Planéta Zem čelí novému typu rizika, ktoré súvisí s rastúcim množstvom odpadu na obežnej dráhe. Úlomky nefunkčných satelitov aj zvyšky nosných rakiet opakovane prenikajú späť do atmosféry, pričom nie vždy sa stihnú rozpadnúť. Európska vesmírna agentúra (ESA) upozorňuje, že ide o jav s narastajúcou frekvenciou, ktorý zvyšuje riziko možného zásahu obývaných oblastí.
Kolízia je reálnou hrozbou
ESA vo svojej správe uvádza, že fragmenty vesmírnych zariadení sa do atmosféry Zeme dostávajú denne a aktuálne sa tak deje v priemere až trikrát za deň. Zatiaľ čo v minulosti bola pravdepodobnosť zásahu obývaného územia minimálna – hlavne vďaka tomu, že asi 70 percent zemského povrchu tvoria oceány – výrazný nárast počtu objektov krúžiacich na obežnej dráhe túto šancu postupne zvyšuje.
Len do roku 2024 bolo zaznamenaných najmenej 3 000 nových úlomkov. Podľa odhadov sa v priestore okolo Zeme vznáša približne 1,2 milióna kusov väčších než jeden centimeter. Aj takéto malé častice sa však pohybujú vysokou rýchlosťou, ktorá im umožňuje vážne poškodiť funkčné satelity, pilotované vesmírne lode alebo Medzinárodnú vesmírnu stanicu.
Popri nich je evidovaných vyše 50 000 úlomkov presahujúcich veľkosť desať centimetrov. Monitorovacie siete po celom svete majú pod nepretržitým dohľadom asi 40 000 vesmírnych fragmentov, pričom zhruba 11 000 z nich predstavujú stále aktívne satelity alebo teleskopy.
Ako zabrániť možnému stretu?
Odborníci zdôrazňujú, že ak sa problém nechá bez kontroly, môže nastať tzv. Kesslerov syndróm. Ide o hypotetický, no obávaný scenár, pri ktorom zrážky medzi vesmírnymi objektmi vyvolávajú ďalšie a ďalšie úlomky. Každý nový náraz tak zvyšuje riziko ďalších kolízií, čím sa množstvo odpadu exponenciálne rozrastá.
Takýto kaskádový efekt by mohol viesť až k zablokovaniu častí obežnej dráhy. Následky by boli zásadné – budúce misie by sa stávali čoraz nebezpečnejšími, až by sa mohli stať nemožnými.
Aby sa predišlo najhoršiemu, vesmírne agentúry spolu s komerčnými firmami hľadajú riešenia na aktívne znižovanie množstva odpadu. Zvažujú sa projekty špeciálnych „zberačských“ satelitov, ktoré by úlomky zachytávali, aj technológie na kontrolované stiahnutie nefunkčných zariadení z obežnej dráhy.
Problém vesmírneho odpadu sa tak čoraz viac stáva globálnou výzvou, ktorá si vyžaduje systémové riešenia, aby sa budúcnosť prieskumu a využívania vesmíru nestala neudržateľnou.
