Jean-Claude Juncker sa narodil 9. decembra 1954 ( vek 63 rokov ) v Redange v Luxembursku. Detstvo strávil v Belvaux. Jeho otec bol vojakom v druhej svetovej vojne, ktorý bojoval na strane Tretej ríše, keď bol násilne odvedený a prinútený narukovať do nemeckého Wehrmachtu. Ešte predtým pracoval ako oceliarsky robotník.
Mladý Jean-Claude navštevoval školu v belgickom Clairefontaine a pred návratom domov zmaturoval v Lycée Michel Rodange. V roku 1975 Jean-Claude pokračoval v štúdiu práva na francúzskej univerzite v Štrasburgu. Štúdium ukončil v roku 1979. Avšak právnickú prax nikdy nevykonával.
Okrem svojho rodného jazyka hovorí plynule francúzsky, nemecky a anglicky.
Juncker bol ešte počas štúdií aktívny v Kresťansko-sociálnej ľudovej strane ( CSV ) a niekoľko rokov zastával post predsedu Zväzu kresťanskosociálnej mládeže.
Junckerova politická kariéra začala v roku 1982, keď po návrate do Luxemburska sa stal aj vďaka svojim rétorickým schopnostiam tajomníkom pre prácu a sociálne zabezpečenie vo vláde Pierra Wernera.
V roku 1984 sa po prvý raz dostal do šesťdesiatčlenného luxemburského parlamentu, kde bol zvolený za stranu CSV. V novej vláde neskoršieho predsedu Európskej komisie Jacquesa Santera sa stal vo svojich tridsiatich rokoch ministrom práce Luxemburska. V tejto funkcii sa začalo prejavovať jeho proeurópske smerovanie, keďže sa ujal úlohy moderátora množstva debát pri rokovaniach v Európskej únii.
Jean-Claude Juncker sa zároveň stal aj guvernérom Svetovej banky.
Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 1989 sa vážne zranil počas autonehody. Strávil dva týždne v kóme, z ktorej sa zázračne prebral a opäť sa vrátil do luxemburského parlamentu. Podarilo sa mu totiž obhájiť poslanecký mandát a v staronovej vláde Jacquesa Santera opäť získal post ministra práce a zároveň zodpovedal aj za rezort ministerstva financií.
Rovnaká situácia nastala aj po parlamentných voľbách v roku 1994. V roku 1990 bol Juncker zvolený za predsedu Kresťansko-sociálnej ľudovej strany a jeho politická kariéra začala strmo stúpať hore.
Na začiatku 90. rokov predsedal ECOFINu, Rade ministrov financií členských krajín EHS, ktorá sa kľúčovo podieľala na konečnej verzii Maastrichtskej zmluvy. Juncker bol spoluzodpovedný za uzavretie oddielu ekonomickej a monetárnej politiky únie a sám zmluvu podpísal v roku 1992.
Potom, čo Santer odstúpil z funkcie predsedu vlády Luxemburska na jeseň v roku 1994 z dôvodu zvolenia za predsedu Európskej komisie, prevzal tento post po ňom Juncker.
Do funkcie premiéra Luxemburska vo vláde, v ktorej bola jeho strana v koalícii so Socialisticko-robotníckou stranou (POSL-LSAP) bol Juncker veľkovojvodom Jeanom vymenovaný dňa 20. januára v roku 1995. Po vymenovaní sa vzdal postu vo Svetovej banke. Ďalej si ponechal obe ministerské kreslá. Naviac sa stal aj ministrom zahraničia.
Juncker vykonával funkciu premiéra Luxemburska od roku 1995 až do roku 2013, čiže tento post zastával dlhých osemnásť rokov, preto sa považuje za najdlhšie úradujúceho predsedu vlády spomedzi všetkých krajín v Európe.
Počas prvého funkčného obdobia predsedu vlády usiloval o zvýšenie prestíže Luxemburska v zahraničí a zameral sa na ekonomickú platformu v prehlbovaní bilaterálnych medzinárodných vzťahov.
Pri tvorbe povolebných koalícií mu nikdy nerobilo problém osloviť takmer kohokoľvek od pravicového spektra politických strán, kresťanských socialistov až po strany striktne ľavicové, za čo čoskoro získal v médiách titul „staviteľ koalícií“.
Počas sporu medzi francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom a nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom sa v rámci svojej návštevy v Dubline v roku 1996 prejavil ako úspešný mediátor. Spor sa týkal politiky Ekonomickej a monetárnej únie EU, ktorej bol členom. Médiá sa vtedy o ňom vyjadrovali ako o hrdinovi z Dublinu, ktorému sa podarilo urovnať ich konflikt.
Ako premiér Luxemburska bol celkovo dvakrát predsedom Európskej rady ( v dobe predsedníctva Luxemburska v EU – 1997 a 2005). Zameral sa na integráciu únie najmä v oblasti sociálnych vecí a vytvoril plán boja s nezamestnanosťou , ktorý dostal názov „luxemburský proces“ ( predseda Európskej komisie bol tiež Luxemburčan ).
V roku 1999 sa znovu stal premiérom Luxemburska. Tentoraz vytvoril koalíciu s Demokratickou stranou (PD/Dp). Po ďalších voľbách v roku 2004 sa vrátil k pôvodnej koalícii so Socialisticko-robotníckou stranou, ktorá bola vtedy druhým najsilnejším politickým subjektom.
Juncker tiež inicioval vznik neformálnej skupiny ministrov financií, ktorí sa zamýšľali nad ďalšou monetárnou politikou únie. Túto euroskupinu viedol osem rokov ( 2005 – 2013 ).
V rokoch Junckerovho pôsobenia vo funkcii premiéra Luxemburska sa zvýšila životná úroveň krajiny a narástol tiež počet prisťahovalcov. Na rozdiel od ostatných krajín EU Luxembursko počas jeho vlády, keď premiér zároveň riadil ministerstvo financií, malo celých dvadsať rokov vyrovnaný rozpočet.
V roku 2005 ( počas druhého Junckerovho pôsobenia na poste predsedu Európskej rady) sa konalo v Luxembursku referendum o ratifikácii Zmluvy o Ústave pre Európu. Juncker spojil existenciu vlády s úspechom v referende. Podarilo sa mu vyhrať. Pri celkovej účasti 88 percent voličov pre zmluvu hlasovalo 56,5 percent.
V Scheveningene ho členovia ECOFINu zvolili za predstaviteľa pre spoločnú menu , tzv. Pána Euro na obdobie dvoch rokov. Jeho úlohou bola koordinácia hospodárskej politiky eurozóny.
V rámci hospodárskej integrácie sa stal jedným z najdôležitejších činiteľov predovšetkým vďaka svojim snahám o sociálne integrovanú Európu pred nástupom ekonomickej krízy v roku 2008.
Ani vláda Jeana-Claude Junckera sa nezaobišla bez škandálov. Informácie, ktoré unikli z dokumentov LuxLeaks, tvrdili, že v rokoch 2002 – 2010, teda v období Junckerovej vlády sa Luxembursko podieľalo na daňových únikoch a pomáhalo nadnárodných monopolom platiť nižšie dane. Do tajnej dohody s vládou bolo zapojených okolo 340 spoločností. Juncker pritom mal cielene brániť daňovej reforme EU.
V roku 2013 prepukol škandál , že jeho tajná služba odpočúvala luxemburskú politickú špičku a získané informácie zneužívala. Juncker bol obvinený, že nedokázal zabrániť zneužívaniu moci zo strany spravodajských služieb. V júli 2013 predseda vlády Luxemburska podáva demisiu.
Jean-Claude Juncker bol viackrát kritizovaný aj za svoje nevhodné správanie počas formálnych stretnutí. Napríklad na summite lídrov Európskej únie v roku 2015 Karla-Heinza Lambertza tľapkal po bruchu a maďarského premiéra Viktora Orbána vítal ako diktátora so zdvihnutou rukou a zvolaním „Diktátor prišiel!“
Pre jeho opakované problémy udržať sa na nohách sa čoraz častejšie objavujú názory, že za Junckerovým čudným správaním je alkohol.
Pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2014 ho Európska ľudová strana ( EPP ) navrhla ako kandidáta na predsedu Európskej komisie. EPP síce získala najväčší počet mandátov ( 221 z 751 ), ale Junckerova kandidatúra bola podrytá odmietavými postojmi niektorých politických lídrov.
Medzi nimi bol napríklad premiér Spojeného kráľovstva David Cameron, ktorý dokonca pohrozil v prípade Junckerovho zvolenia odchodom z EU, a predseda vlády Maďarska a zároveň člen EPP Viktor Orbán. S podporou Junckerovej kandidatúry dokonca váhala aj nemecká kancelárka Angela Merkelová. Nakoniec však oznámila, že voľba predsedu komisie by sa nemala preťahovať a Junckera podporila.
V júli 2014 bol Juncker Európskym parlamentom so ziskom väčšiny hlasov ( 422 zo 729 hlasov) zvolený za predsedu Európskej komisie.
Počas svojho pôsobenia na tomto poste Juncker presadzoval zavedenie povinných kvót pre prerozdelenie utečencov medzi jednotlivé členské štáty EU. Kvôli tomu sa dostal do sporu s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý návrh prerozdelenia utečencov radikálne odmietol a označil ho za „absurdný, takmer šialený“.
Po smrti kubánskeho vodcu a revolucionára Fidela Castra oznámil na sociálnych sieťach, že „Smrťou Fidela Castra svet stratil muža, ktorý bol pre mnohých hrdinom.“
Juncker podporil v roku 2014 sankcie EU proti Rusku. Nové americké sankcie proti tejto krajine, ktoré pripravil kongres USA, však kritizoval. Postihli by totiž aj európske firmy spolupracujúce na rozšírení plynovodu Nord Stream , ktorý privádza zemný plyn z Ruska do Nemecka po dne Baltského mora.
Šéf Európskej únie je ženatý od roku 1979 s Christiane Frising. Manželia nemajú žiadne deti.
