Aj ostatné, desiate referendum v 33-ročnej histórii samotnej Slovenskej republiky prinieslo vlnu obviňovania a vysvetľovania, kto je zodpovedný za malú účasť. Najmä pravicové politické sily a konzervatívne zmýšľajúci právnici, politológovia a politickí komentátori opäť hovoria a píšu, že sú za zastupiteľskú demokraciu a referendum pokladajú za nenáležité, lebo poskytuje príležitosť populistom presadzovať svoje účelové politické agendy, má potenciál destabilizovať spoločnosť, marí politickú energiu, ktorá by sa mala radšej venovať diskusiám atď.
Najmä sme sa však stali svedkami používania dvojakého metra: vládnuce politické strany vyčítajú opozičným stranám politické motívy a správanie, ktoré sami nedávno uplatňovali pri nimi organizovanom referende; a voľakedajšie vládnuce a dnes opozičné strany požívajú argumentáciu, ktorú v čase predchádzajúceho referenda rozhodne odmietali. Priam orgie politickej účelovosti a pokrytectva. Preto je namieste vrátiť sa k otázke, čo vlastne referendum v našom ústavnom systéme znamená a ako ho môžu a majú občania alebo politické sily využívať.
Nezodpovedné míňanie štátnych peňazí?
Začnime preto od podstaty. Ústavný súd nikdy nepovedal, že referendum je podozrivý či menejcenný nástroj demokracie. Práve naopak. V roku 2021 výslovne zdôraznil, že referendum je priamym výkonom štátnej moci občanmi, že platný výsledok má silu ústavného zákona a že v slovenskom systéme ide o rovnocenný prvok vedľa zastupiteľskej demokracie. Súčasne však dodal, že aj referendum podlieha ústavným limitom a nemôže jednorazovo prelomiť všeobecné ústavné pravidlá v konkrétnej veci. Takže je nenáležité sporiť sa, či referendum patrí do našej slovenskej demokracie.
ONLINE - Referendum malo dve otázky a hlasoval aj Pellegrini, člen volebnej komisie nafúkal 1,7 promile - VIDEO, FOTO
Druhým faktom, ktorý treba zdôrazniť je, že od schválenia Ústavy SR sa nikdy neprejavila významnejšia politická vôľa tento ústavný inštitút zrušiť. Boli iba úvahy o tom, či a ako znížiť kvórum potrebnej účasti pre platnosť referenda.
V roku 2012 Matovičovo OĽaNO navrhovalo kvórum 50 percent úplne zrušiť, v roku 2015 ho znížiť na 20 percent a v roku 2020 pred voľbami znížiť ho na 25 percent. Igor Matovič tiež opakovane presadzoval, aby sa referendá vždy spájali s termínom iných celoštátnych volieb kvôli zabezpečeniu vyššej voličskej účasti.
Referendum 2026: Aké sú výsledky, účasť a prečo je neplatné? Na prvú otázku odpovedalo „áno“ viac ako 93 percent zúčastnených - VIDEO, FOTO
Po tretie je tu nespochybniteľný fakt zriedkavého výskytu referend. Za tridsaťtri rokov existencie samostatnej SR sa ich konalo iba 10. Teda menej ako tri za desať rokov.
V tomto svetle sa reči o nezodpovednom míňaní štátnych peňazí na drahé prieskumy verejnej mienky javia ako smiešne. Najmä keď sa pozrieme na náklady, ktoré daňovým poplatníkom prinášajú všelijaké slayády, fejkové ploty, predražené verejné obstarávania, súkromné haciendy postavené z európskych peňazí, prípady korupcie alebo šlendriánstvo pri manažovaní štátnych zdrojov, ako naň každú chvíľu upozorňuje NKÚ.
Už by sme konečne mali pokojne akceptovať, že uplatňovanie demokratického inštitútu referenda ako prejavu vôle občanov niečo stojí a prestať používať to otrepané klišé o vyhodených peniazoch.
Doposiaľ bolo platné jediné referendum
Je tiež načase prijať, že občianske iniciatívy aj politické strany môžu v ústave zakotvený demokratický inštitút využívať aj v nie vždy vznešenom zápase o moc, na mobilizáciu svojich voličov aj na vytváranie tlaku na vládu či politických súperov. Je normálne, že tak ako pri voľbách aj pri referende sa môžu využívať postupy, ktoré sa nemusia všetkým občanom či politickým aktérom páčiť z hľadiska vyššej morálky či sledovaných politických cieľov.
Výsledok referenda podľa politológa potvrdil dlhodobý trend a odráža dve veci
Inak povedané, aj referendá s nimi nastoľovanými otázkami ako jedna z foriem boja o spoločenský vplyv a politickú moc prinášajú emócie a útoky nielen na zástancov iného názoru, ale aj na premiérov, prezidentov či opozičných lídrov. Prinášajú nielen víťazstvá, ale aj prehry. Treba to vziať ako ústavnú a politickú realitu.
Iniciátori referend, ale aj hlavy štátu, ktoré rozhodujú, či referendum o tej ktorej otázke vyhlásia či nevyhlásia, alebo či ju nechajú preskúmať Ústavnému súdu, idú vždy do rizika. Musia kalkulovať s tým, aké politické, ale eventuálne aj osobné morálne náklady budú musia znášať v prípade takého či onakého rozhodnutia, výsledku či reakcie vrejnosti.
Vzhľadom na empirickú skúsenosť, že doposiaľ bolo platné jediné referendum – o vstupe SR do EÚ v roku 2003, musí byť súčasťou kalkulácie nákladov zo strany iniciátorov referenda aj to, koľko ľudí sa podarí presvedčiť, aby na referendum prišli a aký výsledok pre nich bude znamenať politické fiasko.
A naopak, akú veľkú politickú mobilizáciu cez petičnú akciu, iniciovanie referenda v NR SR a účasť občanov na jeho konaní môžu využiť v ďalších krokoch zápasu o moc, presadenie nejakej dôležitej normy v NR SR, vynútenie si nejakého politického rozhodnutia prezidenta či vlády alebo v úsilí posilniť vplyv a váhu nejakej politickej strany.
Kľúčová otázka chýbala
Demokrati iniciovali ostatné referendum s evidentným cieľom zviditeľniť sa pri zbere podpisov s tým súvisiacimi aktivitami a dostať sa v prieskumoch predvolebných preferencií nad hranici zvoliteľnosti.
To sa im aj podarilo, ale ich kalkulácia, že prezident pustí na referendum kľúčovú prvú otázku, stála na vratkých ústavno-právnych aj politických nohách. Tú vratkosť spôsobilo hlasovanie politikov Demokratov, ktorí sa dostali do parlamentu v dresoch OĽaNO, za zmenu ústavy v roku 2023, ako aj ich vyjadrenia v rokoch 2021 a 2023, že vláda má právo dokončiť svoje štvorročné funkčné obdobie.
Keď išli do zberu podpisov na vyvolanie referenda, evidentne nemali pevnú dohodu s ostatnými pozičnými stranami o referende. Mali tiež kalkulovať s reakciou vládnucich strán na ich pokus. To všetko sú faktory, ktoré intervenovali do konečného výsledku referenda a ktoré mali odhadnúť.
Takéto viac alebo menej podarené kalkulácie budú aj prirodzenou súčasťou referend, ktoré prídu v budúcnosti. Keďže zatiaľ nedošlo – a zrejme v dohľadnej dobe ani nedôjde – k politickému konsenzu o zrušení viac ako 50-percentnej účasti na referende ako podmienky jeho platnosti, súčasťou týchto kalkulácií bude musieť byť aj to, aká účasť na referende bude pre jeho organizátorov politicky únosná a nespôsobí im reputačné škody.
Je prirodzené, že najväčšie vášne vyvolávali pokusy odstaviť od moci nejakú vládnu garnitúru prostredníctvom vyvolania referenda o skrátení volebného obdobia.
Tak to bolo v roku 1994, keď sa pokus o prvé slovenské referendum o predčasných voľbách rodil z parlamentnej krízy, ktorú chcelo Mečiarovo HZDS prekonať. Tak to bolo aj v rokoch 2003 a 2004, keď odborári z KOZ nespokojní so zhoršujúcou sa sociálnoekonomickou situáciou zbierali podpisy proti Dzurindovej vláde s otázkou, či majú poslanci prijať ústavný zákon o skrátení volebného obdobia tak, aby sa nové voľby konali v júni 2004.
Vtedajšia druhú Dzurindova vláda tvrdila, že odbory sa správajú ako politická strana, a odbory zasa hovorili, že ide o legitímny občiansky tlak. Spor o referendum ako nástroj politickej mobilizácie v mene výmeny vlády teda nie je nový. Je starý vyše dvadsať rokov.
Pred dilemou stála aj prezidenta Čaputová
V roku 2018 sa iba vrátil v ostrejšej forme. Iniciatíva Hnevám sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej chcela využiť referendum na vyvolanie predčasných volieb ako pokračovanie občianskeho tlaku na moc. Nebol to apolitický projekt. Išlo o to využiť ústavný nástroj v službe politického cieľa: skrátiť mandát vlády, ktorá stratila dôveru veľkej časti verejnosti. Kríza sa však napokon vyriešila politicky bez vyvolania referenda.
Potom prišli Smer a Hlas v roku 2021 s 585 tisíc podpismi rekordne rýchlo vyzberanými v čase výnimočného stavu, zákazu vychádzania, keď neboli možné štandardné protesty proti najnepopulárnejšej vláde v histórii SR. Veľkému množstvu ľudí sa vtedy jediným dostupným demokratickým nástrojom občianskej sebaobrany voči zlej vláde zdala byť petícia za referendum o predčasných voľbách.
Prezidentka sa ocitla pred dilemou, či nechať vyventilovať tento občiansky hnev v referende, ktorého by sa s najvyššou pravdepodobnosťou nezúčastnil dostatok voličov a neobrátiť sa na ÚS SR kvôli referendovým otázkam, ako to urobili jej predchodcovia, alebo sa zachovať striktne legalisticky a otázky dať preskúmať. Za svoje rozhodnutie si vyslúžila nálepku, že zmarila referendum.
V roku 2023 nasledovalo ďalšie referendum, ktoré sa opisovalo organizátormi zo Smeru, Hlasu, SNS a Republiky ako legitímna korekciu moci hlasom ľudu, ako demokratický spôsob odobratia mandátu vláde. Bolo neplatné, ale viac 27-percentnú účasť na ňom poslúžil súčasným vládnucim stranám mobilizovať voličstvo pred voľbami. A napokon prišli Demokrati s petíciou, ktorej cieľom bolo skrátiť funkčné obdobie 4. Ficovej vláde. Rekciou súčasnej vládnej moci na ňu bolo, že opozícia nechce rešpektovať výsledok demokratických volieb.
Mechanizmus bol vždy rovnaký: referendom sa nevyjadrovala akademická úvaha o ústave, ale uskutočňoval sa ním zásadný politický konflikt. Po zmene ústavy dožívajúcou Matovičovou koalíciou v roku 2023 je tento spôsob zápasu o moc eliminovaný.
Pri pohľade na upadajúcu kvalitu politických strán a ich evidentnú nezodpovednosť voči občanom a štátu pri vládnutí, pri náraste extrémistických a antisystémových tendencii na politickej scéne, ktoré sa stávajú súčasťou mainstreamu sa vynára otázka, ako pri neexistencii druhej komory parlamentu brzdiť svojvôľu a dôsledky nekompetentnosti mocou opitej vládnucej väčšiny, najmä ak je ústavná.
Priama demokracia v podobe referenda onou protiváhou schopnou zabrániť škodám plynúcim zo svojvôle už nie je. ÚS túto poistku zrušil. V prípade takej krízy vládnutia, ktorá ohrozuje normálny život občanov a fungovanie štátu, tak ostávajú len masové protesty a v krajnom prípade živelné uplatnenie článku 32 ústavy.
