Sneh už nie je samozrejmosťou, ale premennou. A práve to stavia budúcich hostiteľov pred otázku, ktorá znie čoraz naliehavejšie: ako zorganizovať zimnú olympiádu v ére klimatickej neistoty bez toho, aby sa ešte viac prehĺbil problém, ktorý ju ohrozuje?
Podľa viacerých klimatických projekcií môže byť do konca 21. storočia dostatočne chladných na spoľahlivé usporiadanie zimných hier len osem z 21 miest, ktoré ich v minulosti hostili. To nie je detail, ale varovanie. Výzvy, ktorým dnes čelili organizátori Miláno – Cortina 2026, sa pravdepodobne stanú novým štandardom: masívna výroba umelého snehu, budovanie dopravných spojení medzi vzdialenými lokalitami či investície do novej infraštruktúry.
Rétorika verzus realita
Olympijské hnutie v posledných rokoch často zdôrazňuje udržateľnosť. Problém je, že medzi vyhláseniami a realitou býva priepastný rozdiel. Na to upozorňujú aj výskumníci z oblasti športovej geografie a environmentálnych štúdií. Všetky moderné olympiády o sebe tvrdia, že sú „najzelenšie v histórii“. Dáta však hovoria menej optimisticky.
Správa New Weather Institute odhaduje, že partnerstvá so spoločnosťami napojenými na fosílne palivá môžu výrazne zvýšiť uhlíkovú stopu hier v Miláne a Cortine. Konkrétne sa spomínajú mená ako Eni, Stellantis či ITA Airways. Podľa analýzy by sponzorské aktivity týchto firiem mohli navýšiť emisie až o 40 %. V prepočte ide o objem, ktorý by stačil na roztopenie miliónov ton ľadovcového ľadu.
Prezidentka Medzinárodného olympijského výboru Kirsty Coventryová v reakcii na kritiku uviedla, že MOV vedie rozhovory o zlepšení prístupu ku klimatickým zmenám. Zdôraznila, že diskusia musí prísť „skôr, než nás klíma zatlačí do kúta“. Otázkou zostáva, či sa z rozhovorov stanú aj záväzné pravidlá.
Prečo je dnes ťažšie než kedykoľvek predtým súťažiť na zimných olympijských hrách
Čo vlastne znamená „udržateľná olympiáda“?
Martin Müller z Univerzity v Lausanne, ktorý sa dlhodobo venuje výskumu udržateľnosti veľkých športových podujatí, upozorňuje na základný problém: nedostatok transparentných údajov. Už samotné vytvorenie porovnateľnej dátovej línie pre olympiády v rokoch 1992 – 2020 bolo podľa neho mimoriadne náročné.
MOV síce v roku 2000 spustil iniciatívu Olympic Games Impact (OGI), ktorá mala nastaviť merateľné ekonomické, environmentálne a sociálne ukazovatele. Zahŕňala až 126 indikátorov. V roku 2017 však skončila – hostiteľské mestá ju považovali za príliš prísnu.
Dôsledok? Organizátori dnes môžu používať prakticky akékoľvek tvrdenia o udržateľnosti, bez jednotného a povinného rámca. Müllerov tím preto vyvíja novú databázu, ktorá má objektívnejšie merať dopady športových mega-podujatí. Definícia udržateľného podujatia je pritom jasná: minimalizovať ekologický vplyv, podporovať sociálny blahobyt a zabezpečiť ekonomickú životaschopnosť v dlhodobom horizonte.
Olympiády ako stratový podnik
Ekonomická stránka hier je rovnako citlivá ako environmentálna. Analýzy vedcov z Oxfordskej univerzity, Alexandra Budziera a Benta Flyvbjerga, ukazujú, že všetky olympiády od roku 1960 prekročili pôvodné rozpočty. Priemerné navýšenie nákladov dosiahlo 159 %, pri zimných hrách 132 %.
V prípade Miláno – Cortina 2026 sa výdavky vyšplhali nad 1,7 miliardy dolárov, pričom pôvodný odhad bol 1,3 miliardy. Ďalšie miliardy smerovali z verejných zdrojov do infraštruktúry. Organizátori síce počítajú s rezervou, no podľa odborníkov často podceňujú infláciu a neočakávané výdavky.
História pozná aj extrémne príklady. Počas príprav na Soči 2014 jeden z investorov priznal, že tempo bolo také hektické, že „peniaze sa prestali počítať“. V Nagane 1998 boli niektoré finančné záznamy úmyselne zničené.
Vianoce bez snehu, pri sviečkach a s obavami: Ako klimatické zmeny potichu prepisujú sviatky
Kde sa dá ušetriť planéta aj rozpočet?
Zaujímavé je, že samotný obchodný model MOV ponúka priestor na zmenu. Viac než 90 % príjmov pochádza z televíznych práv a marketingu. Pandémia Covid-19 ukázala, že hry môžu ekonomicky fungovať aj bez divákov na tribúnach.
Približne 410-tisíc ton CO₂ z odhadovaných emisií Miláno – Cortina 2026 má pochádzať z cestovania fanúšikov. To otvára diskusiu o tom, či by sa nemala prehodnotiť politika predaja lístkov. Müller navrhuje geografické škálovanie cien – čím väčšia vzdialenosť, tým vyššia cena. Cieľom by nebolo vylúčiť divákov, ale znížiť extrémne uhlíkovo náročné presuny.
Ďalší návrh je ešte odvážnejší: rozložiť jednotlivé disciplíny do viacerých krajín či regiónov s existujúcou infraštruktúrou. Menej nových stavieb, menej betónu, menší zásah do krajiny.
Menšie hry ako realistická budúcnosť?
Niektorí potenciálni hostitelia už otvorene hovoria o potrebe „zmenšiť rozsah“ olympiád. Menej pompéznosti, viac racionality. Ak sa MOV bude držať doterajšieho modelu, odborníci varujú pred „obdobím rýchleho úpadku“. Mestá môžu strácať záujem o kandidatúru a obyvatelia hostiteľských regiónov budú čoraz hlasnejšie spochybňovať náklady aj environmentálne dôsledky.
Návrat k podstate
Možno najzásadnejšia otázka znie: o čom majú byť zimné olympijské hry v budúcnosti? O gigantických investíciách, marketingových partnerstvách a architektonických ikonách? Alebo o športe a športovcoch?
Klimatická zmena mení podmienky, na ktorých zimné športy stoja. Sneh sa stáva luxusom, nie istotou. A práve preto by environmentálna a finančná udržateľnosť nemala byť doplnkom, ale základom plánovania.
Zimná olympiáda vždy symbolizovala oslavu ľudskej vytrvalosti v extrémnych podmienkach. Dnes však čelí paradoxu: aby prežila, musí sa prispôsobiť svetu, v ktorom extrémy naberajú nový význam. A čas na rozhodnutia sa skracuje – rýchlejšie než zimy, ktoré už nie sú také, ako bývali.
