa. Príslušníci martinského 11. mechanizovaného práporu, v Kandaháre plniaci úlohy Force Protection (ochrany síl), sú na svoj symbol patrične hrdí, a preto nesmie chýbať na ich pracoviskách aj tu v Afganistane, rovnako ako na rukávových nášivkách s nápisom Force Protection. Domovinu im okrem znaku útvaru pripomína aj ciferník nástenných hodín ukazujúci čas na Slovensku. Veliteľ Acsai sa pýta vojakov, ako prebieha služba a zisťuje, či im zo strany národného podporného prvku netreba niečo materiálovo zabezpečiť. Medzitým zazvoní telefón a afganský volajúci na druhom konci linky sa dožaduje povolenia vstupu do základne, pretože chce navštíviť svojho príbuzného, ktorý bol s ťažkými zraneniami hospitalizovaný v kandahárskej poľnej nemocnici. Službukonajúci vojak bezchybnou angličtinou vybavuje hovor, akých má počas služby desiatky. Rozlúčime sa a opúšťame s veliteľom kanceláriu ECP-5.
Pred nami je už iba návšteva PERSON-u, stanovišťa detailnej kontroly osôb. Prechádzame aj s veliteľom roty cez turnikety dovnútra medzi oplotenie. Všade naokolo posedávajú už skontrolovaní Afganci čakajúci na vyzdvihnutie zástupcami kontraktorov. Vnútri kontrolnej miestnosti naši chlapi práve kontrolujú afganského muža. Vojak dáva v jazyku Pashtu pokyn, aby si muž upažil ruky a rozkročil sa. Vojakove ruky v ochranných rukaviciach zažltnutých od nečistôt z predchádzajúcich prehliadok obratne skĺzavajú po prepotených zvrškoch afganského vodiča kamióna. V tradičnej jednoduchej predĺženej košeli nie je veľká šanca niečo ukryť, preto už o malú chvíľu končí malé igelitové vrecúško s tmavozelenou bylinnou látkou v rukách príslušníka strážnej jednotky. Vojak ho rutinným spôsobom hádže do nádoby, v ktorej sa od rána nazbieral už takmer kilogram návykových látok. Vodič pokračuje ďalej do „čakárne“ k ostatným. „Včera moji chlapi skontrolovali až 998 osôb,“ chváli svojich podriadených veliteľ roty. Rukavice podľa neho musia meniť už po ôsmich až desiatich skontrolovaných osobách, pretože sú úplne špinavé od znečistených zvrškov. Vodiči majú pri príchode na základňu za sebou spravidla niekoľkodňovú cestu, počas ktorej je hygiena to posledné, na čo myslia. V miestnosti na kontrolu osôb je stály zápach, ktorý sa nedá nijako vyvetrať. Chlapi však slúžia statočne spoza pultu na odkladanie mobilných telefónov sa dokonca usmievajú. „Je to naša práca,“ hovorí jeden z nich. „A vybrali sme si ju dobrovoľne,“ zdôrazní na záver.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Vraciame sa späť do tábora a cestou rozoberáme tému podpory našich vojakov zo strany slovenskej verejnosti. Čo všetko musia ešte vojaci dokázať, aby si zaslúžili adekvátnu úctu? Ak sú zásahy pri každoročných povodniach a požiaroch pre občanov málo, čo ešte treba viac urobiť? Na Slovensku si žijeme v relatívnom pokoji, zahraniční investori sa neobávajú u nás vložiť svoje peniaze do biznisu a aj finančnú a hospodársku krízu sme prekonali bez vážnejších problémov. Prečo to spomínam? Pretože aj vďaka nášmu členstvu v Európskej únii a NATO sa naša mladá krajina stala dôveryhodnou pre zahraničné spoločnosti vytvárajúce pracovné miesta a pozitívne ovplyvňujúce našu ekonomiku. Výhody z členstva v Severoatlantickej aliancii však nie sú úplne zadarmo a každá členská krajina musí niečím prispievať, aby systém fungoval. Aj Slovenská republika sa zaviazala, že výhody z členstva bude kompenzovať príspevkom do kolektívnej obrany Aliancie. Akosi sa na Slovensku zabúda na to, kto tieto záväzky vlastne plní. Hŕstka žien a mužov v uniformách tvrdo cvičí a nasadzuje svoje životy v zahraničných operáciách iba preto, aby splnili záväzok svojej vlasti vyplývajúci z členstva, ktoré zaručuje pokojný spánok takmer šiestim miliónom Slovákov. Namiesto očakávanej neutíchajúcej podpory vlastného obyvateľstva vojaci čelia prejavom opovrhovania a závisti kvôli tým pár výhodám, ktoré nikdy nevykompenzujú to, čo vojaci počas svojej služby strácajú. Stačí sa opýtať rodinných príslušníkov ktoréhokoľvek vojaka. Ale je to presne tak, ako to správne povedal jeden z našich vojakov počas kontroly na ECP-5, tu na základni v Kandaháre: „Veď nech si to prídu vyskúšať!“
