Domorodý kmeň Uru Chipaya, kedysi známy ako „ľudia vody“, dnes čelí suchu, rastúcej slanosti pôdy a masovej migrácii do Čile. Ak sa podmienky nezlepšia, ich jazyk, tradície aj samotná komunita môžu v priebehu jednej generácie zmiznúť.
Na prvý pohľad pôsobí Chipaya ako miesto, kde sa život len ťažko udrží. Vietor tu neustáva, pôda je suchá a na mnohých domoch visia zámky – akoby ich majitelia odišli len na chvíľu. V skutočnosti však nejde o krátku neprítomnosť, ale o dlhodobý odchod ľudí, ktorí už doma nedokážu nájsť prácu ani istotu.
Práve tu však stále žije komunita, ktorá bola na tomto území dávno pred modernými hranicami, štátmi a mapami. Uru Chipaya – kmeň považovaný za jednu z najstarších kultúr Južnej Ameriky, známy aj ako „vodní ľudia“. Lenže voda, ktorá im kedysi dávala obživu, postupne mizne. A s ňou sa vytráca aj ich tradičný spôsob života.
„Sme starodávna kultúra a teraz nám hrozí vyhynutie,“ hovorí Flora Mamani Felipe, starostka Chipayi a opisuje realitu, ktorá trápi celé mestečko: opustené ulice, ubúdajúce rodiny a mladých, ktorí odchádzajú za prácou. „Nie sú tu žiadne pracovné miesta. Ľudia migrujú do Čile.“
Chipaya leží na bolívijskom Altiplane, približne 56 kilometrov od čilských hraníc, v nadmorskej výške takmer 4 000 metrov. Rozľahlá náhorná plošina pôsobí nehostinne – krajinu lemujú sopky, vegetácie je málo a drsné podmienky sú skúškou aj pre tých, ktorí tu žijú celé generácie. Uru Chipaya však dokazovali, že sa tu dá prežiť. Dalo sa to celé tisícročia.
Dnes je však situácia iná. Klimatická kríza mení pravidlá rýchlejšie, než sa na ne tradičný život dokáže prispôsobiť.
Vymenili by ste mäso za hmyz? Pre niekoho nočná mora, pre iných možná záchrana planéty
Kedysi druhé najväčšie jazero. Dnes prach a soľ
Jedným z najtvrdších úderov bolo zmiznutie jazera Poopó – kedysi druhého najväčšieho v Bolívii. Pre miestnych to nebol len prírodný úkaz. Bol to zdroj života, potravy, identity.
Dnes je situácia opačná: voda ustupuje a jej miesto preberá soľ. Zem okolo Chipayi žiari bielo, akoby ju niekto poprášil snehom. Nie je to však sneh. Je to kôrka soli – nenápadná, no smrtiaca.
„Klimatická zmena prináša záplavy a suchá. Sme zúfalí,“ hovorí Mamani. Vraj už nepočuť vtáky. Kedysi lovili pstruhy v rieke, dnes tam nie sú ryby. Príroda, ktorá kedysi dávala, teraz berie.
„Po roku príde soľ a pôda zbelie“
Severo Paredes Condori má 63 rokov a žije v jednom z typických okrúhlych hlinených domov, asi pol hodiny od mesta. Chová ovce. Je Uru Chipaya ako jeho predkovia. Žije sám, lebo jeho deti odišli za prácou. „Nie je tu žiadna práca, už sa tu nedá žiť,“ povie jednoducho.
Každý rok miestni premývajú pôdu, aby znížili slanosť a mohli pestovať plodiny. Funguje to však len krátko. „Môžeme pestovať quinou, ale po roku príde soľ, pôda zbelie a potom už nie je vhodná na quinou.“ Soľ ničí všetko – aj trávu pre zvieratá. A keď nie je tráva, nie sú zvieratá. Keď nie sú zvieratá, nie je jedlo ani príjem. A keď nie je príjem, rodiny sa balia a odchádzajú.
Exodus do Čile a miznúci jazyk
Chipaya má oficiálne okolo 2 000 obyvateľov. Lenže miestni tvrdia, že väčšina už žije inde. Najmä v Čile, kde je práca a stabilnejší príjem. Podľa starostky má približne 60 % ľudí z Chipayi čilské občianstvo. Lenže migrácia neprináša len peniaze. Prichádza s ňou aj zlom v identite. „Deti, ktoré tam študujú, už nehovoria naším jazykom, iba po španielsky,“ hovorí Mamani. „Moja dcéra teraz tiež hovorí veľmi málo.“
Paredes pridáva ďalší obraz: „Mám vnúčatá v Čile. Nemajú ani bolívijský občiansky preukaz, len čilský. Svojho syna vidím len raz do roka.“
Slaná voda zabíja zvieratá aj ľudí
Zmena klímy nie je v Chipayi abstraktná téma pre konferencie. Je to každodennosť. Sebastián Quispe Lázaro, 67-ročný vedúci miestneho turistického ruchu, si pamätá časy, keď bola obloha v tomto období roka vždy modrá. „Teraz máme všetky štyri ročné obdobia v jeden deň. Počasie sa úplne zmenilo.“
Mráz ničí pastviny. Vlhkosť vytláča soľ na povrch. „Kvôli vlhkosti a chladu sa vynára soľ a spaľuje trávu,“ vysvetľuje. Keď sa zvieratá napijú slanej vody, prídu hnačky – často smrteľné. Quispe hovorí, že aj ľudia musia používať prevarenú vodu zo špeciálnej studne, pretože bežná je už príliš slaná.
Juan Condori, 42-ročný zdravotník, pracuje v Chipayi 15 rokov. Všíma si zmenu chorôb. „Teraz sem prichádza veľa ľudí s hnačkou a kašľom,“ hovorí.
Čo naozaj spustilo mor, ktorý v Európe zabil milióny ľudí? Stromy odhalili tajomstvo
A varovanie je ešte širšie: Mohammed Mofizur Rahman, environmentálny výskumník pôsobiaci v Postupimskom inštitúte pre výskum vplyvu klímy v Nemecku, upozorňuje, že slanosť môže mať ďalekosiahle zdravotné následky. Spomína súvislosti s hypertenziou, komplikáciami v tehotenstve či zvýšeným rizikom kardiovaskulárnych ochorení.
UNESCO ako nádej? Rok 2026 môže byť zlomový
Antropológ Gabriel Moreno z Technickej univerzity v Orure hovorí, že Uru Chipaya patria ku kultúrnemu dedičstvu Bolívie. „Je to jedna z najstarších domorodých kultúr v Latinskej Amerike, ktorá existuje 3 000 až 4 000 rokov dozadu.“
A znie to takmer neuveriteľne: pripravuje sa projekt, ktorý chce Uru Chipaya vyhlásiť za najstaršiu žijúcu kultúru na svete – návrh má byť predložený UNESCO v roku 2026.
Lenže medzinárodné uznanie samo osebe nezastaví soľ.
Moreno sa snaží pomôcť prakticky – napríklad pestovaním trstiny totora ako alternatívneho krmiva pre zvieratá počas sucha. Aj to je dôkaz, že sa stále dá bojovať. Ale čas beží.
Prežijú „muži vody“ bez vody?
Uru Chipaya sa vždy považovali za odolných. Podľa mytológie boli odjakživa pri vode a ich predkovia vedeli pracovať s vodou výnimočne dobre – dokázali odviesť vodu z rieky Lauca spôsobom, ktorý sa považuje za obdivuhodný príklad starobylého vodohospodárskeho inžinierstva.
Lenže dnes už nejde len o zručnosti. Ide o to, či ešte existuje čo zachraňovať.
Ak sa klimatické extrémy a zasolenie budú zhoršovať, Chipaya sa môže stať miestom, kde sa bude jazyk učiť už len z nahrávok a tradičný odev zostane len v múzeu. Nie preto, že by ľudia nechceli zostať. Ale preto, že príroda ich vytláča.
