Tibetské vlajky, tradičné jedlo momo a roztočené modlitebné mlynčeky okolo stien centrálneho chrámu. Tibeťania v exile si vybudovali svoj vlastný svet.
Okolie Ladakhského budhistického kláštora na Bela Road vyzerá ako čínske trhovisko. Džíny, tričká, tenisky, kabelky od výmyslu sveta. Za nákupmi sem mieri veľa obyvateľov Dillí. Čínska kvalita nad tou indickou jednoznačne vyhráva. Nad obchodmi sú bary a tibetské, ale aj čínske reštaurácie.
Na toto miesto prišli pred päťdesiatimi štyrmi rokmi prví Tibeťania. Ladakhský kláštor tu už stál a indický premiér Jawaharlal Nehru im v ňom udelil azyl. Bezprostredne po čínskej invázii do Tibetu ušlo z jeho územia s dalajlámom približne osemdesiattisíc ľudí.
Do Indie, vďaka vzájomným väzbám, ktoré v tomto regióne trvali stovky rokov. Indické hory okolo hranice etnickí Tibeťania prirodzene obývali dávno pred obsadením Tibetu.
Dočasne?
Ladakhský kláštor funguje za trhoviskom na Bela Road dodnes. Nie je to len chrám, ale aj ubytovanie pre pútnikov, živé miesto stretnutí, náboženských slávností a konferencií. Na schodoch pred hlavným vchodom sedia tibetské tetušky v tradičnom oblečení, debatujú a usmievajú sa bezzubými ústami. Dovnútra ma pozýva mních z Ladakhu. Okrem veľkej sochy Budhu tu ako najcennejšie poklady opatrujú fotografie dalajlámu z jeho návštev v chráme.
Na podlahu si rozprestrela plachtu skupina tibetských pútnikov, aby sa tu naobedovali. „Sme z juhu Indie a cestujeme do Dharamsaly,“ vysvetľuje jedna dievčina. „Tu sme sa zastavili, aby sme navštívili chrám a pomodlili sa.“
Premiér Nehru neskôr dovolil Tibeťanom v Dillí postaviť si domy na Majnu Ka Tilla. Bude to iba nakrátko, mysleli si vtedy všetci. Neprejde veľa času a budeme zas doma, v Tibete. Nikto vtedy nepredpokladal, že v Dillí bude žiť aj o ďalších päťdesiat rokov.
Tristošesťdesiatšesť rodín
New Tibetan Colony, Nová Tibetská kolónia, hovorí nápis na symbolickej bráne tibetského sídliska. Od zastávky metra New Kashmiri Gate je to rikšou pre cudzinca za desať rupií (pre domáceho za päť). Pri ceste postávajú indickí predavači ovocia a oblečenia a žobráci vystavujú okoloidúcim na obdiv svoje telesné znetvorenia, aby v nich vzbudili súcit.
Za bránou začína tibetský svet. Prvým očividným rozdielom oproti tomu indickému je oveľa menej odpadkov naokolo. Na domoch visia tibetské vlajky, po uliciach sa prechádzajú mnísi v oranžovočervených rúchach s veľkými modlitebnými ružencami a v predajných stánkoch si obzerajú tričká a šiltovky s nápismi Free Tibet.
Pred obchodom s bižutériou otravuje indický muž bez nohy, pri internetovej kaviarni zas indická žena s dieťaťom na rukách. On prosí o jedlo, ona o mlieko pre dieťa. Denno – denne so železnou pravidelnosťou.
Mnohí Tibeťania ušli v päťdesiatom deviatom z domu pešo. Inak sa nedalo. Do Indie kráčali aj štyri mesiace. Dalajláma chcel pôvodne získať od indickej vlády pre utečencov väčšie územie v pohraničnej oblasti. Z pochopiteľných dôvodov mu India nevyhovela. Ale ustanovila niekoľko utečeneckých táborov a prichádzajúcim Tibeťanom poskytovala stany, prikrývky a jedlo.
Na Majnu Ka Tille na brehu rieky Jamuny nebolo vtedy nič, iba stromy. Dnes tu žije päťtisíc ľudí. „Presne tristošesťdesiatšesť rodín,“ vysvetľujú mi v kancelárii Tibetského osídlenia, ktorej hlavou je oficiálne Jeho Svätosť Dalajláma. „Nikto viac sa už nesmie prisťahovať.“
Kuchári a hoteliéri
Doma, v Tibete, sa exilanti živili takmer výhradne poľnohospodárstvom a chovom jakov. V Indii si museli nájsť nový spôsob obživy. Niektorí sa usídlili v južných indických štátoch s úplne iným podnebím než na aké boli zvyknutí doma a museli sa učiť poľnohospodárstvu odznova.
Tí, ktorí sa zabývali v mestách, nemajú žiadne políčka. Veľmi rýchlo zistili, ako čokoľvek tibetské priťahuje turistov. Dnes prevádzkujú tibetské reštaurácie, penzióny, kliniky tradičnej tibetskej medicíny a masážne salóny, vyrábajú bižutériu a hrubé svetre.
Ich malý svet v Dillí sa stal turistickou atrakciou. Sem vedú kroky mnohých hneď po prílete do Indie. Tých zvedavých, tých, ktorí sa chcú ubytovať v čistejších hosteloch než prevádzkujú Indovia, aj tých, ktorí ďalej cestujú na sever, do Dharamsaly, exilového sídla dalajlámu. Práve z Majnu Ka Tilla odchádzajú najrýchlejšie autobusy a tunajšie tibetské cestovné kancelárie organizujú rôzne zájazdy na miesta obývané Tibeťanmi.
„Ďalší turisti,“ konštatujú dvaja mladí tibetskí predavači v obchode s potravinami. Nenásilný tibetský odpor voči čínskej okupácii nebráni v tom, aby Tibeťania predávali v obchodoch v Majnu Ka Tilla a na trhovisku na Bela Road veci „made in China“. Svet je plný nevyhnutných paradoxov…
„Máme tu vlastnú základnú školu, kde sa povinne vyučuje aj v tibetčine. Stredoškoláci odchádzajú na internáty do Dharamsaly, Darjeelingu, Šimly, Dalhousie či Mussourie, tam sú tibetské školy,“ vysvetlili mi v kancelárii Tibetského osídlenia.
Aj školská dochádzka bola pre Tibeťanov novinkou. V Tibete sa ani do základných škôl veľmi nechodilo. Najstaršia generácia exilantov sa čítať a písať nikdy úplne nenaučila. Kurzy čítania a písania pre dospelých nestíhali prijať tak veľa ľudí. „Keby sme deti poslali do bežných indických stredných škôl, tibetská súdržnosť a kultúra by sa mohla stratiť.“
Život v exile často oberá ľudí o identitu. Tibeťania sú Indii veľmi vďační za to, že im poskytla priestor na náhradné domovy a nebráni zachovávaniu ich kultúry. V susedstve tibetskej kolónie na Majnu Ka Tilla tiež žijú prevažne utečenci. Z území v dnešnom Pakistane, ktoré India stratila po násilnom rozdelení v roku 1947.
Cestujem do Tibetu
Domov, do Tibetu, vraj môže väčšina exilantov cestovať bez problémov. Samozrejme, žiadajú víza do Číny. Niektorí preto odmietajú cestovať do rodnej zeme až kým nepríde deň, keď budú môcť na úradoch vyhlásiť: Cestujem do Tibetu.
