Vyzerá ako plyšák, spí v posteli a pri zvuku vysávača uteká pod gauč. A predsa môže mať vo svojom genóme niečo divoké. Nová genetická štúdia naznačuje, že väčšina domácich psov v sebe nosí drobné útržky vlčej DNA – a výnimkou nemusia byť ani malé plemená, ktoré si s vlkom spájame asi najmenej.
Výskum publikovaný v prestížnom vedeckom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS) zistil, že 64,1 % moderných plemien psov má detekovateľný vlčí pôvod z obdobia po domestikácii – teda nie z dávnych čias, keď sa z vlka stal pes, ale z neskorších krížení. Ešte prekvapujúcejšie je, že všetky skúmané „dedinské psy“ (voľne žijúce psy pri ľudských sídlach) vlčiu DNA obsahovali.
Vedci zároveň upozorňujú: tieto kúsky DNA neznamenajú, že máte doma polodivého predátora. Skôr ukazujú, ako sa psy počas tisícročí prispôsobovali životu po boku človeka – a ako aj malé genetické „prísady“ mohli ovplyvniť ich vývoj.
Nie všetko sa skončilo domestikáciou: psy a vlky sa krížili aj neskôr
O tom, že psy pochádzajú z vlkov, počul už takmer každý. Menej známe však je, že kontakt medzi oboma druhmi pokračoval aj po tom, čo sa psy stali súčasťou ľudských komunít.
Predchádzajúce výskumy ukázali, že moderné psy sa formovali neskoršie interakciou medzi ľuďmi a dnes už vyhynutými populáciami sivých vlkov. Od tohto rozdelenia bol genetický tok medzi psami a vlkmi skôr zriedkavý, no nikdy sa úplne nezastavil – vlky a psy sa dokážu krížiť a ich potomstvo môže byť plodné.
Práve tento „tichý“ genetický kontakt sa teraz vedcom podarilo zachytiť s veľkou presnosťou.
Tisíce genómov odhalili prekvapenie: vlk v psovi nezmizol
Tím vedený výskumníčkou Audrey Lin analyzoval evolučnú históriu 2 693 genómov psov a vlkov (moderných aj historických dát). Cieľ bol jasný: zistiť, ako často dochádzalo ku kríženiu a koľko vlčej DNA ostalo v psích genómoch.
Výsledok je dosť výrečný:
- 64,1 % moderných plemien nesie stopy vlčej DNA,
- 100 % voľne žijúcich dedinských psov má vlčie gény,
- priemerný podiel vlčej DNA u plemien je síce malý (v štúdii sa uvádza približne ~0,14 % genómu), ale je stabilne prítomný naprieč svetom.
„Naše zistenia jednoznačne ukazujú, ako nízke úrovne toku génov medzi psami a vlkmi prispeli k tomu, aké sú psy dnes,“ uviedla Lin v reakcii na výsledky.
Hra so psom ako základ dokonalého vzťahu: 6 pravidiel, ktoré by mal poznať každý majiteľ
Ktoré plemená sú „najvlčie“? A prečo to nemusí nič znamenať
Najvyšší podiel vlčej DNA mali podľa štúdie:
- československý vlčiak a
- saarloosov vlčiak,
a to v rozsahu približne 23 až 40 % genómu.
To však nie je šokujúce z biologického pohľadu – tieto plemená boli totiž zámerne vyšľachtené krížením so sivými vlkmi, aby si zachovali vlčí vzhľad a časť vlastností.
Prekvapenie prišlo inde: medzi modernými chovnými psami mali výrazne vyšší podiel vlčej DNA napríklad:
- Grand Anglo-Français Tricolore (uvádza sa približne 4,7 až 5,7 %)
- Shilohský ovčiak (2,7 %).
Vedci priznali, že pri prvom plemene ich výsledok zaskočil – podobné lovecké plemená totiž často takúto úroveň vlčieho pôvodu nevykazujú.
A teraz bomba: aj čivava môže mať vlčie gény
Ak ste si doteraz mysleli, že vlčie gény patria len veľkým psom, táto časť štúdie vás pravdepodobne pobaví. V databázach sa totiž našli aj drobné plemená, ktoré napriek veľkosti niesli vlčí podpis.
Jedným z najdiskutovanejších príkladov sa stala čivava, u ktorej vedci zaznamenali približne 0,2 % vlčej genetiky.
Nie je to dôkaz, že čivavy sú mini vlky. Je to dôkaz, že vlčia DNA sa v populácii psov dokázala udržať aj v líniách, kde by to laik nečakal.
Vplyv na správanie? Zatiaľ len korelácia, nie rozsudok
Výskumníci okrem samotnej DNA porovnali aj vlčí pôvod s opisom plemenných vlastností (podľa štandardov plemien). Objavil sa zaujímavý vzorec:
- plemená s vyšším podielom vlčej DNA boli častejšie opisované ako nezávislé, teritoriálne a podozrievavé voči cudzincom,
- plemená s nižším podielom vlčej DNA boli častejšie označované ako priateľské, láskavé a energické.
Veľmi dôležité však je, že vedci výslovne upozorňujú, že výsledky nedokazujú, že vlčia DNA spôsobuje tieto vlastnosti. Ide o koreláciu, ktorá si vyžaduje ďalší výskum.
Je to rozdiel ako medzi vetami:
- „Toto plemeno má viac vlčej DNA a býva teritoriálnejšie,“
a - „Je teritoriálne, lebo má vlčie gény.“
Druhá veta zatiaľ vedecky neplatí.
Prečo pes vrčí? Týchto 5 dôvodov vám otvorí oči
Niektoré veľké strážne psy nemajú nič. Nula
Ďalší paradox štúdie: viaceré veľké strážne plemená neobsahovali žiadnu detekovateľnú vlčiu DNA, napríklad:
- neapolský mastif,
- bulmastif,
- bernardín.
Opäť to podčiarkuje, že genetika nie je intuitívna. Veľkosť, sila či „impozantný“ dojem automaticky neznamenajú bližší genetický kontakt s vlkom.
Čo si z toho odniesť ako majiteľ psa?
Pre bežného chovateľa je najdôležitejšie pochopiť tri veci:
- Vlčia DNA v psovi je väčšinou veľmi malá. Ide o drobné úlomky.
- Tieto gény mohli psom pomôcť prispôsobiť sa svetu ľudí – rôznym klímam, strave, chorobám či spôsobu života.
- Správanie psa nevysvetlí percento vlčej DNA. Vplyv má výchova, prostredie, skúsenosti a komplexná genetika.
Ale napriek tomu je pravdou tvrdenie, že väčšina psov je trochu „vlčia“ – aj tie, ktoré sa tvária ako gaučový dekor.
