Horúci júlový deň v Tarin Kowte sa ničím nelíšil od tých ostatných. Slnko pieklo a informácie o bezpečnostnej situácii pred odletom z Kandaháru naznačovali, že väčšinu dňa budeme mať všetci na základni v „TK“ oblečené nepriestrelné vesty a kevlarové prilby v dosahu. Predpoludním už vystupujem z Herculesa na pôdu Mnohonárodnej základne Tarin Kowt vo veste a prilbe tak, ako kážu predpisy. Veliteľ strážnej jednotky mi počas cesty z letiska do Campu Holland objasňuje bezpečnostnú situáciu s tým, že zvýšený stupeň bezpečnosti sa očakáva až okolo 18-tej hodiny, to znamená, že si dovtedy budem môcť vestu odložiť v priestoroch našej jednotky. Moja druhá návšteva Tarin Kowtu počas nasadenia začala teda celkom fajn. Po popoludňajšej účasti na rokovaní s Afgancami v PRT House si podvečer sadáme u našich „strážákov“ pod slnečník a s chlapmi popíjame kávu. Prichádza aj kapitán z provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) a má skvelú správu. Zajtra o ôsmej ráno odchádza konvoj do mesta Tarin Kowt na obhliadku dievčenskej školy, na ktorej stavbe sa podieľalo PRT Uruzgan. Navštíviť by sme mali sídlo provinčného ministra pre elektrifikáciu a guvernéra provincie Uruzgan v jeho rezidencii. V programe je aj návšteva mešity a blízkeho bazáru vo vzdialenejšej obci, s ktorých rekonštrukciou rovnako pomohol PRT. Večer si pripravujem všetky veci na ráno, vyčistím zbrane, skontrolujem muníciu, nabijem batérie do fotoaparátu a pripravím si balenú vodu, ktorú si ráno nalejem do camelbacku. Predpoveď počasia na zajtra – bude 43°C v tieni. Zaspávam o čosi skôr ako zvyčajne, aby som bol ráno čerstvý. V tmavom pancierovom kontajneri je absolútne ticho a tma – perfektné podmienky na pokojný spánok. Ak samozrejme nebude v noci útok povstalcov na základňu.
Je slnečné a horúce ráno. Kolega z PRT prichádza o 7.15 práve včas, aby sme stihli raňajky, vystrojili sa a boli včas v brífingovej miestnosti PRT. Zoznamujem sa s novým americkým vojenským veliteľom a so zástupcom civilného šéfa PRT. Počas brífingu dostávam základné informácie o trase nášho konvoja, ktorý bude pozostávať z troch austrálskych obrnených vozidiel typu PMV (Protected Mobility Vehicle) Bushmaster a jedného vozidla ASLAV. Veliteľ konvoja popisuje jednotlivé miesta a približný čas odkedy dokedy sa tam zdržíme. Všetkým zúčastneným objasňuje bezpečnostné opatrenia a zásady správania sa pri napadnutí konvoja. Informácie každý vníma s rešpektom, veď útoky na konvoje nie sú v Afganistane ničím ojedinelým.
Prichádzame k obrneným vozidlám, kde si už vojaci pripravujú muníciu do streleckých veží na strechách ťažkých automobilov. Veliteľ konvoja oznamuje odklad výjazdu o 10 minút, pretože predsunutá jednotka, ktorá nám išla dopredu preveriť bezpečnosť trasy, objavila nástražné systémy na ceste do mešity. Po desiatich minútach veliteľ vypúšťa z programu mešitu aj tržnicu. Ísť na tieto miesta by dnes bolo novými trasami časovo náročné a príliš nebezpečné, pretože nástrah môže byť oveľa viac. Nastupujeme teda vo vestách a prilbách s osobnými zbraňami do vozidiel. Pištoľ v stehennom puzdre, samopal na popruhu okolo krku, zásobníky v sumkách upevnené na veste a v ruke veľký fotoaparát. V konvoji opúšťame Camp Holland a o chvíľu už prechádzame bránou základne do nechráneného priestoru. Pod strážnou vežou si do zbraní vsúvame zásobníky, zasúvame náboj do nábojovej komory a so zaistenými zbraňami pokračujeme priamo do mesta Tarin Kowt. Sedíme šiesti v osemmiestnom zadnom priestore Bushmastra po bočných stranách, trojice oproti sebe. Štvorbodové bezpečnostné pásy tesne obopnuté okolo nepriestrelných viest nám nedovoľujú takmer žiadny pohyb. Sedím bokom asi pol metra za vodičom a snažím sa vidieť na cestu. Nemám šancu, tak aspoň vystieram ruku s fotoaparátom a intuitívne mierim objektívom na čelné sklo, aby som pomedzi vodiča a operátora zachytil aspoň čosi z nášho presunu.
Cesta je prašná a niekoľko tonové kolosy na kolesách nás v oblakoch prachu vezú priamo do centra. V streleckej veži stojí za guľometom austrálsky vojak, ktorý cez vysielačku zabudovanú v prilbe komunikuje s operátorom vedľa vodiča. Ten má pred sebou displej zobrazujúci prehľad o situácii vlastných jednotiek v priestore a obraz z kamier umiestnených zvonku vozidla. Aj ja mám pred sebou displej, ale na fotoaparáte, kde si kontrolujem zábery získané „naslepo“ cez čelné sklo vozidla. Vidím dva naše obrnené transportéry idúce v prachu pred nami a množstvo ľudí motajúcich sa pozdĺž cesty pred drevenými chatrčami. Sme v meste Tarin Kowt. V meste, z okolia ktorého sú niekoľkokrát v týždni odpaľované rakety ohrozujúce základňu plnú vojakov a ktorého bazár je provinčným strediskom čierneho trhu so zbraňami a nástražnými výbušnými systémami. Každý okoloidúci automobil, či motocykel môže byť potenciálnou bombou. Aké sú asi myšlienky povstalcov, keď vidia konvoj vojenských vozidiel priamo „pod nosom“? Pevný pancier za chrbtom a skúsení strelci vo vežiach nám však zvyšujú šance, že presun prebehne v poriadku.
O niekoľko desiatok minút vozidlo zastavuje a operátor po preskúmaní okolia dáva pokyn na zosadnutie. Austrálski vojaci zosadajú ako prví a zaujímajú pozície okolo vozidiel. Vystupujem ako posledný a pripájam sa k americkému veliteľovi PRT a ďalším osobám v sprievode. Všimnem si, že celá ulica je z oboch strán zablokovaná našimi vozidlami a ozbrojená ochrana pohľadom skúmavo prezerá osoby pohybujúce sa po ulici. Riziko, že je medzi nimi samovražedný útočník, je reálne. Obďaleč sa hrajú deti a prítomnosť ozbrojených vojakov u nich vzbudila pozornosť. Chcú sa k nám priblížiť, ale vojaci im gestami a frázami v jazyku Pashtu vymedzujú vzdialenosť na akú sa smú priblížiť k našim vozidlám.
Naši majú ulicu pod kontrolou a my ostatní vchádzame do dievčenskej školy Malaya Girls School. Bránu otvára bradatý muž s malým, asi päťročným chlapcom, zrejme vnukom. Neskôr sa dozvedám, že bradatý Afganec je akýmsi správcom a školníkom. Na nádvorí nás víta iniciátorka založenia školy, vzdelaná a odvážna poslankyňa pani Kakar, ktorá je poradkyňou riaditeľa pre vzdelávanie provinčnej vlády a neoficiálnou riaditeľkou školy. Pozýva nás dovnútra budovy s bielou omietkou a vitrážou z modrého skla. Škola zvonku vyzerá ako prázdna, rovnako aj chodby sú tiché a prázdne. Pani Kakar vysvetľuje, že škola je projektovaná na kapacitu 900 študentiek, ale v súčasnosti je zapísaných iba okolo 400 dievčat a aj z tých je polovica na prázdninách. Niektorí rodičia, alebo skôr otcovia, však stále bránia dievčatám vzdelávať sa. Poslankyňa nás vedie schodiskom na poschodie, odkiaľ vidieť cez vnútorné okná veľkú telocvičňu. Míňame miestnosť s počítačmi na stoloch a vchádzame do presvetlenej miestnosti, akejsi zborovne s úplne novým ešte zabaleným nábytkom. Škola má podľa neoficiálnej riaditeľky akútny nedostatok učiteľov. Žien so vzdelaním je veľmi málo a muži nemajú veľký záujem učiť dievčatá. Existencia dievčenskej školy je niečím, čo donedávna v Afganistane bolo nemysliteľné.
Nasledujeme pani Kakar, ktorá nás vedie do budúcej knižnice. Zatiaľ sú tu iba prázdne police, ale knihy sú vraj už na ceste. Vybaviť ich pre dievčenskú školu predstavovalo nadľudské úsilie. Na otázku, či sa neobáva útokov proti nej zo strany fundamentalistov, odpovedá, že absolvovala niekoľko rozhovorov v rádiách a ona sama sa pýta ľudí na ulici, čo si myslia o jej snahách. Názory sa vraj rôznia, ale väčšina Afgancov už pochopila, že iba vzdelanie pomôže napredovaniu krajiny. Jeden z opýtaných jej vraj dokonca povedal, že je škoda, že tu nebola pred dvadsiatimi rokmi. Riaditeľka ďalej vysvetľuje systém štúdia dievčenskej školy Malaya, ktoré je rozdelené do dvoch stupňov. Prvý pozostáva zo siedmich a druhý z piatich ročníkov. Pýtame sa riaditeľky, či by sme sa mohli pozrieť aj do nejakých tried, ako prebieha vyučovanie. Ženská časť našej skupiny smie ísť dovnútra triedy, muži musíme zostať pred prahom. Také sú miestne zvyklosti. V čistej triede sú vzorne uložené stoličky s odklápacími plastovými doskami na písanie. Kapacita učebne je naplnená asi na polovicu. Dievčatá v jednoduchých dlhých bielych ale i farebných šatách vstávajú a klopia hlavy nadol. Učiteľka nám vysvetľuje, že dievčatá sú šikovné a učia sa rýchlo. Ukáže na asi osemročné dievča sediace v prvom rade pri dverách. Dievčatko otvára zošit a s hlavou sklonenou pár centimetrov nad zošitom čosi napíše arabským písmom úhľadne sprava doľava. Zdvihne hlavu a sebavedomo sa usmieva. Mierim fotoaparátom hlbšie do triedy, dievčatá vo veku od osem do dvanásť rokov s odhalenými tvárami hľadia trochu ustráchane a tie staršie si zakrývajú tvár rukami alebo šatkou. Domov a teraz aj škola sú jedinými miestami, kde si môžu sňať „burku“ (tradičný ženský odev zahaľujúci celé telo až po zem okrem očí) a odhaliť svoju tvár. Kultúra im navyše nedovoľuje ukazovať tvár pred cudzími mužmi. Rešpektujem ich odmietanie fotografovania a idem na nádvorie na vzduch.
Prechádzam chodbami školy a niečo mi v triedach a na chodbách chýba. A už aj viem, čo to je. V celej škole nevidím jediný radiátor, klimatizáciu, dokonca ani elektrické zásuvky, preto rýchlo vyhľadám miestnosť, kde som videl počítače, aby som sa presvedčil, akým spôsobom sú pripojené a do akej siete. Výsledok môjho zisťovania je šokujúci. Počítače sú pripojené káblom vedúcim do miestnosti oknom na malú elektrocentrálu stojacu za školou. Ťažko si predstaviť vyučovanie v triedach v najteplejších letných mesiacoch pri priemerných teplotách okolo 45°C bez klimatizácie a naopak cez zimu bez kúrenia. Elektrifikácia Tarin Kowtu postupuje veľmi pomaly a kto z lokálnych úradníkov by uprednostnil pripojenie dievčenskej školy pred inými „dôležitejšími“ miestami? Vychádzam hlavným východom zo školy na nádvorie a pri bráne, ktorou sme vchádzali sedí na plastovej stoličke austrálsky vojak, ktorý má za úlohu strážiť vchod zvnútra. Jeho kolega stojí za bránou na ulici. Ulica je stále uzavretá, vojaci stoja na svojich pozíciách. Vojak na plastovej stoličke vedie jednoduchú diskusiu v Pashtu s vnukom školníka. Chlapec sa usmieva a zaujíma ho všetko, čo má vojak pri sebe. Keď mu vojak nedovolí dotknúť sa zbrane, chlapec odbehne a o chvíľu sa vracia s prútikom. Dôležito si sadne vedľa Austrálčana a napodobňuje prútikom držanie zbrane. Vraciam sa späť do budovy školy a všimnem si niečo, čo som si pri príchode nevšimol a pre mňa sa tento jednoduchý výjav stáva symbolom zmien v afganskej spoločnosti. Cez zábradlie schodišťa vo vstupnom vestibule sú prevesené „burky“. Pohľad na ne mi okamžite mení vnímanie celého tohto miesta. Škola sa vlastne stala miestom, kde sa afganské dievčatá nemusia skrývať, miestom, kde slobodne môžu odhaliť svoju identitu a prejaviť sa fyzicky aj intelektuálne. Je to druh slobody ťažko predstaviteľný pre človeka pochádzajúceho zo západného sveta. Aj pre znalcov tunajšej kultúry by bola pred dvadsiatimi rokmi takáto radikálna zmena utópiou.
Po návšteve školy ešte absolvujeme stretnutie s lokálnym ministrom pre elektrifikáciu a prijatie u guvernéra provincie Uruzgan. Cestou späť do základne sledujem z otvorenej veže Bushmastera okolitú krajinu a ľudí. Dospelí sa otáčajú za naším konvojom a ja sa spolieham na svoju vestu, prilbu a zbraň, ale hlavne na austrálskych kolegov, že situáciu v okolí majú plne pod kontrolou. Prechádzame cez predmestie Tarin Kowtu, deti nám mávajú a niektoré dvíhajú nad hlavu plechovku od nápoja a očakávajú, že im nejakú plnú hodíme. Nájdu sa aj deti, čo hodia do obrneného vozidla kameň. Máme však príliš veľkú rýchlosť a o chvíľu náš konvoj mizne v oblaku prachu skôr, než nás niekto ozbrojený napadne.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Krajina sa už na prvý pohľad síce začína meniť, ale smutné na tejto zmene je, ako na väčšine revolučných zmien v histórii, že prichádza pod vplyvom ozbrojeného konfliktu. Nikto súdny si nedovolí tvrdiť, že všetky tie obete stáli za to, pretože ľudský život sa ničím nevyváži, napriek tomu majú vďaka tejto zmene afganské deti šancu pretvoriť svoju vlastnú krajinu vlastným intelektom a pracovitosťou. Zmena by nenastala bez prítomnosti a pomoci koalície krajín, ktoré sa snažia ukázať správnu cestu vývoja tejto zničenej krajiny. Civilní a vojenskí experti z provinčného rekonštrukčného tímu nezištne odovzdávajú „know-how“ domácim, aby sa naučili samostatne plánovať, pripravovať a realizovať projekty na vybudovanie a obnovu hospodárstva, infraštruktúry, bezpečnosti, školstva a kultúrneho a spoločenského života. Naše zastúpenie v PRT Uruzgan je síce malé, ale dôležité z hľadiska získavania skúseností, ktoré potom ozbrojené sily využijú pri nasadeniach doma i v zahraničí. V extrémnych životu nebezpečných podmienkach naši vojaci podávajú pomocnú ruku národu, ktorý je nám kultúrne, historicky, ale aj životnou úrovňou vzdialený. Vojaci však majú odlišný hodnotiaci pohľad na problémy ako civilisti. Vnímajú svoju prácu ako poslanie, ktoré je zároveň povinnosťou, ktorú treba čestne splniť.