Návšteva reštaurácie už dávno nie je iba spôsobom, ako rýchlo zahnať hlad. Pre mnohých Slovákov predstavuje príjemný spoločenský zážitok, možnosť stretnúť sa s rodinou či priateľmi a ochutnať jedlá, ktoré by si doma nepripravili. Za pohodlím hostí sa však ukrýva problém, ktorý zostáva pred ich očami väčšinou skrytý.
Denne končí v odpade množstvo nezjedených potravín. Časť zvyškov vzniká pri príprave jedál, ďalšia zostáva priamo na tanieroch zákazníkov. Najvýraznejšie sa tento problém prejavuje v samoobslužných reštauráciách typu „zjedz, koľko vládzeš“, kde si hostia sami určujú veľkosť porcie.
Niektoré zahraničné podniky sa preto rozhodli zaviesť osobitný poplatok za jedlo, ktoré si zákazník naberie, ale nezje. Nejde o všeobecne platné pravidlo ani o zákonom stanovenú pokutu. Je to individuálne opatrenie konkrétnej prevádzky, ktorým chce obmedziť zbytočné plytvanie.
Najväčším problémom sú príliš plné taniere
Pri klasickom objednávaní z jedálneho lístka určuje veľkosť porcie predovšetkým kuchyňa. V samoobslužnom bufete však rozhoduje samotný zákazník. Ak má za jednu cenu k dispozícii veľký výber jedál, môže ľahko preceniť svoj hlad.
Na tanieri sa potom stretnú viaceré hlavné jedlá, prílohy, šaláty aj dezerty. Človek však po niekoľkých sústach zistí, že porciu nedokáže dokončiť. To, čo zostane, už spravidla nemožno ponúknuť ďalšiemu hosťovi a jedlo končí v odpade.
Pri vyhodení potravín neprichádza nazmar iba samotný pokrm. Na výrobu surovín bola potrebná voda, pôda a energia. Ďalšie zdroje sa spotrebovali pri preprave, chladení, skladovaní a varení. Pre reštauráciu predstavuje vyhodené jedlo aj finančnú stratu.
Český podnik účtoval za zvyšky približne dve eurá
Jeden z medializovaných prípadov pochádza z roku 2019. Reštaurácia neďaleko českého mesta Louny fungovala ako samoobslužný bufet. Hostia zaplatili jednotnú sumu a mohli si vyberať z niekoľkých hlavných jedál, príloh, šalátov a múčnikov.
Zákazník sa mohol k bufetu opakovane vrátiť a pridať si ďalšie jedlo. Ak si však naložil priveľa a nechal na tanieri zbytočné zvyšky, prevádzka mu k účtu pripočítala 50 českých korún, teda približne dve eurá.
Cieľom podľa majiteľky nebolo nútiť ľudí do prejedania. Hostia si mohli najskôr nabrať malú porciu alebo iba ochutnať jedlo, ktoré nepoznali. Ak im chutilo a stále boli hladní, mohli si bez ďalšieho poplatku pridať.
Vedenie podniku v tom čase tvrdilo, že po zavedení tohto pravidla vyhadzovalo podstatne menej jedla. Išlo však o skúsenosť jednej konkrétnej reštaurácie, nie o záver rozsiahleho výskumu. Z dostupných informácií zároveň nemožno potvrdiť, či rovnaký systém funguje v prevádzke aj dnes.
Na tanieroch často zostávala zelenina
Český rozhlas v rovnakom období oslovil aj pracovníka reštaurácie v Litvínove. Ten uviedol, že v ich podniku mohlo denne skončiť v odpade približne päť až desať kilogramov zvyškov. Hostia podľa neho často nechávali na tanieri najmä zeleninovú oblohu.
Tento údaj však nemožno považovať za priemer všetkých českých ani slovenských reštaurácií. Množstvo odpadu závisí od typu a veľkosti podniku, počtu zákazníkov, spôsobu servírovania aj veľkosti ponúkaných porcií.
Niektoré menšie prevádzky môžu vyprodukovať podstatne menej odpadu, zatiaľ čo veľké hotely, jedálne alebo bufety ho môžu mať výrazne viac. Presné slovenské údaje o zvyškoch, ktoré hostia denne nechávajú na tanieroch v bežných reštauráciách, nie sú v súvislosti s týmto konkrétnym prípadom k dispozícii.
Podobné poplatky poznajú aj v Nemecku
Prirážky za nezjedené jedlo sa objavili aj v ďalších európskych krajinách. Najznámejšie prípady sa týkali ázijských reštaurácií ponúkajúcich neobmedzenú alebo časovo obmedzenú konzumáciu.
V roku 2016 informovali zahraničné médiá o sushi reštaurácii v nemeckom Stuttgarte. Hostia mohli počas dvoch hodín zjesť ľubovoľné množstvo sushi. Za jedlo ponechané na tanieri však prevádzka účtovala jedno euro navyše.
Majiteľ vysvetľoval, že ponuka „zjedz, koľko vládzeš“ neznamená možnosť objednať si ľubovoľné množstvo jedla a následne ho vyhodiť. Peniaze vybrané prostredníctvom prirážok chcel podľa vtedajších informácií venovať na charitu.
Aj v tomto prípade ide o správu z roku 2016. Bez aktuálneho stanoviska reštaurácie nemožno tvrdiť, že rovnaké pravidlo používa aj v súčasnosti.
Niekde rozhodoval počet kúskov, inde ich hmotnosť
Podobné opatrenie používala aj japonská reštaurácia v Düsseldorfe. Podľa dobových správ účtovala jedno euro za studené a dve eurá za teplé jedlo, ktoré zákazník nechal na tanieri.
Čínsko-mongolská reštaurácia v meste Menden v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko zasa posudzovala hmotnosť zvyškov. Ak na tanieri zostalo viac než 100 gramov jedla, k účtu mohla pripočítať dve eurá.
Medializovaný bol aj prípad čínskej reštaurácie v anglickom meste South Shields. Prevádzka s neobmedzeným bufetom si za nadmerné množstvo nezjedeného jedla účtovala poplatok 20 libier.
Tieto príklady neznamenajú, že podobné pravidlá platia vo všetkých nemeckých alebo britských reštauráciách. Išlo o rozhodnutia jednotlivých prevádzok, najmä podnikov s ponukou neobmedzenej konzumácie.
Mohla by takýto poplatok zaviesť aj slovenská reštaurácia?
Na Slovensku nejde o zákonom stanovenú pokutu. Reštaurácia nemá postavenie štátneho orgánu, a preto hosťovi nemôže uložiť sankciu v rovnakom zmysle ako polícia alebo iný úrad.
Prevádzka by sa mohla pokúsiť stanoviť osobitný poplatok ako súčasť svojich obchodných a cenových podmienok. Zákazník by však o jeho existencii a výške musel byť jasne a zrozumiteľne informovaný ešte pred objednaním služby. Nestačilo by, aby sa o ňom dozvedel až pri platení účtu.
Ani vopred uvedená podmienka však nemusí byť automaticky právne vymáhateľná. Slovenské spotrebiteľské právo chráni zákazníkov pred neprijateľnými podmienkami, ktoré vytvárajú výraznú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami obchodníka a spotrebiteľa.
Bez rozhodnutia príslušného orgánu alebo súdu preto nemožno všeobecne vyhlásiť, že každý takýto poplatok by bol na Slovensku vždy platný alebo vždy neplatný. Záležalo by na jeho označení, výške, spôsobe oznámenia a konkrétnych okolnostiach prípadu.
Nikto nemusí zjesť pokazené alebo nevhodné jedlo
Zavádzajúce by bolo tvrdenie, že pri podobnom pravidle neexistujú žiadne výnimky. Zákazník nemôže byť nútený zjesť jedlo, ktoré je pokazené, nedostatočne tepelne upravené alebo nezodpovedá objednávke.
Ak hosť zistí problém s kvalitou pokrmu, mal by naň okamžite upozorniť obsluhu a jedlo reklamovať. Nemal by čakať, kým príde účet. Reštaurácia tak dostane možnosť situáciu skontrolovať a ponúknuť nápravu.
Rovnako nemožno od človeka vyžadovať, aby zjedol pokrm obsahujúci alergén, o ktorom nebol správne informovaný, alebo pokračoval v jedení napriek zdravotným ťažkostiam. Ani bezchybné jedlo by nemal konzumovať cez pocit sýtosti iba zo strachu pred prirážkou.
Zmyslom podobných opatrení má byť rozumnejšie naberanie jedla, nie povzbudzovanie hostí k prejedaniu.
Najjednoduchším riešením je začať malou porciou
Reštaurácie môžu plytvanie obmedzovať aj bez sporných finančných postihov. Pomôcť môžu menšie taniere, primeranejšie porcie, možnosť objednať si polovičnú porciu alebo jasné informácie o množstve jedla.
Pri jedle objednanom z jedálneho lístka možno požiadať o zabalenie vhodných zvyškov. Pokrm treba následne čo najskôr bezpečne schladiť a doma správne skladovať. Nie všetky potraviny sú však vhodné na dlhú prepravu alebo opätovné ohrievanie.
Pri samoobslužnom bufete platí jednoduchá zásada: najskôr si treba naložiť menej a podľa hladu si neskôr pridať. Človek tak môže ochutnať viacero jedál bez toho, aby na tanieri zostalo veľké množstvo odpadu.
Poplatky za nezjedené jedlo teda v niektorých zahraničných podnikoch skutočne existovali. Na Slovensku však nejde o všeobecné pravidlo ani oficiálnu pokutu. Ak by slovenská prevádzka podobný poplatok zaviedla, musela by o ňom hostí vopred jasne informovať a jeho oprávnenosť by sa posudzovala podľa konkrétnych okolností a pravidiel na ochranu spotrebiteľa.
