Nie je tajomstvom, že ste kúsok za hranicou 30 rokov, a vo svetovom rebríčku ste tiež kúsok za tridsiatkou. Čím si vysvetľujete túto unikátnu zhodu okolnosti vo vašej športovej kariére?
Neviem, či je to náhoda, lebo ja na takéto náhody viac – menej neverím. Ale je to fakt tak. Dúfam, že čím ten môj vek pôjde vyššie, tak postavenie v rebríčku pôjde nižšie smerom k top desať (smiech). Ale máte pravdu, momentálne som na tom rovnako vekom i postavením vo svetovom rebríčku (smiech). Bolo však krásne, keď som raz v minulosti bola ôsma v dvojhre žien, ôsma v štvorhre a 8. pozícia mi patrila aj v Race rebríčku! To tiež bola zaujímavá zhoda náhod. Tak dúfajme, že sa niekedy na tie popredné pozície svetového rebríčka ešte vrátim.
Olympijský víťaz dvojhry mužov zo Soulu Miloš Mečíř, váš veľký tenisový vzor, tvrdí, že svetový rebríček je nekompromisný a krutý v tom, že sa do neho počíta každý odohraný zápas, každý získaný bod…
Áno je to tak.
Vy tých bodov a víťazných zápasov máte na konte pomerne dosť. V čom tkvie tajomstvo toho, že ste v tej stále silnej svetovej konkurencii stále takou úspešnou hráčkou?
Tajomstvo? Asi jednoducho v tom, že stále tvrdo pracujem. Tvrdá práca je základ úspechu! Treba si ísť stále za svojimi cieľmi. Robiť veci tak, ako to vo vnútri cítim. Treba ísť za svojim snom, za svojimi túžbami. Aj vtedy, keď ľudia okolo vás budú tvrdiť niečo iné… Ja predsa najlepšie viem, čo naozaj chcem v živote dokázať. Ja tomu verím na sto percent. A preto robím všetko pre to, aby sa mi v tom, čo robím, darilo čo najviac. To je môj hlavný cieľ.
Vo svetovom rebríčku ste boli najvyššie – na 5. mieste v januári 2003, koncom roka 2007 ste ešte patrili do top desať. Pamätáte si, kedy ste sa vo svetovom ženskom rebríčku objavili prvýkrát v kariére? Na ktorom mieste pri tejto premiére v rebríčku WTA figurovalo vaše meno?
Fííha, to odo mňa chcete veľa (smiech). To by som musela dosť porozmýšľať…
Tak to skúste…
Medzi ženami som začala hrať v roku 1999. Vtedy som vyhrala dva turnaje kategórie Futures. Bola som tiež v semifinále 75-tisícového turnaja. A z toho sa potom robil rebríček WTA… Teraz možno trepnem… Bolo to v roku 1999, možno o rok neskôr. Myslím si, že to bolo okolo 300. miesta. Možno aj o niečo nižšie… Fakt si to už nepamätám. Bolo to dávno. Pred pätnástimi rokmi. Ale myslím, že prvýkrát v rebríčku WTA som bola okolo 300. miesta.
Daniela, viackrát v minulosti ste boli reklamnou tvárou rôznych charitatívnych behov. Aký máte vzťah k pohybovým aktivitám a špeciálne k behaniu?
Behanie je moja veľmi obľúbená činnosť. Beh milujem. Veľmi rada behám (smiech). Beh určite patrí medzi najčastejšie veci, ktoré robím počas kondičného tréningu. Beh som si však zaradila aj do procesu relaxácie. Najmä, keď behám v prírode. Počas behu si oddýchnem hlavne mentálne. Očisti mi to hlavu, pomôže mi prísť na iné myšlienky, odbúra vnútorné napätie. Beh je veľmi dobrý liek na psychiku (krátka odmlka). Musím sa však priznať, že teraz, keď som už o voľačo staršia, tak sa snažím aj tak múdrejšie ´makať.´ Už nemusím za každú cenu behať dlhé trate. Tie si môžem zabehnúť kedykoľvek, keď budem mať na to chuť a čas (smiech). Teraz sa zameriavam skôr na vysokú intenzitu bežeckého tréningu. Už nebehám dlhé vzdialenosti, skôr kratšie, ale o to intenzívnejšie, vo väčšom nasadení.
Keď hovoríte, že behanie patrí k vášmu relaxu, samotný zápas na tenisovom kurte je úplná špička ľadovca…
To veru je.
Takže čo všetko musíte podstúpiť v športovej príprave, aby spomínaný vrchol ľadovca – váš výkon na tenisovom kurte – vyzeral čo najlepšie, aby bol, obrazne povedané, čo najpevnejší a najostrejší?
To je dokopy toľko vecí, čo si myslím, že obyčajní ľudia ani netušia (krátka odmlka). Diváci v hľadisku nemajú o tom vôbec predstavu. Je to vlastne aktivita od rána… Od siedmej, od pol ôsmej, som v jednom kolotoči. Vtedy začínam väčšinou kondičným tréningom. Potom nasleduje tenisová príprava. Po krátkej obedňajšej prestávke je to opäť tenisový tréning, ktorý opäť vystrieda naháňanie kondičky. Posilovňa, cvičenie. Na záver mám regeneráciu a krátky oddych. Keď sú tréningové dni, tak je to vlastne všetko o kondičke – a o tenise. V deň, keď hrám zápas, je to trochu inak. Zápas je, pravdupovediac, taká ľahšia časť denného programu. Samozrejme, že určite nie po mentálnej stránke! Lebo tam sú tie tlaky enormne veľké… Skôr mám teraz na mysli z hľadiska kondičnej stránky, pokiaľ ide o fyzickú časť prípravy. Počas turnajov má človek z hľadiska tréningovej prípravy trochu voľnejšie tempo, aby sa mohol koncentrovať predovšetkým na stretnutie, ktoré ho čaká. Aby sa pred ním neunavil.
Profesionálni hokejisti z NHL označujú svoje zranenia iba tým, či majú zdravotné problémy v dolnej časti tela, alebo v hornej časti tela. Ako je to s vami? V minulosti ste mávali problémy s achilovkou , respektíve vás trápila boľavá päta…
Našťastie, teraz nemám žiadne zdravotné problémy. Ani v dolnej, ani v hornej časti tela (smiech). Netrápim sa s ničím. Po zdravotnej stránke som úplne fit, takže už je to v poriadku. Na turnajoch som pripravená odviesť dobrú robotu.
Čomu sa v tréningovej príprave viac venujete? Naháňaniu fyzickej kondície alebo zdokonaľovaniu tenisovej zručnosti a zveľaďovaniu športového umenia?
Je to komplexná vec. Čiže nedá sa jedno oddeliť od druhého. Musím sa venovať všetkému. Všetko, čo robím, sa snažím robiť na maximum. Ako najlepšie viem… A konkrétna náplň tréningov je už vecou trénerov, s ktorými spolupracujem. Oni mi robia plán prípravy. To je už ich vec. Aj z hľadiska kondičného, aj z pohľadu tenisového rastu. Oni sú na to odborníci.
Daniela, počas vašej kariéry ste spolupracovali s mnohými trénermi. Ktorý z nich vám ako tenistke dal najviac?
Pán Bulko (Jozef Bulko, pozn. aut.). Jednoznačne on. Je to tréner, ktorého, keď porovnám s mnohými, s ktorými som spolupracovala, ktorí ma viedli, tak sa mu ani nepribližujú. Pán Bulko tak fantasticky rozumie tenisu….
Tak prečo ste potom s ním skončili spolupracovať, keď bol pre vás taký dobrý tréner?
Pán tréner Bulko veľmi nerád cestoval (smiech). Robili sme spolu… To je už vlastne šestnásť rokov, čo sme spolupracovali. Spravil svoju robotu lepšie ako ktokoľvek iný. Práve on ma neskôr poslal za pánom Bollettierim. Potom som už začala cestovať po svete. Samozrejme, bez neho. Ale veľmi si cením, čo ma naučil ako mladú hráčku. Základy techniky, všetko okolo tenisu. Dal mi veľmi dobré základy. Veľmi sa mi páčil jeho pohľad na tenis. Imponovalo mi ako on vidí tenis ako hru, ako trénuje svojich zverencov .
Okrem tenisu ste známa aj ako vyhľadávaná fotomodelka. Z času na čas prekvapíte nejakým príťažlivým a zaujímavým nápadom a akciou aj v tejto oblasti. Pamätáte si na svoje prvé módne fotenie?
Veľmi dobre (smiech). Veď to bolo hneď pre americký časopis GQ. Mala som vtedy sedemnásť rokov. Bolo to moje prvé fotenie. Nemala som predstavu, čo vlastne robím (smiech). Aby som bola úprimná, ani som ten časopis nepoznala. Bol to zvláštny pocit, keď v ňom vyšli moje fotografie… Vtedy to bola pre mňa veľká pocta. Najmä, keď som zistila, že aj fotenie pre módne a športové časopisy je dôležité. Vlastne, keď som zistila, aká je dôležitosť aj v tomto umení, v tejto profesii. Dovtedy som si myslela, že na svete pre mňa existuje iba tenis. Veď som ho každý deň hrala od svojich piatich rokov (smiech). Ale vtedy, keď som sa videla na stránkach spomínaného časopisu, tak som pochopila, že aj táto oblasť môže byť pre mňa v živote veľmi dôležitá. Že aj vďaka foteniu môžem ľuďom pomáhať.
Keď sme pri vašom prvom fotení, zaujímalo by nás, čo vám z neho najviac utkvelo v pamäti?
V prvom rade fotograf. Bol jedným z najlepších, ktorí pôsobili v tejto profesii. Keď som listovala v knihe, ktorú mi ukázal s poznámkou, aby som si pozrela, koho už fotografoval, pomaly som si po minútach začala uvedomovať, že sa asi v tejto profesii veľmi dobre vyzná. Veď fotil najväčšie americké hviezdy ako Brata Pitta alebo Liz Hurleyovú.. Zistila som, s kým mám tú česť. Bol naozaj výborný. Vyznal sa v tom, čo robil, lebo za chvíľu sme mali nápady, ktoré chcel realizovať, nafotené. Presne vedel, do akých póz má chce postaviť. Mal jasnú predstavu v akých pózach to bude pre ten – ktorý záber a zámer najlepšie. Jednoducho špička a odborník. A hoci som nevedela ani to ako sa mám tváriť, on ma veľmi trpezlivo usmerňoval. Musím sa priznať, že pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť (smiech). A ešte si pamätám aj to, ako mama chodila počas toho fotenia stále okolo mňa a sústavne mi naprávala minisukňu, aby z toho boli iba slušné fotografie (smiech). Dala si na tom záležať (smiech).
Čo si pri fotografovaní najviac užívate? Prečo sa tomu tak intenzívne venujete?
To je dobrá otázka (smiech). Na fotení sa mi najviac páči asi to, že pri ňom netreba vynaložiť žiadnu fyzickú aktivitu (smiech). Je to všetko také bezproblémové. Páči sa mi asi to, že je to oddych a relax. Aspoň pre mňa určite. To sa mi na fotení páči najviac (smiech).
Je o vás známe, že vám nie sú cudzie ani rôzne charitatívne projekty. Už roky patríte medzi filantropov, ktorí pravidelne pomáhajú ľuďom v núdzi, nemocniciam a inštitúciám, ktoré sú spojené s vašim životom. Prečo to všetko robíte? Čo si od tých projektov sľubujete?
Prostredníctvom mojej nadácie som pomohla nemocnici v Poprade, kde som sa narodila. Dohodli sme sa už na nejakých spôsoboch dobročinnosti v prospech tejto nemocnice. V spolupráci s inom firmou sme v rámci projektu ´Farebné nemocnice´ tiež zmodernizovali a vymaľovali detské oddelenie nemocnice vo Zvolene. Spolu by ich malo byť osem, v ktorých takto postupne pomôžeme. Ako členka Slovak Teamu som sa angažovala aj pri financovaní športových objektov a zariadení na Základnej škole Dudová 2 v bratislavskej Petržalke, ktorú som v detstve navštevovala. Podujala som sa finančne pomôcť aj Domovu seniorov, aby aj starší ľudia mali radosť z pohybu – a tiež zo života, ktorý prežívajú v tomto zariadení. Je toho viac, nechcem všetko spomínať. Aby to nevyzeralo ako samochvála (krátka odmlka). Za nás v tejto oblasti by mali hovoriť skutky, nie slová… Tak isto cez svoju vlastnú nadáciu už dlhšie finančne pomáham aj malým HIV pozitívnym pacientom v jednej nemocnici v Kambodži.
Medzi inštitúciami, ktoré ste už podporili, zatiaľ nie je gymnázium Novohradská i v Bratislave, ktoré ste navštevovali? Prečo ešte nie, ak to nie je tajomstvo?
Tam sme sa ešte nedostali (smiech). Treba to robiť postupne. Možno niečo vymyslíme.
Angažujete sa v mnohých projektoch, ktorými podporujte ľudí, ktorí túto pomoc nevyhnutne potrebujú. Máte medzi vašimi filantropickými zámermi a dobročinnými akciami taký nápad, ktorý je vášmu srdcu a vášmu naturelu najbližší?
Osobne si myslím, že všetky nápady a zámery v tejto charitatívnej oblasti sú rovnako dôležité. Nedá sa medzi nimi robiť rebríček obľúbenosti, že táto podporná akcia je dôležitejšia, táto zasa menej a podobne. Všetky sú podľa mňa rovnako dôležité! Aspoň ja si to myslím. Podľa mňa všetky dobročinné akcie, ktoré so spolupracovníkmi robím, sú v konečnom dôsledku dobrou a užitočnou aktivitou. Sú jednoducho prepotrebnou vecou…
Prečo si to myslíte?
Pretože realizovaním každého projektu v spomenutej charitatívnej oblasti môžem pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Každým jedným nápadom môžem nejako pomôcť. A v mnohých prípadoch dokonca aj niekomu konkrétnemu (krátka odmlka). Ak som za tie roky, čo sa dobročinnosti venujem, pomohla iba jednému človeku, určite by to malo zmysel. Tiež by sa to oplatilo. To je môj názor. Ak som v živote pomohla iba jednému, ktorý to potreboval, tak sa oplatila všetka tá drina, ktorú som v živote podstúpila. Malo zmysel začať s tenisom v piatich rokoch a denno-denne trénovať. Malo zmysel odriekať si všetky detské radovánky, neskoršie diskotéky, kino a iné študentské aktivity, ktoré som pre tenisové povinnosti nepoznala. Nemohla som ísť na diskotéku – a byť na nej do rána, keď na druhý deň som mala tréning alebo zápas. Tieto akcie, ktorým sa moji spolužiaci vo voľnom čase venovali, išli mimo mňa. Nebolo to ľahké, ale zvykla som si. Možno aj vďaka tenisu som mentálne skôr vyspela, skôr som si vytvorila hodnotový rebríček môjho života. Veď už od tých piatich rokov som chcela byť takým dobrým tenistom, akým bol Miloš Mečíř, ktorý vtedy vyhral olympiádu v Soule.
Najnovšie ste prepožičali meno a tvár projektu Diva´s for Women, ktorým chcete motivovať mladé ženy a dievčatá na Slovensku, aby sa ani v ťažkých životných situáciách nevzdávali, aby si išli za plnením svojich túžob a snov. Prečo vás oslovila práve táto idea?
Lebo ľudia by mali ísť za svojimi snami. Mali by mať pred sebou métu, cieľ, ku ktorému chcú v živote smerovať. Ak chcete byť v živote úspešný, musíte mať v hlave jasno v tom, čo chcete dokázať! A nesmiete sa toho sna a tej túžby vzdať bez toho, aby ste sa o jeho splnenie aspoň nepokúsili… Keď sa rozhodnem podporiť nejaký projekt, tak to robím preto, lebo si myslím, že je to veľmi dôležité. A vtedy sa snažím z mojej strany urobiť všetko tak, aby tí ľudia, ktorým je moja pomoc určená, mali z toho čo najviac úžitku (krátka odmlka). Keď sa už do niečoho pustím, tak to robím naozaj tak, aby bol z toho úžitok. Aby ľudia, ktorým chcem pomôcť, boli aspoň chvíľu šťastní… Veď nie všetci v živote majú také šťastie, ako mám napríklad ja, že robím to, čo ma baví, čo viem. Ale nespadlo mi to z neba! Aj ja som musela pre naplnenie svojho sna veľa obetovať. Povedala by som, že veľmi veľa. Aj ja som musela tvrdo pracovať, keď som chcela hrať tenis na tej najvyššej svetovej úrovni. Nič som nedostala zadarmo. Všetko, čo viem, a čo mám, je poriadne tvrdo ´odmakané´. To mi verte. Samozrejme, že som si mnohokrát aj poplakala, aj som bola mnohokrát z tenisu nešťastná. Aj ja som chcela s tenisom skončiť! Zažila som okamihy, keď som chcela so všetkým ´seknúť´. Ale neurobila som to! Lebo som vedela, že na to mám. Že to dokážem! Niečo vo vnútri mi hovorilo, že sa oplatí tvrdo a poctivo trénovať. Verila som, že úspech, ak má prísť, tak príde!
Viackrát ste zdôraznili tvrdú a systematickú prácu. Tenis ste začali hrať ako päťročná pod vedením svojej babky, ktorá bola v mladosti aktívnou hráčkou. Chceli ste podstúpiť ten tvrdý tréningový dril, nebúrili ste sa – a nehádzali ste raketu do kúta, keď sa vám nedarilo, keď prišli prvé prehry a neúspechy?
Nie, raketu som od zlosti do kúta nehádzala. To nebol môj zvyk. Sem – tam som síce frflala, že musím každý deň trénovať, že sa nemôžem hrať s ostatnými deťmi. Ale postupne som si na tento zaužívaný režim zvykla. Brala som to ako môj denný program. Škola, klavír, tenis, školské povinnosti. Každý deň som mala tak naplnený povinnosťami, že na ostatné veci nebol vôbec čas. Nemala som kedy robiť hlúposti… Keď som prišla z tréningu, bola som rada, že som doma. Tenis, posilovanie, behanie ma tak vyšťavilo, že som už na nič iné nemala energiu. Rodičia nás s bratom viedli k tomu, že na prvom mieste v našom živote je škola. Najskôr kvalitné vzdelanie, dobré známky v škole – a až potom všetko ostatné. V mojom prípade teda klavír a tenis. Alebo tenis a klavír. Od malička som v tomto režime pracovala. Lebo som chcela byť dobrá. Na klavír som chodila osem rokov. Dnes som rodičom veľmi vďačná, že boli pri mojej výchove takí dôslední, že z tej cesty neuhli (smiech). Aj keď som ich mnohokrát v slabej chvíli aj preklínala a dosť nenávidela. Najmä vtedy, keď ma ráno o piatej budili na tréning (smiech). Vtedy som vedela byť zlá a nepríjemná….
Čo bolo v tých začiatkoch pre vás najťažšie? S čím ste sa najdlhšie ako športovkyňa pasovali?
Prehry a neúspechy! Najmä prehry boli pre mňa veľkou mentálnou záťažou. Človek to ťažko nesie, keď vie, že pre úspech urobil všetko, čo bolo v jeho silách – a nestačilo to… Prehry ma doslova deptali. Vnútorne ma zožierali. Pripravovali ma o energiu. Zrážali na kolená. Až postupne som sa dokázala s nimi vyrovnať. Vtedy som však už bola predovšetkým mentálne oveľa silnejšia. Už som bola v tomto smere menej zraniteľná (krátka odmlka). Neúspechy ma naučili byť tvrdšou k sebe, nútili ma viac na sebe pracovať, byť dôslednejšou v tréningu. Bolo to síce ťažké, veľmi ťažké, ale v konečnom dôsledku to prinieslo svoje ovocie. Už sa viem vyrovnať aj s prehrou (smiech). Za tie roky, čo vrcholovo hrám tenis, už viem, že prehry a neúspechy patria k športu tak, ako úspechy a víťazstvá. Čím som staršia, tým si tenis viac užívam. Viac ma baví, mám z neho radosť. Som šťastná, že robím to, čo ma baví, čo viem – a čo som vždy chcela robiť. Okolo nás nie je veľa ľudí, čo si to môžu povedať. Ja však k takým šťastlivcom patrím.
V tohoročnej hlavnej súťaži grandslamového turnaja Roland Garros bude hrať až päť Sloveniek. Pamätáte si ročník tohto prestížneho podujati v Paríži, keď v ňom štartovalo toľko tenistiek zo Slovenska?
Myslím si, že to už bolo. Ak sa nemýlim, tak približne pred desiatimi rokmi. Vtedy, keď ešte hrala Martina Suchá, Henrieta Nagyová, Janette Husárová… bola som tam ja – a tiež Karin Habšudová. Čiže vtedy nás tiež bolo päť (krátka odmlka). Som rada, že po desiatich rokoch je to opäť tak. Že sa to opakuje… A veľmi ma teší, že stále som súčasťou tohto turnaja, že patrím k hráčkam, ktoré sa môžu predstaviť v jeho hlavnej súťaži. To je veľká vec.
Čo chcete v Paríži dokázať? Čo si od štartu na tomto grandslamovom turnaji sľubujete?
Cieľ v Paríži máme všetky asi jediný: spraviť maximum pre čo najlepší výsledok. Odovzdať v zápasoch všetko, čo máme natrénované, čo z tenisu vieme. Uvidíme, či to bude stačiť.
Daniela, máte za sebou tri štarty na olympiáde. Je teraz pre vás aktuálna olympiáda v roku 2016 v Rio de Janeiro?
Samozrejme je to veľká výzva, ale…(krátka odmlka). Keby mi niekto voľakedy dávno povedal, že budem hrať na troch olympiádach, tak by som ho vysmiala (smiech). Smiala by som sa nad tými slovami. Neverila by som tomu. Ale teraz je to nádhera byť tak dlho v hre (smiech). A či je aktuálna pre mňa olympiáda v Riu 2016? Fakt neviem (krátka odmlka). Uvidíme, čo bude v najbližšom čase… Ale byť aj na štvrtej olympiáde v živote – to by bolo naozaj pekné (smiech). To by bolo super! Teraz, v tejto chvíli, je to však predčasná otázka.
Pripravil Štefan Žilka
Začiatky jej profesionálnej kariéry sú spojené s anglickým trénerom Nigelom Searsom, ktorý ju trénoval štyri roky. Najvyššie vo svetovom rebríčku WTA bola na 5. mieste (27. januára 2003 vo dvojhre, 26. augusta 2002 vo štvorhre). Dvakrát zakončila kalendárny rok v Top 10 rebríčka WTA. V roku 2002 na 8. mieste, v roku 2007 o jednu priečku nižšie. V kariére vyhrala šesť turnajov najvyššej kategórie WTA: dvakrát Indian Wells (2002, 2007), dvakrát v Pattayi (2011, 2012), raz v Linzi (2007), raz v Birminghame (2013). V ženskej štvorhre vyhrala osem turnajov WTA, tri z nich spolu s Japonkou Sugijamovou (Birmingham v roku 2005 a Dohu a Rím v roku 2006). Okrem týchto primátov triumfovala aj v Bratislave (2000), v Luxemburgu (2001), v Amelii Island a v New Havene (oba 2005) a vo Filderstadte (2005). V roku 2002 bola členkou víťazného tímu SR v Pohári federácie, v roku 2005 spolu s Dominikom Hrbatým vyhrala Hopmanov pohár v Perthe, ktorý je neoficiálnymi MS v miešaných družstvách. Na grandslamových turnajoch hrala raz v semifinále (Australian Open 2008), štyri razy bola vo štvrťfinále (Wimbledom 2002, US Open 2002 a 2013, Australian Open 2003). Vo svojej kariére sa dvakrát prebojovala aj na MS WTA Tour (2002 a 2007), na ktorých malo právo štartovať osem najlepších hráčok sveta. Daniela Hantuchová je iba štvrtou tenistkou v histórii, ktorá sa tešila z prvenstva v miešanej štvorhre na všetkých štyroch grandslamových turnajoch. V roku 2001 vyhrala Wimbledon s Čechom Leošom Friedlom, o rok neskôr spolu s Kevinom Ullyettom zo Zimbabwe triumfovala na Australian Open, v roku 2005 vyhrala spolu s Francúzom Fabriceom Santorom Roland Garros v Paríži, a v tom istom roku spolu s Indom Mahešom Bhúpathím nenašli premožiteľov ani na US Open. Daniela Hantuchová v roku 2002 získala ocenenie WTA pre hráčku s najväčším výkonnostným vzostupom. V roku 2005 spolu s Japonkou Sugijamovou sa okrem iného tešili aj z ceny pre najobľúbenejšiu dvojicu v ženských štvorhrách. V rokoch 2002 – 2007 ju domáci odborníci v celoročnej ankete Slovenského tenisového zväzu (STZ) nepretržite vyhlasovali za najlepšiu tenistku SR. Je trojnásobnou účastníčkou OH (2004, 2008, 2012). Dlhé roky patrí medzi opory slovenskej reprezentácie v Pohári federácie (Fed Cup), v ktorom odohrala 35 duelov, z toho osemnásť víťazných. Medzi jej záľuby patria aj charitatívne aktivity, lyžovanie, golf a móda. Daniela Hantuchová každý rok fotí kalendár, z predaja ktorého výťažok ide na Nadáciu Daniely Hantuchovej, ktorá okrem iného podporuje aj nemocnicu pre deti v Kambodži, v ktorej liečia malých pacientov s vírusom HIV. Minulý rok v Bratislave predstavila kolekciu tenisového oblečenia, šiltov a šiltoviek. Práve móda je oblasť, ktorej by sa chcela venovať v budúcnosti, po skončení aktívnej tenisovej kariéry.
