Tam, kde sa kedysi rozprestierali dediny, lesy, jazero a rozľahlý park, dnes zíva obrovský povrchový lom. Príbeh Jezeří nie je len o šľachtických rodoch či barokovej architektúre. Je predovšetkým svedectvom o tom, ako tenká môže byť hranica medzi záchranou a zánikom.
Na parkovisku panuje pokoj. Z diaľky sem dolieha len spev vtákov a vietor, ktorý sa opiera do korún stromov. Nič nenaznačuje, že o pár minút človek uvidí jednu z najdramatickejších krajín v Česku.
Cesta k zámku Jezeří vedie pomedzi les. Až keď návštevník prejde hlavnou bránou, začne chápať, prečo sa o tomto mieste hovorí ako o zámku na rozhraní dvoch svetov. Za chrbtom zostáva pokojná krajina Krušných hôr, pred očami sa otvára pohľad na obrovský povrchový lom, ktorý úplne zmenil tvár severných Čiech. Práve tento kontrast robí Jezeří výnimočným. Nie je to len historická pamiatka. Je živou kronikou krajiny, ktorá prešla jednou z najväčších premien v strednej Európe.
Zámok, ktorý tu vlastne už nemal byť
Len máloktorá pamiatka prežila toľko zvratov ako Jezeří. Jeho dejiny siahajú do 14. storočia, keď tu stál gotický hrad. Neskôr ho prestavali na renesančný zámok a začiatkom 18. storočia získal honosnú barokovú podobu, ktorú mu vtisli Lobkowiczovci. Po viac ako tri storočia bolo Jezeří jedným z ich najvýznamnejších rodových sídiel. Po druhej svetovej vojne však prišiel zlom. Rodina musela odísť do exilu, zámok znárodnili a postupne ho obsadila armáda. Keď vojaci odišli, objekt zostal opustený.
Najhoršie však malo ešte len prísť.
V päťdesiatych rokoch sa naplno rozbehla povrchová ťažba hnedého uhlia. Podkrušnohorská krajina sa začala meniť na obrovský priemyselný priestor a s Jezeřím sa už viac-menej nepočítalo. „Toto pôvodne bol objekt určený k likvidácii. Zámok tu už nemal existovať. Bol ponechaný napospas rabovaniu, chátraniu a demolácii, pretože sa predpokladalo, že bude musieť ustúpiť povrchovej ťažbe uhlia,“ vysvetľuje kastelán Miroslav Přibyl.
Zachránila ho paradoxne geológia
Mnohí si myslia, že zámok zachránili pamiatkari alebo politici. Skutočnosť bola oveľa zložitejšia. V osemdesiatych rokoch geologické prieskumy ukázali, že ďalšie približovanie lomu ku Krušným horám by mohlo spôsobiť rozsiahle zosuvy horniny a ohroziť samotnú ťažbu. Baníci preto museli ustúpiť. „Ukázalo sa, že takto barbarsky na úpätí Krušných hôr ťažiť nejde. Geologické prieskumy prinútili baníkov urobiť krok späť. Vďaka tomu mohol zámok zostať stáť,“ hovorí kastelán. Je to zvláštny paradox. O osude jednej z najvýznamnejších barokových pamiatok nerozhodla história ani kultúra, ale samotná príroda.
Pohľad, ktorý sa nezabúda
Najsilnejší moment návštevy prichádza až počas prehliadky. Sprievodca otvorí dvere na terasu. Pred návštevníkom sa zrazu objaví obrovská priepasť. Obzor nelemujú dediny ani polia, ale kilometre odkrytej zeme. Kto tu stojí prvýkrát, len ťažko hľadá slová. „Ľudia často hovoria, že to pripomína koniec sveta,“ hovorí kastelán. Sám si už na tento pohľad zvykol. „Ja s tým vyrastám, takže to už možno nevnímam tak intenzívne, ale dodnes ma prekvapujú reakcie návštevníkov. Tam, kde kedysi boli dediny, lúky, lesy a jazero, je dnes mesačná krajina.“ Práve z tejto terasy človek najlepšie pochopí rozsah zmien.
Pod zámkom kedysi existovalo celé panstvo. Štrnásť dedín. Rozľahlé lesy. Jazero, podľa ktorého dostalo Jezeří svoje meno. Anglický aj francúzsky park. Arborétum, ktoré patrilo k najväčším v strednej Európe. Dnes z väčšiny tejto krajiny nezostalo nič.
Múzeum v Prachaticiach vás vtiahne do fascinujúceho sveta bábok a cirkusu. Miesto, kde ožívajú spomienky detstva
Príbeh, ktorý neskrývajú
Mnohé historické pamiatky rozprávajú predovšetkým o slávnych šľachtických rodoch. Na Jezeří je to iné. Tunajšia expozícia zámerne pripomína aj osudy ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy. Fotografie zaniknutých obcí, dobové zábery či symbolicky zabalené kufre pripomínajú chvíle, keď obyvatelia dostali oznámenie, že ich dom už čoskoro prestane existovať. Pri odchode si so sebou mohli vziať len to, čo sa zmestilo na nákladné auto. Ich rodné dediny následne zmizli pod bagrami. Aj preto návšteva Jezeří nepôsobí ako klasická prehliadka zámku. Je to skôr cesta históriou krajiny, ktorá sa navždy zmenila.
Zámok, kde znela Beethovenova hudba
Len málokto by čakal, že práve na okraji dnešného povrchového lomu sa kedysi odohrávali hudobné udalosti európskeho významu. Jezeří totiž nebolo len reprezentatívnym sídlom rodu Lobkowiczovcov, ktorí ho vlastnili viac než 300 rokov. Bolo aj významným kultúrnym centrom. Knieža František Maximilián z Lobkowicz patril medzi najväčších podporovateľov Ludwiga van Beethovena a ich priateľstvo sa zapísalo do dejín klasickej hudby. Práve na Jezeří zaznela v roku 1805 počas súkromného uvedenia pred Lobkowiczovcami po prvý raz Beethovenova Symfónia č. 3 Es dur „Eroica“. Skladateľ navyše svojmu mecenášovi venoval hneď tri slávne symfónie – Tretiu „Eroicu“, Piatu „Osudovú“ aj Šiestu „Pastorálnu“.
Hudobná tradícia však siaha ešte hlbšie do minulosti. Mladosť tu prežil aj významný skladateľ Christoph Willibald Gluck, ktorého otec pôsobil na panstve ako vrchný nadlesný. Nie je preto náhoda, že sa zámok usiluje na túto výnimočnú hudobnú históriu opäť nadviazať. Srdcom hudobného života bol a opäť bude veľkolepý oválny Divadelný sál. Napriek názvu nejde o klasické divadlo, ale o reprezentatívny koncertný priestor s výnimočnou akustikou, ktorý patrí medzi architektonické skvosty českého baroka.
Divadelný sál sa opäť prebúdza k životu
Ešte pred niekoľkými rokmi bol tento priestor v havarijnom stave. Drevená kupola sa rozpadávala, strecha zatekala a hrozilo, že sa celý strop zrúti. Rozsiahla obnova sa začala v roku 2020 a už o dva roky neskôr sa podarilo dokončiť rekonštrukciu samotného Divadelného sálu. Práce však pokračujú ďalej. „Aby sme mohli sál naplno využívať, potrebujeme dôstojný prístup. Preto teraz obnovujeme hlavné chodby a zázemie. Pôvodná štuková výzdoba je zdokumentovaná a vracia sa späť vo forme verných kópií,“ vysvetľuje kastelán Miroslav Přibyl.
Aj počas našej návštevy bolo vidieť, že zámok je doslova veľkým staveniskom. Niektoré priestory sú vypratané, v chodbách stoja lešenia a stavebný materiál. Návštevník však zároveň môže sledovať niečo, čo sa na historických pamiatkach často nevidí – obnovu doslova na vlastné oči. Kastelán verí, že práve to robí Jezeří jedinečným. Návštevníci totiž nesledujú len výsledok, ale aj samotný proces záchrany.
Zo zrúcaniny sa postupne stáva opäť zámok
Keď štát prevzal Jezeří v polovici 90. rokov, situácia bola kritická. V roku 1996 sa napriek tomu rozhodlo, že zámok sprístupnia verejnosti. Nebolo čo ukazovať. Väčšina interiérov bola prázdna a poškodená. „Začínali sme s jedinou sprístupnenou miestnosťou. Dnes máme tri prehliadkové okruhy a postupne otvárame ďalšie priestory,“ hovorí kastelán. Dnes si návštevníci môžu vybrať z troch rôznych prehliadok.
Prvou je klasický okruh, ktorý vedie približne pätnástimi miestnosťami a približuje históriu zámku aj rodu Lobkowiczovcov.
Druhým je obľúbený okruh s výhľadom, počas ktorého sa návštevníci dostanú na najvyššie poschodie bočného krídla. Odtiaľ sa otvára panoráma na celý povrchový lom aj krajinu pod zámkom.
Treťou možnosťou je prehliadka bez sprievodcu, ktorá sprístupňuje prízemie zámku vrátane kaplnky, loveckej izby či ďalších historických priestorov. Tento koncept vznikol počas pandémie a medzi návštevníkmi sa osvedčil natoľko, že zostal súčasťou stálej ponuky.
Dobrodružstvo naprieč históriou? 84 hradov a zámkov spája nová turistická trasa
Zámok s 244 miestnosťami
Pri pohľade zvonku by len málokto odhadol jeho skutočné rozmery. Jezeří má pôdorys v tvare písmena H a ukrýva neuveriteľných 244 miestností. Z toho 114 izieb bolo určených na bývanie, ďalších 130 tvorili reprezentačné, hospodárske a technické priestory. Nad rozsiahlou kuchyňou sa dokonca nachádzali tri podlažia jedální, do ktorých jedlo putovalo mechanickým výťahom – na svoju dobu mimoriadne moderným riešením. Pôvodný mobiliár sa však nezachoval. Po desaťročiach rabovania, vojenského využívania a chátrania z neho nezostalo prakticky nič. Aj preto pôsobí dnešná expozícia inak ako na väčšine zámkov. „Deväťdesiat percent zariadenia, ktoré dnes návštevníci vidia, darovali samotní návštevníci. Za tridsať rokov sa nám podarilo vytvoriť prostredie, ktoré pripomína, že sa tu kedysi žilo. Nie je to prehliadka o jednotlivých kusoch nábytku, ale o príbehu samotného zámku,“ približuje kastelán.
Krajina dostáva druhú šancu
Pohľad z terasy dnes už nie je taký pochmúrny ako pred niekoľkými desaťročiami. Tam, kde bola ešte nedávno len čierna zem, sa objavuje zeleň. Do opustených častí lomu sa vracia voda a postupne vzniká nové jazero. Príroda si územie berie späť vlastným tempom. Paradoxne práve bývalý povrchový lom bol tento rok vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku. Vedci totiž zistili, že tam, kde človek nechal krajinu prirodzene sa obnovovať, vznikli mimoriadne cenné biotopy s vysokou druhovou rozmanitosťou. Je to ďalší z paradoxov Jezeří. Miesto, ktoré malo symbolizovať definitívnu porážku prírody, sa dnes stáva dôkazom jej neuveriteľnej schopnosti obnovy.
Vedeli ste, že…?
- Pri hlavnom vstupe do zámku stoja dvaja kamenní atlanti, ktorí podopierajú klenbu vstupného portálu? Sú dielom sochárov Jana Adama Dietza a Johanna Broggia a patria k najvýznamnejším prvkom barokovej výzdoby Jezeří.
- Na zámku sa nachádzali cisárske apartmány, pripravené pre krátke pobyty rakúskej cisárovnej Márie Ludoviky Modenskej okolo roku 1810. Práve cez ne sa dnes dočasne vstupuje do obnoveného Divadelného sálu.
- Jan Masaryk mal na Jezeří vlastnú izbu. Minister zahraničných vecí Československa bol priateľom rodu Lobkowiczovcov a pred nástupom komunistického režimu na zámok pravidelne prichádzal.
- Pôvodné parkety zo zámku dnes nájdete na inom zámku. V 60. rokoch ich z Jezeří vytrhali a približne 150 štvorcových metrov podlahy previezli na zámok Ploskovice, kde dodnes tvoria súčasť jeho interiérov.
- Zámocké panstvo bolo kedysi známe po celej Európe pestovaním stromov. Lobkowiczovci tu vybudovali rozsiahle škôlky a arborétum, z ktorých sa okrasné dreviny vyvážali do mnohých európskych krajín.
- V zámku fungoval už pred viac ako storočím mechanický výťah na jedlo. Z rozsiahlej kuchyne v prízemí dopravoval pokrmy do troch poschodí jedální, čo bolo na svoju dobu mimoriadne moderné technické riešenie.
Miesto, ktoré núti premýšľať
Odchod zo zámku Jezeří nie je taký ako z iných historických pamiatok. Návštevník si neodnáša len fotografie krásnych sál či barokových detailov. Odnáša si aj otázku, ktorú tu pripomínajú pohľady z okien i osudy zaniknutých obcí. Koľko je spoločnosť ochotná obetovať v mene pokroku? A kde sa nachádza hranica medzi hospodárskym rozvojom a nenávratnou stratou krajiny, kultúry či ľudských domovov?
Práve preto Jezeří nie je len ďalším zámkom na turistickej mape. Je pamäťou celého regiónu. Pripomína slávu šľachtických rodov, hudbu Beethovena, ale aj osudy tisícov ľudí, ktorým sa krajina pod nohami doslova stratila. A možno práve preto patrí medzi miesta, ktoré by mal človek navštíviť aspoň raz za život.
