Slovania si v Rusku rýchlejšie zvyknú na tamojšie podmienky

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Volejbalista roka 2012
Sprava: Volejbalista roka 2012 Lukáš Diviš, trénerka roka Eva Koseková, Andrej Kravárik, volejbalistka roka 2012 Dominika Valachová a tréner roka Štefan Chrtiansky počas vyhlasovania výsledkov ankety Volejbalista roka 2012. Bratislava, 21. máj 2013. Foto: SITA/Marián Peiger

V minulosti anketu o najlepšieho volejbalistu Slovenska vyhral váš starší brat Peter. Aké to bolo pre vás dostať sa na slovenský volejbalový trón, na ktorom v minulosti bol aj váš o osem rokov starší brat?

Brat Peter dostal poctu pre najlepšieho slovenského volejbalistu za rok 2002, ja za rok 2012. Takže medzi našimi úspechmi je teraz presne desať rokov. Preto som veľmi rád, že som ho aj v tomto smere dokázal napodobniť (dlhá odmlka). Budem úprimný, vždy som čakal, že sa mi to podarí. Aj keď niekoľkokrát mi spomínaná trofej unikla iba tesne pomedzi prsty (smiech).

Z doteraz povedaného vyplýva, že vždy ste sa chceli staršiemu bratovi vyrovnať? Chceli ste byť taký dobrý volejbalista ako on?

Vždy som sa mu chcel vyrovnať (krátka odmlka). A nie iba to. Ja som chcel byť dokonca lepší ako bol môj brat. V tomto smere som bol iný ako moji spoluhráči. Vždy som si kládol pred seba iba tie vysoké ciele. Latku náročnosti som chcel preskočiť, nie podliezť… Preto moje ciele boli stále vyššie. V tomto smere som nikdy nebol skromný (smiech). Vždy som si dával ciele, ktoré sa na prvý pohľad ťažšie dosahujú. Ale, ak sa vám ich podarí zrealizovať, potom ste na seba pyšný a hrdý, že ste to dokázali. Je to nádherný pocit, keď viete, že ste v tom, čo robíte, naozaj dobrý (smiech).

V čom treba hľadať korene tohto vášho úsilia a snahy byť stále lepší a lepší. Byť najlepší nie iba na Slovensku, ale aj v zahraničných kluboch, v ktorých ste v minulosti pôsobili?

Každý rok mi klubové úspechy znásobovali moju motiváciu. To je predsa zákonité a logické. Všade, kam som prišiel, som získal titul! Preto si stále dávam náročné méty, ku ktorým smerujem všetky svoje sily. Stále chcem byť lepší (krátka odmlka). Ale celkom dobre rozumiem aj takým hráčom, ktorí to po nejakom neúspechu predčasne vzdávajú – a so svojimi ambíciami idú nižšie a nižšie. Ja som však iný typ. Mňa každá krivda a nespravodlivosť, či neúspech ešte viac naštartuje. Bojovať za svoju pravdu na palubovke, ale aj v živote, je veľmi ťažké, ale stojí to za to. Ja som veľký bojovník.

Stihol vám brat Peter už zagratulovať v tejto významnej pocte, ktorú ste čerstvo získali?

Áno, brat Peter už tak urobil. Lebo všetci okolo mňa, celá naša rodina, sú veľmi radi, že sa mi konečne podarilo vyhrať aj túto významnú zväzovú anketu. Mnohí z môjho okolia vedia, že najlepším volejbalistom Slovenska som už mal byť dávnejšie. Len neviem, kto to v mojom prípade tak politicky podržal, že som sa najlepším na Slovensku stal až teraz (smiech).

Aký je to pocit zapísať sa do histórie slovenského volejbalu ako jeho najlepší hráč za ten – ktorý kalendárny rok?

Je to krásny pocit! Som nesmierne šťastný a hrdý na seba, že sa mi to podarilo, že som tú pre mňa doteraz zakliatu poctu predsa len dostal. Pozícia najlepšieho slovenského volejbalistu ma posunie v kariére trochu ďalej. Ukázalo sa, že práca, ktorú som doteraz urobil, sa vyplatila. Ale nesmiem túto republikovú a zväzovú poctu nejako extra preceňovať. Byť najlepším volejbalistom Slovenska nie je žiadna veľká diera do sveta. Lebo o tridsať- päťdesiat kilometrov ďalej od Bratislavy to nikomu už nič nehovorí. V blízkom Rakúsku vás môžu poznať ako dobrého hráča nejakého ich klubu, ale nie ako najlepšieho volejbalistu Slovenska. To Rakúšanom, Nemcom, Poliakom, Francúzom nič nehovorí. Preto teraz budem rozmýšľať, kam – a akým smerom – posunúť svoju športovú kariéru. To je tak asi všetko, čo dnes o víťazstve v ankete o najlepšieho slovenského volejbalistu môžem povedať.

Volejbalista roka 2012
Volejbalista roka 2012 Lukáš Diviš počas vyhlasovania výsledkov ankety Volejbalista roka 2012. Bratislava, 21. máj 2013. Foto: SITA/Marián Peiger

Dobre, spýtame sa inak. Ako vnímate víťazstvo v ankete o Najlepšieho volejbalistu Slovenska? Je to dobrá satisfakcia za tie roky, počas ktorých vás táto pocta nezaslúžene obchádzala?

Pre mňa je to v prvom rade motivácia. Ale tým to končí. Som rád, že som to dokázal. Ale keby som sa pozeral iba na to, že som najlepší na Slovensku, tak by som nemohol úspešne pôsobiť v tak náročnom zahraničnom prostredí, v akom teraz pôsobím. Ak by som zaspal na vavrínoch, tak by som postupne zakrpatel. Výkonnostne by som upadol, respektíve stagnoval na mieste. Opakujem ešte raz: musíme si uvedomiť, že Slovensko je malý štát. Keď niekomu napríklad v Rusku poviete, že máte dve hodiny na jednu hranicu, dve hodiny na druhú hranicu, tak sa na vás pozerá s otázkou v očiach, preboha, v akom miništáte to vlastne žijete. Tento postoj ľudí spoza hraníc najlepšie vidieť na našich spevákoch a umelcoch. Na Slovensku sú hviezdy, ale prejdú kúsok za hranice, niekde bližšie k Viedni, a tamojší ľudia netušia, kto k nim prišiel (smiech). Slovenský umelec, česť výnimkám, je v Rakúsku obyčajný človek. Jeho veľká slovenská sláva sa končí príchodom na hranicu. A tak je to aj s mnohými športovcami.

Lukáš, už vás prešla zlosť, ktorá vami poriadne lomcovala po vyhlásení najlepších hráčov po záverečnom turnaji Ligy majstrov v Omsku? Podľa mnohých odborníkov ocenenie pre najlepšieho smečiara malo byť bez konkurencie vaše?

Čo vám mám na to povedať? Každý videl, že nás poriadne poškodili. Tie smeče, ktorými som bodoval, boli v podstate ´zlatými loptami.´ Boli to lopty, ktoré určovali vývoj (krátka odmlka). Znamenali dva, alebo tri body. Také lopty vyhrávajú zápasy. Respektíve rozhodujú zápasy. Preto si myslím, že z nášho družstva malo byť viac individuálnych ocenení. A teraz nemyslím iba na seba. Stále som presvedčený, že dôležitú úlohu pri vyhlasovaní najlepších jednotlivcov na tomto turnaji Ligy majstrov zohrala politika (dlhá odmlka). Bolo to na Sibíri. Bolo to v Omsku. Boli tam rôzne minúsy. Účastníci mali veľké výhrady k hotelom, v ktorých bývali. Ubytovanie bolo naozaj dosť zlé. Tak organizátori záverečného turnaja chceli všetkých uspokojiť. Veď po takom rozdávaní prestížnych pôct musel byť každý spokojný. Ale my z Novosibirska sme víťazi cennej trofeje! To mám už nikto nezoberie (smiech).

Ste prvý Slovák v histórii, ktorý vyhral Ligu majstrov vo volejbale mužov už dvakrát. Tri razy ste boli majstrom Nemecka, jeden titul máte aj z Turecka. Nedávno ste bojovali o majstrovskú poctu aj v Rusku. Ale neúspešne, lebo ste skončili už vo štvrťfinále play off s Belgorodom. Bolo to pre vás skôr nemilé prekvapenie alebo najmä veľké sklamanie?

V prvom rade musím veci uviesť na pravú mieru. Ja som o ruský titul v závere tejto sezóny už nebojoval. Žiaľ, pre boľavé koleno som vypadol zo základnej zostavy a spoluhráčov som sledoval iba z hľadiska za striedačkou. V sérii play off sme síce vyhrávali síce 2:0 na zápasy, ale nakoniec sme celú sériu smoliarsky prehrali 2:3. Belgorod, ktorý prešiel cez náš klub, nakoniec získal ruský titul. Takže asi boli dobré družstvo, keď sa dostali až na prvú priečku.

Spomínate boľavé koleno, ktoré vás nepustilo v závere sezóny na palubovku. Čo sa stalo? Kde ste sa zranili?

Koleno mi vypovedalo poslušnosť dva dni pred záverečným turnajom Ligy majstrov. Opuchlo mi, začalo ma bolieť. Nevedel som, čo sa deje. Myslel som si, že mám poškodenú chrupavku (dlhá odmlka). Myslel som si, že mám centimetrovú dieru v chrupavke. Tak mac to bolelo… To je všetko dôsledok tvrdého tréningového a zápasového nasadenia. V Rusku sa nemôžete ako legionár vyhovárať na to, že vás bolí koleno, že potrebujete pauzu na vyliečenie nejakého zápalu v ňom. Kým môžete na ňom stáť, tak musíte bojovať. Hrať so zaťatými zubami. Preto už záverečné zápasy turnaja Ligy majstrov som odohral iba vďaka tomu, že mi pred zápasom opichali boľavé koleno. Hral som pod injekciami. Hneď po skončení tejto fázy sezóny som chodil po rôznych vyšetreniach, na základe ktorých lekári dospeli k názoru, že zranené ľavé koleno treba nevyhnutne operovať. Operovali ma 29. apríla v Mníchove, čo mi vybavil môj ruský klub. Zverili ma do rúk najlepšiemu špecialistovi na kolenné kĺby, čo si veľmi cením.

Dlhšiu dobu ste hrávali s boľavým a nedoliečeným kolenom. Čo vám na tento vedomý hazard so zdravím povedali lekári v Nemecku, ako k vám ako k pacientovi pristupovali?

Bola to unikátna operácia, lebo pôvodná diagnóza znela zničená chrupavka. Otvorili mi koleno a zistili, že chrupavka je zdravá a neporušená! Tak museli improvizovať. Nakoniec zistili, že v ľavom kolene som vraj mal odumretú šľachu. Čistili mi vrchnú šľachu. Museli mi ju vyrezať a zošiť. Bola to operácia, ktorá sa bežne obyčajným pacientom nerobí. Tkanivo z tej odumretej šľachy poslali na patológiu. Budú to tam skúmať. Som ojedinelý prípad. Chcú vedieť, prečo mi to odumrelo. Zisťujú, prečo došlo k tomuto degeneratívnemu procesu. Preto lekári teraz netušia, kedy budem môcť začať nohu zaťažovať. Podľa posledných pokynov mám minimálne šesť týždňov iba rehabilitovať a operované koleno slabučko zaťažovať predpísanými cvikmi. Nemám sa nikde ponáhľať, mám si dať koleno do poriadku. Musím sa starať o seba. Môže sa vraj stať aj to, že koleno mi aj po operácii bude opúchať, že ma bude bolieť – a lekári budú opäť v akcii. Fakt neviem, čo bude ďalej. Musím byť trpezlivý. Koleno je najhoršie zranenie pre športovca. Veľmi to bolí a veľmi pomaly sa to hojí. Vraj trikrát pomalšie ako iné zranenia, takže sa mám na čo tešiť. Koleno ma naozaj bolí a opúcha mi.

Volejbalista roka 2012
Zľava: Minister školstva Dušan Čaplovič a volejbalista roka 2012 Lukáš Diviš počas vyhlasovania výsledkov ankety Volejbalista roka 2012. Bratislava, 21. máj 2013. Foto: SITA/Marián Peiger

O vás bolo doteraz známe, že sa vám zranenia vyhýbali. Pre vašu výbušnú povahu, dravý spôsob hry a veľké nasadenie vás predsa volajú ´Divoch´. Je terajšie zranenie ľavého kolena vašim najvážnejším úrazom, ktorý ste utrpeli pri volejbale?

Zranenie kolena, ktoré som pri volejbale utrpel, je najvážnejším úrazom v mojej športovej kariére. Je to veľmi bolestivé, navyše ten kolenný kĺb bol pri dopade po smeči veľmi preťažený. V podstate celá váha môjho tela pri dopade spočívala na ľavom kolene. Boli to poriadne bomby do toho kĺbu, keď som po výskoku naň dopadol. Ani sa nedivím, že to už dlhšie nevydržal. Za tie roky som mu dal poriadne zabrať. Teraz oddychujem. Dva týždne po operácii som všade chodil o barlách. Koleno mi poriadne rozrezali, vyčistili a zreparovali. Urobili mi totálnu rekonštrukciu zničených šliach. Aj preto mám na ňom viac ako päťcentimetrovú jazvu.

Od náročného vedenia ruského klubu je sympatické, že napriek vášmu zraneniu vás ´nehodilo cez palubu´ a ponúklo vám predĺženie zmluvy o ďalší rok, čo ste už aj podpísali. Takže v Rusku ste asi spokojný? Naozaj vás to neťahalo do inej súťaže, keďže vy ste si vyskúšali legionársky chlieb nie iba v Česku a Nemecku, ale aj v Turecku a Poľsku?

Človek musí prejsť určitým vývojom, aby si dokázal vážiť to, čo momentálne má (smiech). V Rusku sa mi zatiaľ darilo. Dôkazom toho boli aj ponuky z iných ruských klubov. Ale v Novosibirsku som sa už v podstate udomácnil. Chvíľu mi síce trvalo, kým som si zvykol na drsnú sibírsku zimu i celkové podmienky, ale už to mám za sebou… V Novosibirsku som spokojný. Budem úprimný: som rád, že v tomto špičkovom klube zostávam. Možno si v ňom splním ďalší veľký sen. Veď ako aktuálni víťazi Ligy majstrov budeme v októbri hrať majstrovstvá sveta klubov, ktoré tento rok budú v Brazílii. Majstrovstvá sveta klubov sa totiž sťahujú z katarskej Dauhy do Brazílie, čo podľa mňa celému turnaju mimoriadne prospeje. Turnaj v Brazílii bude určite volejbalovejší ako v Katare – a keďže Brazília je volejbalová veľmoc, ja osobne sa najviac teším na fanatických juhoamerických divákov, ktorí nášmu športu veľmi dobre rozumejú. Určite to pre nás bude super zážitok. Len sa tam dostať.

V Novosibirsku máte za sebou už druhú sezónu. Takže môžete porovnávať. Aká bola tá prvá premiérová, a aká táto druhá, za ktorú ste dostali aj trofej pre najlepšieho volejbalistu Slovenska?

Už som hovoril, že prvá sezóna v treťom najväčšom meste Ruska bola veľmi ťažká. Aby som bol presnejší: veľmi náročná a zložitá. (krátka odmlka). Stačí, keď si uvedomíte, že v Novosibirsku je oproti Európe šesťhodinový časový posun. Prišiel som do veľmi náročného prostredia. Kto to nezažil na vlastnej koži, nepochopí. Nevie si predstaviť, o čom hovorím. V tíme bolo štrnásť hráčov, z ktorých iba dvaja – traja sme boli legionári. Legionár v ruskom tíme musí byť osobnosť. Musí byť o dve triedy lepší ako domáci hráči. Inak sa nemá šancu presadiť. My Slovania máme v Rusku uľahčenú situáciu v tom, že mentálne si veľmi rýchlo zvykneme na tunajšie podmienky. My Rusov i spôsob ich života chápeme. Ale hráči zo západných vyspelých krajín s inou kultúrnou a mentálnou výbavou iba nechápavo krútia hlavou a mnohých veciam okolo ruských reálií sa neprestávajú diviť. Oni to v Rusku majú oveľa ťažšie ako my Slovania. Vďaka tomu, odkiaľ pochádzam, som si v Rusku zvykol, naučil som sa jazyk, aklimatizoval som sa na ruské podmienky. Aj vďaka tomu som bez nejakých extra problémov zvládol sezónu, ktorá bola po športovej stránke veľmi tvrdá. Rusi chcú vždy a všade vyhrávať. A podľa toho vyzerá aj tréningové nasadenie a drina v príprave na ´báze.´ Prvýkrát v živote som zažil ´bázu´ ďaleko od mesta v lese a musím povedať, že je to poriadny nápor na psychiku. Od rána do včera máte na programe iba tréning a volejbal.

Prečo vám cena pre najlepšieho slovenského volejbalistu doteraz unikala pomedzi prsty? V roku 2011 ste v tejto ankete skončili na 2. mieste, to isté sa vám prihodilo aj v roku 2007, v ktorom ste vyhrali Ligu majstrov a vyhlásili vás za najlepšieho prihrávača – smečiara záverečného turnaja Ligy majstrov. Kde treba hľadať príčiny tohto nedocenenia vášho športového majstrovstva?

To by som veru aj ja rád vedel (smiech). Ale to nie je celkom otázka pre mňa. To sa musíte opýtať ľudí, ktorí v tejto ankete hlasujú. Spýtajte sa ich aj to, ako hlasujú (smiech). Ale teraz trochu vážne. V roku 2007, po tých všetkých úspechoch, ktoré som vybojoval na klubovej úrovni, som poctu pre najlepšieho volejbalistu SR naozaj čakal. Žiaľ, bola taká doba, že toto ocenenie nebolo prisúdené mne. Bol som z toho sklamaný, ale v športe sa musíte z neúspechu veľmi rýchlo otriasť. Tak som si pre seba urobil takú vnútornú analýzu a rozhodol som sa, že v Novosibirsku budem na sebe ešte viac pracovať. Zahryzol som sa do prípravy a veril som, že budem ešte lepší ako v roku 2007. Som rád, že to vyšlo, len škoda toho nešťastného kolena, ktoré ma teraz zastavilo v najlepšom.

Takže v tejto chvíli neviete povedať, kedy sa na palubovky vrátite? Ako to s vami z hľadiska športovej perspektívy vyzerá? Čo na váš návrat hovoria lekári?

Dali ste mi tri otázky, ktoré počúvam už od chvíle ako som sa vrátil z mníchovskej nemocnice. Fakt neviem na ne odpovedať. Alebo uzavrime dohodu. Ja vám dám číslo na môjho lekára, ktorý ma v Mníchove v apríli operoval. Zavolajte mu. Povedzte, že poznáte Lukáša Diviša zo Slovenska, ktorého operoval, a chcete vedieť, kedy bude môcť hrať volejbal. Garantujem vám, že ani on nevie presný čas, kedy sa budem môcť vrátiť. Keď sme sa pred tromi týždňami lúčili, zdôrazňoval mi iba jedno: aby som bol pri liečení trpezlivý, aby som nič nesilil. Zákrok, ktorý mi koncom apríla urobili, potrebuje čas na vyliečenie. Nikto mi teraz nevie zaručiť, či to bude trvať tri mesiace, päť mesiacov – alebo pol roka. Viem iba jedno: musím byť trpezlivý. Nič iné mi nakoniec ani nezostáva. Som rád, že chodím, že sa môžem normálne postaviť, že môžem existovať bez barlí – a že nemusím byť na invalidnom vozíku. To je podľa mňa podstatné. Koleno ma bolí, pri akejkoľvek záťaži mi stále opúcha, ale ja verím, že sa z toho všetkého úspešne dostanem. Verím, že o štyri mesiace budem hrať na ME v Poľsku a Dánsku. To je teraz môj cieľ, ktorému podriaďujem celý proces liečby.

Lukáš Diviš
Foto: SITA/Gabriel Lipták

Spomenuli ste spôsob liečby. Ako sa teda liečite, čo si môžete počas rehabilitácie dovoliť?

Každý deň chodím za svojim ošetrujúcim lekárom zo Žiliny do Rajeckých Teplíc. Som ich ambulantný pacient. Dohodli sme sa, že nemusím v kúpeľoch spávať, ale každý deň musím rehabilitovať. Stačí niekoľko ľahkých cvikov s fitnes loptou, koleno mi hneď napuchne ako papuča, a už ležím na posteli s nohou vyloženou hore. Je to veľmi bolestivé. Nikomu by som to neprial, ale musel som cez to prejsť. Ak chcem hrať špičkový volejbal, musel som toto boľavé koleno zásadne riešiť. A ja ten volejbal chcem hrať na špičkovej úrovni veľmi dlho. Otázkou však je, či mi to moje zdravie dovolí.

Už mnoho rokov sa tvrdí, že talianska volejbalová liga patrí k najlepším súťažiam na svete. Ako to je s ruskou ligou? Vy v Rusku už dva roky pôsobíte, ako reprezentant ste hrali aj proti Talianom, tak isto aj ako účastník Ligy majstrov, tak to môžete zodpovedne posúdiť…

Celý trend súčasného volejbalu sa mení. Jednotlivé krajiny na klubovej úrovni dosť upadajú. Preto volejbalové veľmoci investujú predovšetkým do reprezentačných výberov. Postupne sa však špičkový volejbal zo západnej Európy presúva opäť na východ starého kontinentu. Volejbal ide tam, kde bol niekedy špičkou, kde sa mu darilo. My ako Československo sme boli niekedy najlepší na svete. Boli sme majstri sveta, máme medaily z olympiády. Trend je taký, že volejbal ide najmä do Ruska. Presnejšie – na východ Ruska. Sú tam veľké peniaze, je tam talentovaná mládež, do tejto oblasti prichádzajú špičkoví tréneri. Dôkazom sily ruského volejbalu je minuloročné prvenstvo na londýnskej olympiáde. Rusi môžu byť vážnym favoritom aj o tri roky na ďalšej olympiáde v Rio de Janeiro. O tri roky môžu byť výrazne opäť ďalej. Rusi do volejbalu veľmi veľa investujú. Preto je ich súťaž už lepšia a kvalitnejšia ako talianska. Vývoj aj vo volejbale ovplyvňujú peniaze. Veľké peniaze. A tých je v Rusku naozaj dosť. Preto som tam prestúpil, preto tam hrám (smiech).

Na vašom športovom raste má momentálne veľkú zásluhu špičkový ruský tréner Andrej Voronkov, ktorý okrem Lokomotivu Novosibirsk trénuje aj ruskú reprezentáciu, ktorá na minuloročnej olympiáde v Londýne pod vysokými sieťami dominovala. Ako vnímate spomínanú trénersku dvojúlohu vášho klubového kormidelníka?

Andrej Voronkov je veľmi náročný, tvrdý a dobrý tréner. Sme radi, že ho v klube máme. Samozrejme, že jeho úspechy nemohli uniknúť vedeniu Ruskej volejbalovej federácie, ktoré ho menovalo za hlavného kouča ruskej reprezentácie. Rusi sú úradujúci olympijskí víťazi z OH 2012 v Londýne, takže nášmu klubovému trénerovi takú pozíciu veľmi želám. Navyše, my máme v programe prípravný zápas s Rusmi v septembri na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave. Bude to veľký sviatok nášho športu u nás. Veď nie každý rok chodia k nám, možno s výnimkou hokeja, hrávať víťazi olympiády v kolektívnom športe. Rád by som proti Rusom hral, len neviem, či mi to operované koleno umožní. Tak isto teraz ešte neviem, či budem môcť hrať za Slovensko na tohoročných majstrovstvách Európy v Poľsku a Dánsku. Samozrejme, že ja osobne veľmi chcem. Ale všetko je to zatiaľ vo hviezdach…

Aké trendy v súčasnom špičkovom volejbale prevládajú, ktoré ukazovatele podľa vás hrajú v tomto športe rozhodujúcu úlohu?

Celý volejbal je v prvom rade o psychike. O sebavedomí a o viere vo vlastne sily (krátka odmlka). V minulosti , pred desiatimi – pätnástimi rokmi, sa v našom športe presadzovali rôzne typy hráčov. Dynamickejší, rezkejší a pohybovo zdatní volejbalisti. Aj s menšou postavou. Teraz je trend iný. Tento šport vám dáva možnosť presadiť sa. Volejbal vám vytvára šancu byť v ňom dobrý. A je iba na vašom rozhodnutí ako sa budete vyvíjať, kam sa budete uberať. Netreba však zabúdať, že čas v špičkovom volejbale je veľmi krátky. Začínať na Slovensku, v malej Žiline – a presadiť sa do svetovej špičky je stále mimoriadne zložité. A bude to stále ťažšie a ťažšie. Pre ďalšie generácie mladých talentovaných volejbalistov zo Slovenska to bude tvrdá robota. Nebude pre nich jednoduché dostať sa do Ruska. Poľska, Nemecka či Turecka. Bude to stále ťažké. Iná situácia je v takých krajinách ako je Brazília, Taliansko, Poľsko, Rusko, USA. Mladý hráč vybehne na palubovku za reprezentáciu, začne hrať na medzinárodnej úrovni – a ľudia ho vnímajú inak ako nás zo strednej Európy. On má americkú vlajku na hrudi, má nejaký životný štandard – a navyše je dobrý v tom, čo robí (krátka odmlka). Viem o čom hovorím. Ja som si týmto všetkým prešiel. Našťastie, veľmi rýchlo. Ale ukázať trénerom a súperom, že voľačo viem, bolo veľmi náročné. To bolo možno najťažšie na mojej ceste, aby som sa ako mladý chlapec zo Žiliny dostal až do súčasnej absolútnej svetovej špičky. Bola to veľmi ťažká cesta, ktorá si vyžadovala veľa odriekania, nasadenia, tréningu a každodennej systematickej práce. Bez toho to jednoducho nešlo.

Zhováral sa Štefan Žilka

Lukáš Diviš starší sa narodil 20. februára 1986 v Žiline. Je odchovancom žilinského volejbalu. Okrem materského klubu pôsobil v Česku (JMP Volejbal Brno, 2003 – 2006), v Nemecku (VfB Friedrichshafen, 2006 – 2009), Turecku (Fenerbahce Istanbul, 2009 – 2010), Poľsku (Jastrzebski Wegiel, 2010 – 2011) a v Rusku (Lokomotiv Novosibirsk, od roku 2011). V drese JMP Brno v roku 2004 bol vicemajstrom Česka, vo farbách VfB Friedrichshafen sa Lukáš Diviš st. tri sezóny po sebe tešil z majstrovského titulu (2007, 2008, 2009). Navyše v rokoch 2007 a 2008 bol členom tímu, ktorý vyhral aj Nemecký pohár. V roku 2007 ako hráč Friedrichshafenu vyhral aj prestížnu Ligu majstrov (LM) a vyhlásili ho za najlepšieho nahrávajúceho smečiara celého turnaja Ligy majstrov! O rok neskôr nechýbal v základnej zostave Fenerbachce Istanbul, ktoré bez problémov vyhralo majstrovstvá Turecka. V roku 2011 vyhral vo farbách Lokomotiv Novosibirsk Ruský pohár, a v roku 2012 Ligu majstrov. Lukáš Diviš je jediným slovenským volejbalistom, ktorý hlavnú trofej LM získal dvakrát v kariére. Na konte má tiež dve 7. miesta na ME kadetov (2001 v Česku a 2003 v Chorvátsku), tak isto dve 13. priečky na MS kadetov (2001 v Egypte a 2003 v Thajsku), jedno 7. miesto na ME juniorov v roku 2002 v Poľsku a jedno 9. miesto na MS juniorov v Iráne (2003). Rodák zo Žiliny je účastník troch európskych šampionátov mužov – v roku 2007 v Rusku skončili Slováci na 12. mieste, v roku 2009 v Turecku na 11. priečke, a v roku 2011 na ME v Česku a Rakúsku na cennom 5. mieste. V tom istom roku (2011) výber SR vyhral Európsku ligu mužov. V roku 2007 získali Slováci v seriáli Európskej ligy bronz. Minulý rok patril Lukáš Diviš st. ku kľúčovým hráčom výberu SR pre olympijskú kvalifikáciu v Sofii, ako aj pre kvalifikáciu o postup do Svetovej ligy mužov v Kanade. V roku 2012 pomohol Slovensku k postupu do záverečného turnaja Final Four Európskej ligy (4. miesto). V roku 2012 ho vyhlásili za najlepšieho Volejbalistu Slovenska, v minulosti v tejto ankete pravidelne končil na medailových pozíciách. Volejbal súťažne hral aj jeho starší brat Peter (tiež reprezentant SR), ktorý poctu pre najlepšieho volejbalistu SR získal v roku 2002.
Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Lukáš Diviš