Hubárska sezóna je pre mnohých Slovákov jedným z vrcholov leta a jesene. Prechádzka lesom spojená so zberom húb je obľúbenou tradíciou, no zároveň si vyžaduje veľkú opatrnosť. Nie všetky huby, ktoré sa podobajú na známe jedlé druhy, sú totiž vhodné na konzumáciu. Niektoré sú len veľmi horké a dokážu znehodnotiť celé jedlo, iné môžu po požití spôsobiť zdravotné ťažkosti.
Skúsení mykológovia preto odporúčajú zbierať iba tie huby, ktoré človek spoľahlivo pozná. Ak existujú čo i len malé pochybnosti, najbezpečnejším riešením je nechať hubu v lese.
Pri určovaní húb nestačí pozerať iba na klobúk
Mnohí hubári robia chybu, že hubu posudzujú len podľa jej vzhľadu zhora. V skutočnosti je pri určovaní dôležitých viacero znakov naraz. Oplatí sa pozrieť na farbu rúrkovitej alebo lupeňovej vrstvy, vzhľad hlúbika, prípadnú sieťku na jeho povrchu, zmenu farby dužiny po rozrezaní aj miesto, kde huba rastie.
Pomôcť môže aj vôňa alebo konzistencia dužiny. Samotná farba klobúka totiž často nestačí, pretože sa môže meniť v závislosti od počasia, veku huby či stanovišťa.
Hríb smrekový a hríb žlčový
Hríb smrekový, ktorý väčšina ľudí pozná ako pravák, patrí medzi najvyhľadávanejšie jedlé huby. Má pevnú bielu dužinu, príjemnú vôňu a výborné kulinárske využitie.
Najčastejšie si ho ľudia pomýlia s hríbom žlčovým (Tylopilus felleus). Táto huba nie je jedovatá, no je extrémne horká. Stačí jediný kus v hrnci a môže znehodnotiť celú polievku alebo omáčku.
Rozdiely sú pomerne výrazné:
- hríb žlčový má na hlúbiku tmavú výraznú sieťku,
- jeho rúrky postupne získavajú ružovkastý odtieň,
- dužina zostáva biela, ale chuť je mimoriadne horká.
Naopak, pravák má svetlejšiu sieťku, rúrky zostávajú biele až olivové a nemá horkú chuť.
Hríb sosnový a hríb Le Galovej
Hríb sosnový patrí medzi najcennejšie jedlé hríby. Vyskytuje sa najmä pod borovicami a v posledných desaťročiach je na viacerých lokalitách čoraz vzácnejší.
Pozornosť si zaslúži jeho podobnosť s hríbom Le Galovej (Rubroboletus legaliae), ktorý je jedovatý. Tento druh sa síce nevyskytuje bežne v každom lese, no rastie aj na území Slovenska, najmä v teplejších listnatých oblastiach.
Hríb Le Galovej má:
- svetloružový až ružovkastý klobúk,
- výrazne červené póry,
- robustný hlúbik s červenkastým sfarbením.
Hríb sosnový má naopak tmavohnedý až červenohnedý klobúk, svetlé rúrky, ktoré vekom žltnú až olivovejú, a typický vzhľad pravých hríbov.
Kozák osikový nie je to isté ako hríb zrnitohlúbikový
Kozák osikový patrí medzi obľúbené jedlé huby. Rastie najmä pod osikami, topoľmi a brezami. Typickým znakom sú drobné tmavé šupinky na svetlom hlúbiku a dužina, ktorá po rozrezaní postupne sivie až tmavne.
Niekedy si ho hubári zamieňajú s hríbom zrnitohlúbikovým (Neoboletus luridiformis). Táto zámena však v praxi nie je veľmi častá, pretože ide o pomerne odlišné huby. Navyše je dôležité upozorniť na jednu zásadnú skutočnosť – hríb zrnitohlúbikový nie je nejedlý ani horký, ako sa často mylne uvádza. Ide o jedlú hubu, ktorá musí byť dôkladne tepelne spracovaná, pretože v surovom stave môže spôsobiť tráviace ťažkosti.
Hríb zrnitohlúbikový spoznáte podľa:
- červených pórov,
- žltej dužiny, ktorá po poranení rýchlo intenzívne modrie,
- červeno bodkovaného hlúbika bez výraznej sieťky.
Masliaky a sliziaky
Masliaky sú obľúbené najmä pre jemnú chuť a široké využitie v kuchyni. Charakteristický je ich slizký klobúk, žlté rúrky a pri viacerých druhoch aj prstenec na hlúbiku.
Podobať sa na ne môžu niektoré druhy sliziakov, napríklad sliziak lepkavý (Gomphidius glutinosus).
Najväčším rozdielom je spodná časť klobúka:
- masliaky majú rúrky,
- sliziaky majú lupene.
Sliziak lepkavý je jedlý, nejde teda o nebezpečnú hubu. Má však odlišnú chuť aj konzistenciu, preto ho niektorí hubári nezbierajú. Sivastý až sivofialový klobúk a lupene umožňujú jeho pomerne jednoduché rozlíšenie od masliakov.
Zbierajte iba huby, ktoré spoľahlivo poznáte
Každoročne sa objavujú prípady otráv aj tráviacich ťažkostí spôsobených nesprávnym určením húb. Najčastejšie nejde o zámenu s jedovatými druhmi, ale o nesprávne určenie menej známych húb alebo konzumáciu starých či pokazených plodníc.
Pri hubárčení preto platí jednoduché pravidlo – do košíka patria iba huby, pri ktorých nemáte najmenšie pochybnosti. Ak si nie ste istí, radšej ich nechajte v lese. Niekoľko minút opatrnosti môže zabrániť zbytočným zdravotným problémom a zároveň ochrániť vzácne druhy húb, ktoré sú dôležitou súčasťou lesných ekosystémov.
