Vojny o ropu zmenili mapu sveta. No podľa hydrológa a oceňovaného envirovedca Michala Kravčíka prichádza éra, ktorá môže byť ešte nebezpečnejšia – éra vojen o vodu. V čase, keď niektoré štáty už reálne dovážajú pitnú vodu tankermi, iné plánujú ťahať ľadovce cez oceány a veľkomestám hrozí vysťahovanie pre totálne vyschnutie, sa ukazuje, že to, čo sme ešte donedávna považovali za samozrejmosť, sa postupne mení na luxus.
Kravčík v rozhovore vysvetľuje, prečo slovné spojenie „voda je nová ropa“ nie je len metafora, ale čoraz presnejší opis budúcnosti, ktorá nám klope na dvere. Hovorí o tom, že Slovensko už dávno nie je vodným rajom, ako sa mylne traduje, pretože sme našej krajine odkanalizovaním potichu „podrezali žily“. Riešenie však existuje. A je oveľa jednoduchšie, než by sme čakali.
Keď sa povie, že „voda je nová ropa“, čo si pod tým má predstaviť obyčajný človek? Je to prehnané prirovnanie, alebo realita?
Nebyť vody na planéte Zem, nemali by sme ani ropu. V zásade je možné povedať, tak ako voda, aj ropa je obnoviteľný prírodný zdroj. Ropa vzniká rozkladom organickej hmoty, ako sú rastliny a živočíchy pod vysokým tlakom a teplotou. Keďže vzniká v historických dobách, tak človek prišiel na to, ako ju ťažiť, spracovávať a energeticky využívať. Ľudská pamäť je veľmi krátka, preto často nedokážeme vnímať dlhodobé súvislosti.
Extrémna práca za extrémne peniaze: Na ropnej plošine niet kam ujsť, požiar znamená istú smrť - FOTO
Nevieme si predstaviť, ako udržiavať obnovu zdrojov, ktorých vznik trvá milióny rokov, ako je ropa, ale problém máme aj pri vode, ktorej prirodzený cyklus sa počíta na stovky rokov. O to ťažšie je to preto, že vedecké údaje, s ktorými pracujeme, pokrývajú sotva jedno storočie a navyše sú často vyhodnocované iba zúženým, čisto štatistickým spôsobom. Preto začíname byť prekvapení, prečo kontinenty vysychajú a prehrievajú a prečo je menej a menej vody pre rastúcu populáciu na planéte Zem. Takže z toho pohľadu sa vodu môžeme prirovnať k rope, lebo pri doterajšom spôsobe využívania krajiny sa stáva komoditou a bude vzácna.
Je pravda, že niektoré krajiny už obchodujú s vodou ako s komoditou? Ako to v praxi vyzerá – predáva sa naozaj voda?
Áno obchodovanie s vodou už začína. Príkladom môže byť napríklad dovážanie sladkej vody tankermi z Grécka pre Grécku časť ostrova Cyprus. Pripravujú sa plány transportu obrovských ľadových krýh z oblasti polárnych kruhov do krajín, ktoré trpia na nedostatok vody. Takže pri starej vodnej paradigme sa voda stáva komoditou a tie krajiny, ktoré budú mať dostatok vody s ňou budú môcť obchodovať.
Čo sa musí v krajine stať, aby vôbec začala uvažovať o vode ako o tovare? Je to dôsledok sucha, zlého hospodárenia alebo klimatickej krízy?
Ako som spomenul, spôsob využívania a narábanie s dažďovou vodou ako odpadom je pre trvalú udržateľnosť ktoréhokoľvek kúta sveta veľmi nebezpečné. Výskum amerického profesora Hong Quan Zhank (Revive Eden, 2019) na Sahare, potvrdzuje, že úpadok a zánik pyšnej civilizácie od Sahary, cez Arábiu po Perziu priviedlo pred 5500 rokov vysušenie tejto krajiny natoľko, že kedysi úrodná zelená krajina bola premenená na neúrodnú krajinu.
Takže tu ani netreba meniť vzorce správania, ale potrebujeme sa zbaviť nazerania na dažďovú vodu jednoduchým spôsobom. Dažďová voda nie je odpad, ktorého sa potrebujeme rýchlo zbaviť, keď jej viac naprší, ale nechať si ju na pozemku, aby sa následne vyparila a ochladila „môj“ pozemok a prispela k tvorbe nového dažďa. Ak ju pošleme do mora, tak sa nevráti, ako si naivne vysvetľujeme, ale prispieva tam k stúpaniu hladín oceánov, lebo vyschnutá krajina sa prehrieva a bráni častejšej tvorbe mrakov a dažďa.
Je problémom to, že vody je objektívne menej, alebo skôr to, že ľudia alebo krajiny s ňou zle narábajú?
Áno, vody je na kontinentoch objektívne menej, lebo kanalizovanie dažďovej vody z ekosystémov, to je ako podrezávanie žíl človeku. Krv z nej vytečie a človek zahynie. Tak je to presne aj s malými vodnými cyklami na kontinentoch. Dažďovej vode vôbec nevenujeme náležitú pozornosť a všetky kampane ochrany vody sú orientované na znižovanie spotreby vody.
Ak jedna domácnosť ročne zníži svoju spotrebu o 10% pri spotrebe 100 m3 pitnej vody, ktorá sa tak či tak zrodila z dažďovej vody a tá istá domácnosť odkanalizuje zo svoje strechy ročne 100 m3, tak sa pýtam, sám seba, čo mám robiť. Ja zbieram dažďovú vodu do záhrady, aby ostala v malých vodných cykloch. Toto by mali robiť všetky verejné politiky. Od miest, cez regióny, štát až po kontinenty. Potom by nám častejšie a v menších dávkach pršalo, mali by sme stále dostatok vody, neboli by povodne, kontinenty by sa neprehrievali a hladiny oceánov nestúpali.
Hovorí sa, že budúce konflikty už nebudú o rope, ale o pitnej vode. Je to podľa vás reálne, alebo len dramatická predpoveď?
Americký filmový producent Sam Bozzo natočil dokumentárny film Svetové vodné vojny a celý film (2006) je dosť ovplyvnený naším posolstvom, potreby zadržiavania dažďovej vody v ekosystémoch krajiny, pretože voda je univerzalita, ktorá dokáže vyriešiť aj svetové konflikty. Ak je človek sýty a má dostatok vody, tak nepotrebuje napádať suseda.
Ktoré regióny sveta sú najviac ohrozené nedostatkom vody?
Treba si pripomenúť, rok 2011, kedy sa naštartoval masový exodus z blízkeho Východu. Prvá dekáda nového tisícročia práve v oblasti Blízkeho východu bola zasiahnutá historickým suchom, v Sýrii sa rozpadali poľnohospodárske farmy, ľudia sa sťahovali do miest, alebo utekali zo Sýrie. Vojnový konflikt v Sýrii vlastne vznikol na pozadí historického sucha a poklesu zrážok až o štvrtinu počas celej dekády.
Zázračná huba z Amazónie požiera plasty: Vedci veria, že môže zachrániť planétu pred odpadom
Aj v minulosti boli suchá v tejto oblasti, ale nie také dlhé, ako v prvej dekáde štartujúceho tisícročia. Podobný osud čaká momentálne oblasť starej Perzie (terajší Irán). 10-miliónové hlavné mesto krajiny (Teherán) je momentálne bez vody ak v krátkom období neprídu dažde, tak hrozí vysťahovanie celého mesta. Otázkou je, kam pôjdu a tiež aj to, že nemá z čoho zapršať, keďže z vyschnutej krajiny sa nemá čo vypariť. V tomto meste len za ostatných 50 rokov vzrástli priemerné ročné teploty o 3,7 stupňov Celzia a chudobné zrážky ešte viac poklesli. Za spomínané obdobie o viac ako 20%.
Ako sme na tom so zásobami vody na Slovensku dnes? Môžeme byť pokojní?
Na Slovensku sa pestuje mýtus, že sme krajina bohatá na vodu. To bolo ešte v prvej polovici minulého storočia. Teraz to už neplatí. Zo Slovenska sme vyhnali za ostatných 60 rokov viac ako 15 mld. m3 dažďovej vody tým, že sme krajinu doslova odkanalizovali. Odvodnili sme státisíce hektárov poľnohospodárskej krajiny, odstránili sme medze, mokrade, remízy.
V mestách a obciach – čo sme mohli, sme odkanalizovali. V minulosti sa táto voda zdržala v krajine, podporovala rast vegetácie aj stromov v lesoch, vyparovala sa, tvorila mraky, a následný dážď. Kto si ešte pamätá na letné krátke búrky, po ktorých vyšlo Slnko a život išiel ďalej? Teraz to už neplatí. Buď vôbec neprší, alebo príde katastrofa aj s povodňami. V 11. storočí prechádzal slovanskými krajinami perzský cestovateľ Tur Tuši a bol fascinovaný, ako krajina v strednej Európe bola bohatá na vodu i zver.
Aké najväčšie chyby v hospodárení s vodou robíme na Slovensku?
Systém vzdelávania je postavený na princípe, že vody máme dosť a sme bohatou krajinou. Preto v systéme vzdelávania je vzdelávanie o vode až na konci. Preto jej nerozumieme a necítime nebezpečenstvo, ktoré z toho vyplýva. Voda nám uteká pomedzi prsty a my sa na to pozeráme, že to je prirodzené. Spomínam si na svoju alma mater, kde som študoval vodné hospodárstvo. Prevažovala dominancia predmetov o potrubiach, o melioračných rúrkach, o regulovaní potokov, riek, o stavaní priehrad a len malá časť bola venovaná hydrológii a aj to len v štatistických číslach a vzorcoch výpočtu prietoku vody v nejakom prostredí. Nulová časť bola venovaná tomu, čo to vlastne voda je a ako ju človek môže meniť v čase a priestore.
Je podľa vás správne, aby voda bola predmetom obchodu? Kto zvyčajne profituje z toho, keď sa voda stane komoditou?
Voda je základné ľudské právo. Potrebujeme pochopiť, že ak voda je život, tak obchodovanie s vodou je vlastne nová forma kolonializmu. Preto verejné politiky by mali byť orientované na to, aby bolo dostatok vody v čase a priestore pre všetkých a všetko.
Včely sú plné mikroplastov, prenášajú ich aj do medu. Vedci hovoria o 25 percent vyššej úmrtnosti
To v praxi znamená, že by mala byť verejná služba aktívna pre hojnosť vody pre človeka, potraviny, prírodu a klímu. Podnikateľská služba by mala mať jasné pravidlá dopravy vody z nejakého bodu k spotrebiteľovi. Dá sa to vysvetliť tak, že podnikateľská služba by nemala byť spotrebovaná za odber vody, ak po spotrebovaní vody sa voda vráti do vodného cyklu, ale za jej odkanalizovanie do potoka, rieky a mora.
Aké riziká prináša privatizácia vodných zdrojov? Videli sme to už niekde vo svete?
Privatizácia vodných zdrojov je v rozpore so základnými ľudskými právami a každý štát, ktorý akceptuje privatizáciu vodných zdrojov, potvrdzuje svoj koloniálnych charakter vládnutia. Privatizácii sa vyhnúť dá iba za podmienky, že si vrátime stratenú vodu do malých vodných cyklov.
Vo Vašich projektoch sa venujete zadržiavaniu vody v krajine. Ako veľmi môže toto jednoduché riešenie zmeniť situáciu s nedostatkom vody?
Stačí prijať jednoduchý zákon, ktorý definuje povinnosť každého vlastníka akéhokoľvek typu krajiny (lesná, poľnohospodárska, urbanizovaná) nechávať dažďovú vodu na pozemku, vyriešime vodnú, potravinovú, environmentálnu, klimatickú, sociálnu a bezpečnostnú krízu štátov, regiónov, kontinentov a sveta.
Čo môže spraviť bežná domácnosť, aby pomohla s hospodárením s vodou? Má to vôbec vplyv?
Každá domácnosť môže sa odpojiť od kanalizácie a nechávať svoju dažďovú vodu na svojom pozemku. Na to sú rôzne spôsoby. Od klasických sudov pod odkvapmi, cez dažďové a bioklimatické záhrady. Ak to premietneme napríklad na mesto Košice, tak každoročne pošleme na účet vodárenskej spoločnosti viac ako 10 mil. € za odkanalizovanie viac ako 10 mil. m3 dažďovej vody.
Preto si svoje mesto prehrievame a máme v ňom o 3-5 stupňov vyššie letné teploty ako okolitá krajina, lebo sme sa zbavili dažďovej vody. A ešte si za to priplatíme a potom kupujeme klimatizačné zariadenia, lebo je nám horúco. S priateľom z Poľska pripravujeme krátky dokument o našich hlúpostiach ako si meníme lokálnu klímu a zato si zaplatíme.
Čaká nás svet, v ktorom bude voda vzácnejšia a drahšia?
Ak pochopíme, že raj vzniká tam, kde ostáva dažďová voda. Peklo vzniká tam, kde je sucho. Takže máme na výber. Je to len naše rozhodnutie.
