Najstarší mach na svete možno nedokáže prežiť klimatickú zmenu. Takakia, ktorý rastie už 390 miliónov rokov, je jedným z najrýchlejšie sa vyvíjajúcich známych druhov. Podľa novej štúdie však zrejme ani to nestačí pre jeho záchranu. Na svojej webstránke o tom informuje denník The Guardian.
Ovplyvňovanie rastu
Takakia je malý, pomaly rastúci mach, ktorý možno nájsť v malých množstvách v odľahlých častiach USA, Japonska a Tibetu. Mach bol už sto miliónov rokov, keď sa pod ním sformovali Himaláje, čo spustilo rýchly adaptačný proces. Vedci po desaťročie trvajúcej expedícii po prvý raz analyzovali jeho DNA, aby zistili ako klimatická kríza ovplyvňuje tieto rastliny a ich habitat.
„Vydali sme sa opísať a analyzovať žijúcu fosíliu,“ skonštatoval autor štúdie, ktorá vyšla v odbornom časopise Cell, rastlinný biotechnológ Ralf Reski z Freiburskej univerzity v Nemecku.
Poveternostné podmienky
Expedícia nebola jednoduchá vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku a nestále počasie v Himalájach. Tím zistil, že v dôsledku týchto extrémnych poveternostných podmienok sa daný mach vyvíjal po celé generácie, aby si dokázal zdatne opraviť narušenú DNA a zotaviť sa z poškodenia ultrafialovým žiarením.
Vzhľadom na tieto podmienky tiežtakakia získal schopnosť rásť kdekoľvek. Rastlinný biológ a spoluautor štúdie I-kchun Che z Capital Normal University v Pekingu vysvetlil, že takakia využíva flexibilný systém vetvenia na vytvorenie „veľmi robustnej štruktúry populácie, ktorá dokáže účinne odolávať invázii silných snehových búrok“.
Zachovanie druhu
Vedci po skúmaní prostredia, v ktorom takakiarastie, zistili, že plynule sa otepľujúca klíma spôsobuje topenie ľadovcov a odhalenie machu vyšším úrovniam ultrafialového žiarenia, ktorým dosiaľ nebol vystavený. Populácie tohto machu v Tibete sa podľa autorov v časovom rozmedzí ich štúdie zmenšili o 1,6 percenta ročne.
Ďalší rastlinný biológ a spoluvedúci výpravy Žuo-jang Chu odhadol, že do konca 21. storočia sa životné podmienky preň zmenšia len na
1 000 až 1 500 kilometrov štvorcových po celom svete. Vedci sa pokúšajú zachovať a predĺžiť prežitie tohto druhu rozmnožovaním niektorých exemplárov v laboratóriu a ich presadením na experimentálne miesta v Tibete.
